Ako som už spomínala, zredigoval Zborník mladej slovenskej literatúry (Bratislava 1924), v ktorom uverejnil esejistickú stať Literárne glosy. Je to prvý pokus o syntetické zhodnotenie tvorby mladého pokolenia básnikov po prvej svetovej vojne. Pre zborník Slovenská prítomnosť literárna a umelecká (Praha 1931) zozbieral a zredigoval štúdie vývinových otázkach slovenskej literatúry, kultúry a umenia v 20. rokoch. / 9

Ján Smrek a jeho stretnutie s Leopoldom Mazáčom:

Koncom septembra 1924 sa stretol Ján Smrek na korze pred Redutou s Michalom Zibrínom. Ten študoval v Prahe , kde sa spriatelil s Leopoldom Mazáčom. Tento vtedy mladý český človek zdedil po otcovi nejaký kapitál, nechal školu a začal podnikať..

Zibrín zoznámil Jána Smreka so svojim a Mazáčovým plánom. Chceli aby zostavil, zredigoval a vôbec „spískal“ nejakú literárnu ročenku či almanach, slovom knihu, ktorá by vyšla pod firmou Zväzu slovenského študentstva a do pokladnice Zväzu priniesla nejaké peniaze. Spolu prišli na to, že by táto kniha mohla byť o mladých autoroch, ktorí majú rukopisy čakajúce na uplatnenie. Táto kniha mala reprezentovať novú slovenskú poéziu i prózu. Mala obsahovať beletriu, zopár esejí a redakčné glosy (Jána Smreka). Dostala názov: Zborník mladej slovenskej literatúry. / 10

Zibrín odcestoval do Prahy s odkazom Jána Smreka pre Leopolda Mazáča, že do konca nasledujúceho mesiaca celý materiál pre zborník zhromaždí, osobne ho prinesie a ostane v Prahe tak dlho, kým kniha –za jeho asistencie priamo v tlačiarni – nebude hotová.

Rukopisy Ján Smrek zhromažďoval ľahko, skoro všetci autori bývali v Bratislave a „úradoval“ s nimi v Redute, alebo večer pod viechami. Súčasne na koniec knihy o každom napísal charakteristiky pod názvom Literárne glosy. Keď bolo všetko pripravené Ján Smrek zavolal Leopoldovi Mazáčovi, ktorý hneď prišiel. Spolu odišli s kufrom plným rukopisov do tlačiarne Pragografia na Žižkove. Práca išla od ruky.....ešte mokré glosy brali sadzači spod ruky a sadzali.

Keď bol zborník hotový, prišiel Ján Smrek pri rozlúčkovej večeri s Leopoldom Mazáčom ku skvelej myšlienke. Aby sa po Zborníku začali systematicky vydávať samostatné diela pod názvom: Edícia mladých slovenských autorov. Všetko ale záviselo od finančných úspechov...

Zborník mal vyjsť do Vianoc 1924 a už v januári 1925 musel dať Mazáč na trh druhé vydanie zborníka, s nákladom päťtisíc. Okrem toho sa z tej istej sadzby tlačilo dvetisíc exemplárov. Išlo o luxusné vydanie v brokátovej väzbe. Zborník mal neuveriteľnú úspešnosť a čo je hlavné všetci boli spokojní. / 11

Ján Smrek o žurnalistike v Národných novinách:

Ján Smrek rozhodne nebol žurnalistom, ktorý robí bez nadšenia, len za plat. Mal v N.N. rovnaký plat bez ohľadu na to, či vychádzajú denne alebo obdeň. Keď teda nástojil na tom , aby vychádzali denne, nezostal mu voľný čas na písanie poézie. Ale ako sám povedal: „ Radšej robiť dvanásť hodín denne a tuho zaspávať od vyčerpania, než ťažko zaspávať vo vedomí, že málo žil a málo vykonal.“ / 12

Po Bratislave, kde mal „na každom kroku báseň“, sa teraz v Martine cítil inak. V hlave mal samé články, glosy, úvodníky, súvahy, obyčajne celé strany textu denne. Nepísal len za redakčným stolom, ale i v kaviarni, obyčajne až do polnoci. Keď nebolo úvodníka, musel ho proste vydúmať. Napísať ich nebolo pre neho ťažké, umením ale bolo nájsť si úvodníkovú tému. Dva - tri úvodníky do mesiaca bolo v iných novinách veľkým výkonom. Ale toľko musel Ján Smrek v N. N. napísať do týždňa. Raz dokonca urobil rekord. Napísal úvodníky do jedenástich čísel bez prestávky. Po tomto výkone bol doslova vyprahnutý, vyčerpal všetky témy. Ale potom našťastie zas poslal úvodník Rázus (pauzoval pre chorobu) a dohrnuli sa aj od iných spolupracovníkov. Tak bola na pár dní zásoba a mohol si vydýchnuť.

Anonymne vyplňoval v Národných novinách rubriku Poznámky. Zriedka tam napísal svoju šifru. Bola to rubrika pre dennú polemiku a najmä satiru, niekedy veľmi dráždivú.

Pri úvodníkoch však konzekventne používal svoju šifru j.s.. Datované boli z Martina. Podľa tejto šifry ho poznali i novinári v Bratislave., politici už menej.

Aj keď sa v roku 1926 s celou vervou pustil do písania článkov a bol sám so sebou spokojný ako žurnalista, nevedel sa zrieknuť Bratislavy. Cítil nostalgiu za tými časmi, keď mu novinárstvo bolo len povolaním, ale poézia zmyslom života. V novinách vystupoval anonymne alebo pod šiframi, kým v poézii vystupoval pod plným menom.