Keďže nepoznali kone ani kolesové dopravné prostriedky, správy boli prenášané poslami. Bežci boli takí rýchli, že kráľ sa v najkratšom čase dozvedel o všetkých udalostiach v ríši, či už bol od miesta činu vzdialený 300, 500, 800 míľ. Časki /štafetoví bežci/ prekonali vzdialenosť z Quita do Cuzca po horskej ceste nachádzajúcej sa vo výške 2000 - 5000 m. n. m. za 5 dní. Denne prebehli 250 až 400 km. Inkovia nutne potrebovali rýchlych poslov. V hrubo postavenej chate (okla) s posteľou a krbom bývali vždy dvaja kuriéri.
Bežecké hry patrili k oficiálnej zábave. Časki, dokonale vytrénovaný atlét vo veľkej nadmorskej výške mal mimoriadne vyvinuté pľúca. Každý prebehol svoj úsek čo najrýchlejšie a bez zastávky. Poslovia mali 15 dennú služobnú pohotovosť.

UZOVÉ PÍSMO a INKSKÁ LITERATÚRA
Quipu (uzol), ktoré si kuriéri odovzdávali, sa najväčšmi podobalo písmu. Quipu však nebolo písmom a ani ho nevynašli Inkovia. Zauzlené šnúry, zostavené podľa desiatkovej sústavy, sa vždy podávali ústnym posolstvom. Bez neho by boli nezrozumiteľné. Uzly znamenali čísla. Všetko malo svoj význam: farby šnúr, spôsob zauzlenia, medzery medzi uzlami. Neslúžilo len štatistickým účelom, ale aj na zapamätanie historických udalostí. Hovorené jazyky boli dva: Quechua a Aymara. Existoval človek, ktorý sa staral o uchovanie historických správ o štáte, jeho meno bolo Uzlíkový úradník.Vysvetľovači postupne vymreli. Inkovia mali aj kečuánsku poéziu, prózu, dokonca aj divadlo.

STANICE TAMPU
Ríše, ktoré budovali cesty, zriadili aj odpočinkové miesta pre cestujúcich. Odpočinkové miesta Inkov sa nazývali tampu. Boli hojne zásobené všetkým, čo mohli dodať okolité oblasti. MOSTY
Most patril k najväčším vymoženostiam Inkov. Ich poškodenie sa trestalo smrťou. Každý most mal nejaké meno a ich spoločný názov bol čaka. Inkovia nemali drevo a nepoznali oblúk, neostávalo im nič iné než robiť visuté mosty. Iné mosty spočívali na člnoch z trávy. Jeden z takýchto pontónových mostoch sa nachádzal aj na odtoku jazera Titicaca.

VLÁDCA
Všetko pod slnkom bolo Inkovo a každý to vedel a uznával. Sapa Inka bol potomkom všemohúceho boha-stvoriteľa. Patrila mu krajina, ľudia, zlato i striebro. Jeho moc bola neobmedzená. Moc Inka držali na uzde len dva faktory: vplyv starých mravov a strach pred povstaním. Jeho božskosť bola nehmatateľná. Inka požadoval od poddaných všetko, chránil ich však pred nedostatkom.
Štát tu nebol pre ľud, ale pre Inka: na konci celého snaženia nebolo rovnosti. Inkova hlavná žena sa nazývala koia (kráľovná).
Len Inka si smel vziať za ženu rodnú sestru.