Sága o Erikovi Červenom

Aj keď je Grónsko najväčším ostrovom sveta, zároveň je jeho najmenej pohostinným kútom. Inuiti (Eskimáci), Islanďania, Nóri, Dáni, alebo iní novodobí osadníci, to je len zopár národov, ktoré sa na ňom usadili.

Do histórie ostrova sa nezmazateľne zapísali aj Vikingovia a môžeme povedať, že nimi začína jeho veľké osídľovanie. Tento národ mal zaujímavú vlastnosť: čo objavili, to sa usilovali osídliť. V 9. stor. sa usadili na Orknejách, Hebridách, Shetlandoch a v Škótsku. Potom založili kolónie na Faerských ostrovoch a Islande, kde sa presťahovalo asi 30 000 obyvateľov, väčšinou pastierov oviec. Ostrov sa rýchlo preľudnil, čo nútilo Vikingov k novým objavom. Od námorníkov sa dozvedeli o tom, že smerom na západ sú obrovské územia, o ktorých existencii ostatná Európa mala ešte ďalších päťsto rokov len slabé tušenia.

Sága o Erikovi Červenom
Títo vynikajúci moreplavci zaznamenali svoje hrdinské dejiny v ságach, ktoré majú historické jadro. Podľa nich sa tieto objaviteľské cesty skladali z „prískokov“. Island bol takýmto odrazovým mostíkom pre ďalšie objavy, ktoré boli väčšinou neplánované, zapríčinené nejakou búrkou alebo iným „nešťastím“. Vikingovia doplávali k nehostinnému pobrežiu východného Grónska už okolo roku 900. Písomné správy o jeho objavení vznikli na Islande o 200 rokov neskôr a sú zaznamenané v Ságe o Grónčanoch a v Ságe o Erikovi Červenom.
Z nich sa dozvedáme, že v prvej polovici 10. storočia žil v Nórsku sedliak, menom Torvald Aswaldsson. Ten sa so svojou rodinou presťahoval na ostrov Island, kde sa mu narodil okolo roku 950 syn, ktorému dal meno Erik. Ako mladík dospieval, pre zúrivosť a agresivitu, do ktorej často upadal, dostal prezývku „Červený“. Čoraz viac sa pre najbližšie okolie stával nebezpečným. Pri jednej konfliktnej situácii zabil dvoch susedov. Za trest sa musel odsťahovať na inú časť ostrova. Tam sa ale situácia opakovala. V roku 982 bol odsúdený a ako vyhnanec donútený opustiť Island. Kto by ho stretol, mal právo ho zabiť. Erik počul veľa o „Zelenej zemi“ na západe, ale nevedel ako ďaleko je a ani to, ako sa tam dostane. Plavba cez oceán bola vždy veľkým a aj nebezpečným dobrodružstvom.

V novej zemi
Pod tlakom trestu, ale aj objaviteľskej túžby, sa Erik pevne rozhodol nájsť novú zem. S tridsiatimi mužmi vyplával na more, aby hľadal tajomný kraj, o ktorom sa predpokladalo, že je predĺženou pevninou Škandinávie. Počas plavby musel odolávať divokým živlom.

Keď so svojimi spoločníkmi preplával vyše 300 kilometrov, objavilo sa pred nimi východné pobrežie Grónska. Erikovi zabránili pristáť ľadové polia a vysoké útesy. Zároveň ho silné prúdy unášali k mysu na juh ostrova. Jeho 23 metrov dlhé plavidlo preniklo pomedzi skaliská do hlbokého fjordu. Tu nebolo ľadu a dokonca sa ukázalo zelené pobrežie, kde mohli pristáť. (V tej dobe malo Grónsko podnebie podobné ako v škandinávskych krajinách.)
Moreplavci uvideli na pobreží rieky s vodopádmi, lúky, ba aj vŕbové a brezové háje. Kraj bol bohatý na zver a vody boli plné rýb. Keď sa plavili okolo juhozápadného pobrežia, našli opustené obydlia, ale nikde sa nestretli s ľuďmi. Dávno pred príchodom Vikingov tu totiž nepravidelne chodili Inuiti z Kanady loviť soby, s ktorými neskôr rozvinuli čulé obchodné styky. Erik ako prvý preskúmal novoobjavenú zem a zistil, kde je možné obrábať pôdu.

Osídlenie Grónska
Po krátkom čase sa vrátil do vlasti a rodákom opísal raj, ktorý nazval Grönland (Grónsko), čiže „Zelená zem“. Dodnes neexistuje vysvetlenie, prečo novoobjavený ostrov dostal takéto meno, keď väčšina plochy ostrova je pokrytá snehom a ľadom. Možno to bolo preto, aby prilákal väčší počet prisťahovalcov. Bol hrdý na to, že objavenú zem mohol považovať za svoju. Doma zohnal okolo 500 mužov a žien. Naložili všetko potrebné pre život a 25 lodí sa vydalo na cestu. Náklad bol príliš ťažký, a tak k brehom novej zeme priplávalo iba 14 lodí. Prisťahovalci založili dve kolónie: vo východnom zálive Julianehob, ktoré je dnes najdôležitejším centrom južného Grónska. O 400 kilometrov vyššie na sever, blízko dnešného hlavného mesta Nuuk, stála druhá osada. Napriek tomu bol prístup k severnejšiemu sídlisku, ako budúcemu strategickému bodu výpravy do Ameriky a neskoršie k polárnemu kruhu, ľahší. Po prvotnom osídlení došlo k ďalším plavbám na nový ostrov. Prisťahovalci boli zväčša poľnohospodári a živili sa najmä chovom dobytka. V novej vlasti sa začali viac zaoberať lovením zveri a rybárstvom.

Objavenie Ameriky
Erik Červený a jeho spoločníci sa stali vznešenou šľachtou. Neskôr sa mu tu narodil syn Leif Eiriksson, prezývaný Leif Šťastný, ktorý pokračoval v otcových objaviteľských šľapajach. Jedna z nórskych ság ho opisuje ako „mohutného chlapa, príjemného výzoru, hĺbavého a striedmeho vo všetkých veciach, a tiež vysoko váženého“. V roku 1001 (rok pred smrťou svojho otca) napol plachty a s jednou loďou a 35-člennou posádkou vyplával na sever. Po obrátení na západ narazil na kamenisté pobrežie dnešného Baffinovho ostrova, ktorý pomenoval Helluland – „Zem kamenných dosiek“.

Nenašiel tu však nič zaujímavé, a preto ju hneď opustil. Potom zamieril na juh a oboplával bohato zalesnený Labradorský polostrov, ktorý nazval Markland – „Lesná zem“. Plavil sa ďalej na juh a podľa legendy „po dvoch dňoch narazili na zem tak úrodnú a krásnu, že tam zostali, postavili si domy a veľmi rýchlo sa vydali na ďalší prieskum“. Túto zem nazval Vinland, čo znamená „Zem vína“, alebo prenesene „Úrodná zem“. Je to územie terajšej kanadskej provincie Newfoundland. Vikingovia sa stretli s americkými domorodcami a nielen to, usilovali sa s nimi obchodovať a neraz aj bojovať. Hovorili im Skrelingovia, čo znamená čosi ako „Vreštiace scvrknuté hlavy“. Pravdepodobnejšie išlo o Inuitov. V Ságe o Erikovi Červenom sa o nich dozvedáme: „Boli to malí muži. Vyzerali zákerne a na hlave mali zježené vlasy. Mali veľké oči a široké tváre.“
Toto sú prvé, historicky doložené kontakty Európanov s Američanmi. (Ako prvý Európan však zazrel americký kontinent už v roku 986 Bjarni Herjolfsson, no nevkročil naň.)

Začiatkom 10. stor. sa začalo do škandinávskych krajín šíriť kresťanstvo. V pápežskej bule z roku 1053 sa nachádza prvá úradná zmienka o Grónsku.
Medzi rokmi 1360 až 1400 sa stopy po Vikingoch v Grónsku záhadne strácajú. Podnebie sa začalo ochladzovať, pastviny pokryl ľad a sneh. Zmenila sa aj migrácia rýb a tuleňov.
Až začiatkom 16. stor. preskúmala britská výprava západné pobrežie. V 18. stor. začínajú na ostrove vznikať základne európskych veľrybárov. Východné pobrežie bolo dôkladne preskúmané až na prelome 19-teho a 20-teho storočia.
Dnes je Grónsko súčasťou Dánskeho kráľovstva. Hlavné mesto Nuuk ležiace na západnom pobreží má 13 000 obyvateľov. Sídli v ňom parlament a je tu i Národné múzeum, v ktorom je okrem iného uchovávaná múmia z 15. stor.