Okrem koie mal mnoho vedľajších žien a stovky konkubín - pallas, ktoré priviedli na svet nespočetné množstvo detí s kráľovou božskou krvou. V inkskej ríši nebolo jasné nástupníctvo. Inkskí králi sa vždy rozhodli pre najschopnejšieho syna koie.
Výchova pozostávala zo štúdia štátneho jazyka kečuánčiny, slnečného náboženstva, kipu, dejín, ktoré im podávali mudrci. Cvičili aj so zbraňou. Okrem toho princovia a mladí šľachtici sprevádzali starších úradníkov na dlhých inšpekčných cestách. Keď mladý šľachtic dosiahol 14. rok, obliekol si v rámci šesťdňového obradu prvé nohavice, pričom bola obetovaná lama, ktorej krvou potreli chlapcovu tvár. Potom zložil Inkovi sľub vernosti, dostal štít, strieborný vybíjaný mlat, prak a stal sa členom Inkovej gardy. Na šiesty deň mu prepichli ušné boltce.

VOJNOVÉ ŤAŽENIA
Inkský štát spočíval na stanovisku, že vojna je prirodzená. Výbojom vďačil za nové územia a rozpínal sa na úkor susedov. Keď sa nepriateľ priblížil na 10 krokov, vrhali naňho 2 m oštepy a potom zblízka zaútočili s krátkymi mečmi. Oštepy mali kovový alebo v ohni stvorený hrot. Za zabitie nepriateľa boli inkskí bojovníci vyznamenaní. Z hláv nepriateľov robili nádoby na pitie. Zvlášť nenávideným nepriateľom sťahovali za živa kožu. Hoci bojovali krvavo, vládli zhovievavo.

ÚPADOK a ZÁNIK
130 pešiakov a 40 jazdcov s niekoľkými malými kanónmi prekročili Andy, postavili sa proti Inkovi (5000-cová armáda)a v bitke, trvajúcej 33 minút dobyli inkskú ríšu. Ako to bolo možné?
Keď v roku 1527 zomrel hlavný inka – Huayna Capac, súperenie dvoch uchádzačov o trón prerástlo do občianskej vojny. Práve v čase veľkého rozvratu (13.mája 1532) sa v Túmhese na čele malej armády vylodil Francisco Pizarro. Rýchlo prekonali odpor armády Inkov a nasledujúci rok ( po 16. novembri 1532, kedy prišlo ku krvavej udalosti, ktorá znamenala koniec ríše) bola už celá ríša pod španielskou správou. Posledným Inkským kráľom bol Inka Atahualpa. Španielsky Pizarro veliteľ ho ľsťou vtiahol do pasce a zničil jeho bojovníkov. Jeho život ušetril, ale dal ho do väzenia. Aby sa oslobodil, sľúbil Atahualpa Pizzarovi rozprávkový poklad. Španielsky veliteľ ho oklamal ešte raz: keď dostal výkupné, dal ho zahrdúsiť.

Španielske kráľovstvo rešpektovalo postavenie a hodnosti inkských panovníkov, potvrdilo ich spoločenské postavenie, uznalo ich privilégiá, ale jezuiti vychovávali ich deti v duchu latinskom, španielskom a v duchu katolicizmu. Jedine obyčajný ľud si zachoval svoje obyčaje, vieru a jazyk. Začiatkom 17.storočia sa celá inkská šľachta asimilovala.