Inkská ríša sa rozprestierala od južnej Kolumbie až po rieku Maule, v Chile a na východe až po amazonský prales, rozkladala sa na rozlohe 611 420 km2. Ale Inkovia vládli na tomto území len jedno storočie a jestvovali len tri storočia.
1527 - Francisco Pizarro prvý raz pristál na pobreží Inkskej ríše.Okrem tohto roku nie je ani jeden časový údaj spoľahlivý. Španielske dobývanie a s ním i písanie dejín sa začína v roku 1532.

Pôvod Inkov dodnes nie je odhalený. Podľa ústneho rozprávania vraj pochádzajú z oblasti okolo jazera Titicaca medzi dvoma hrebeňmi Ánd, tiahli do údolia Cuzca, kde položili základ svojej ríše. Mýtus hovorí, že slnečný boh stvoril prvého inka Manca Capaca a jeho sestru Mamu Ocllo uprostred jazera Titicaca a prikázal im, aby priniesli indiánom žijúcim v temnom barbarstve svetlo civilizácie. Manco niesol zlatú palicu. Slnečný boh mu prikázal, že keď príde na miesto, kde je pôda taká úrodná, že sa celá palica do nej zaborí, aby ju pichol do zeme a založil tam mesto. Po dlhom putovaní a dobrodružstvách sa palica zaborila do zeme a zrodilo sa Cuzco. Inkovia dobyli údolie, zničili pôvodných obyvateľov a založili polygamnú spoločnosť. Za základ svojho štátu považovali ailju (základná sociálna jednotka, skupina ľudí, spoločne obrábajúcich pôdu), ako domáce zviera chovali lamu skrotenú už 2000 rokov. No len Inkovia sa vyznačovali organizačným talentom. Rozpínali sa tak ako všetky veľké ríše - dobývaním.

Ako žil ľud
Kečuánci boli andskí Indiáni. Boli strednej postavy, zavalití, mali veľké ruky, úzke kĺby, neúmerne široký hrudník (uľahčoval im dýchanie v riedkom vysokohorskom vzduchu), dobre vyvinuté dolné končatiny, široké nohy, veľkú lebku, vyčnievajúce lícne kosti, malé mandľovité oči. Ženy boli menšie, útlejšie, zdanlivo krehké, no schopné veľmi veľkého napätia - už 24 hodín po pôrode pracovali na poli. Mali svetločokoládovú, až tmavobronzovú pleť. od ostatných príslušníkov svojej rasy sa líšili najmä telesnou vytrvalosťou. Svoju vrodenú odolnosť zvyšovali žuvaním prírodného anestetika - koky.
Kroj Inka sa podobal kroju poddaných, ale bol utkaný z najjemnejšej vikunej vlny. Ani jeden si však neobliekol dvakrát a hneď ho po použití spálili, aby sa toho nemohol dotknúť nik.

REČ
Oficiálnou inkskou rečou bola kečuánčina. Je veľmi melodická, je veľký rozdiel vo výslovnosti i vo význame. Je taká bohatá, že je obdivuhodné, v akej čistej forme si ju dokázali zachovať, keď nepoznali písmo.