Inkovia - stručne

Inkská ríša sa rozprestierala od južnej Kolumbie až po rieku Maule, v Chile a na východe až po amazonský prales, rozkladala sa na rozlohe 611 420 km2. Ale Inkovia vládli na tomto území len jedno storočie a jestvovali len tri storočia.
1527 - Francisco Pizarro prvý raz pristál na pobreží Inkskej ríše.Okrem tohto roku nie je ani jeden časový údaj spoľahlivý. Španielske dobývanie a s ním i písanie dejín sa začína v roku 1532.

Pôvod Inkov dodnes nie je odhalený. Podľa ústneho rozprávania vraj pochádzajú z oblasti okolo jazera Titicaca medzi dvoma hrebeňmi Ánd, tiahli do údolia Cuzca, kde položili základ svojej ríše. Mýtus hovorí, že slnečný boh stvoril prvého inka Manca Capaca a jeho sestru Mamu Ocllo uprostred jazera Titicaca a prikázal im, aby priniesli indiánom žijúcim v temnom barbarstve svetlo civilizácie. Manco niesol zlatú palicu. Slnečný boh mu prikázal, že keď príde na miesto, kde je pôda taká úrodná, že sa celá palica do nej zaborí, aby ju pichol do zeme a založil tam mesto. Po dlhom putovaní a dobrodružstvách sa palica zaborila do zeme a zrodilo sa Cuzco. Inkovia dobyli údolie, zničili pôvodných obyvateľov a založili polygamnú spoločnosť. Za základ svojho štátu považovali ailju (základná sociálna jednotka, skupina ľudí, spoločne obrábajúcich pôdu), ako domáce zviera chovali lamu skrotenú už 2000 rokov. No len Inkovia sa vyznačovali organizačným talentom. Rozpínali sa tak ako všetky veľké ríše - dobývaním.

Ako žil ľud
Kečuánci boli andskí Indiáni. Boli strednej postavy, zavalití, mali veľké ruky, úzke kĺby, neúmerne široký hrudník (uľahčoval im dýchanie v riedkom vysokohorskom vzduchu), dobre vyvinuté dolné končatiny, široké nohy, veľkú lebku, vyčnievajúce lícne kosti, malé mandľovité oči. Ženy boli menšie, útlejšie, zdanlivo krehké, no schopné veľmi veľkého napätia - už 24 hodín po pôrode pracovali na poli. Mali svetločokoládovú, až tmavobronzovú pleť. od ostatných príslušníkov svojej rasy sa líšili najmä telesnou vytrvalosťou. Svoju vrodenú odolnosť zvyšovali žuvaním prírodného anestetika - koky.
Kroj Inka sa podobal kroju poddaných, ale bol utkaný z najjemnejšej vikunej vlny. Ani jeden si však neobliekol dvakrát a hneď ho po použití spálili, aby sa toho nemohol dotknúť nik.

REČ
Oficiálnou inkskou rečou bola kečuánčina. Je veľmi melodická, je veľký rozdiel vo výslovnosti i vo význame. Je taká bohatá, že je obdivuhodné, v akej čistej forme si ju dokázali zachovať, keď nepoznali písmo.

Dodnes hovorí vyše 49% Peruáncov kečuánsky.

MANŽELSTVO
Keď mladík dovŕšil dvadsiaty rok, žiadalo sa, aby sa oženil. Ak to neurobil, ženu mu vybrali. Ostať starým mládencom tu nebolo zvykom, ba ani to nebolo dovolené. Manželstvo sa uzatváralo skôr z hospodárskej nutnosti než z lásky. Dvorenie bolo neznámym pojmom. Ak muž potreboval ženu, vyhliadol si nejakú, začal chodiť do domu jej otca, pomáhal mu pri práci a s dievčaťom udržiaval predmanželský pohlavný styk, pretože na panenstvo sa tu nekládol zvláštny dôraz. Sobášny obrad bol jednoduchý: snúbenci si podali ruky a vymenili si sandále. Žena sa však po obrade nestávala otrokyňou. Mnohoženstvo existovalo len vo vyšších kruhoch. Inka mal vyše 700 súložníc. Vyšší úradníci mali zvyčajne viac žien, z ktorých prvá bola vždy hlavnou ženou. TRESTY
Rodičovská moc bola prísna a nedotknuteľná. Deti nemali svoj vlastný život a učili sa napodobňovaním. Vražda, násilie, krádež, podvod, cudzoložstvo a záhaľka boli trestné. Vrahov vešali, kameňovali, alebo hádzali zo skaly do mora. Za najpotupnejší zločin sa považovala krádež štátneho majetku. Opilstvo sa trestalo len vtedy, keď sa ho indián dopustil v pracovnom čase. Aj zvieratá boli pod ochranou zákona. Nedovolené zabitie sa trestalo smrťou.

KAŽDODENNÝ ŽIVOT
Purikov život sa začínal na svitaní. Zahnal hlad i smäd kvasenou akou (dnes čiča), hustým, trochu opojným nápojom zaváňajúcim sladom. Okrem toho neexistovali vlastne nijaké raňajky. Zjedli zvyšky od večere. Potom sa vybral na pole. Purik bol v prvom rade roľníkom. O deviatej sa Indián vrátil domov, najedol sa a znova šiel na pole. Tam pracoval za pomoci svojej ženy a rodiny celý deň. V inkskom štáte bola práca účelom. Neskoro popoludní sa rodina opäť prišla najesť. Jedlá boli väčšinou varené, vyprážanie a pečenie Indiáni nepoznali. Kukuricu varili s paprikou a bylinami, kým sa zrná nepopukali. Z lamieho mäsa sušeného na slnku pripravovali polievku, z ktorej robili pridaním belavej zemiakovej múčky hustú kašu. Pukance poznali a považovali ich za lahôdku. Z rozdrvenej kukurice miesili cesto, z ktorého piekli v horúcom popoli akýsi chlieb. Po dome im pobehovali morčatá chované na mäso. Večeralo sa medzi štvrtou a piatou hodinou popoludní. Muži opravovali náradie, brúsili nože, tkali a ženy mlčky pripravovali aku : uvarili kukuricu a v ústach ju žuli tak dlho, kým sa škrob pôsobením slín nepremenil na cukor. Rozžutú masu položili do misy, kde sa sladový cukor pôsobením enzýmov premenil najprv na dextrózu a potom na alkohol, pre indiánov elixír života. Keď nebola žena zamestnaná varením, priadla.

Nikdy neleňošila.
Novorodenec pil do troch rokov materské mlieko, potom začal napodobňovať rodičov. Až po dosiahnutí druhého roku mu dali dočasné meno, za ceremoniálu strihania vlasov. Trvalé meno dostal až po dosiahnutí pohlavnej zrelosti.
Indiáni dávajú prednosť koke pred zlatom, striebrom a drahokamami.

Pestovalo sa veľa pokrmových a liečivých rastlín: kukurica (2O druhov), zemiaky (240 druhov), tekvica, veľa druhov fazule, maniok, podzemnica olejná, káva, hrušky, paprika, papája, jahody a i.

Inkovia boli výbornými tkáčmi a hrnčiarmi, vynikali v spracovaní vlny a bavlny.
Na krosnách pracovali ako ženy tak aj muži. Zhotovovali aj perové plášte - žiarivá mozaika z vtáčích pier, ktoré vkladali do látky pri tkaní. Hrnčiarstvo – peruánske hrnce majú rôzne tvary.

V ríši Inkov sa ťažilo mnoho zlata, ale aj iných kovov (bronz, zmes medi a cínu atď.). Nijaký indián si nemohol odniesť z hlavného mesta ani kúsok tohto vzácneho kovu. Zlato, železo, meď prichádzali z Ánd. Inkovia poznali známe spracovanie zlata - liatie, tepanie, letovanie, nitovanie. Poznali aj ortuť (baňa Huancavelice). Inkovia používali zliatiny cínu. Trh KATU
Inkovia podporovali poriadanie trhov. Každý mesiac svätili tri dni, keď sa mali ľudia rozptýliť rôznymi hrami. Robotníci tu mali prísť z polí a vypočuť si Inkove rozkazy a rady. Tieto trhy sa nazývali katu. Za luxus považoval predovšetkým bavlnu, farbivá, z potravín to boli chaluhy, mušlie mäso, sušené ryby rôznych druhov. Mali mnoho sviatkov. Všetky boli starostlivo pripravované a spojené s trhmi, ako aj s oficiálnym kalendárom. Rok sa delil na 12 mesiacov, z ktorých každý bol pomenovaný podľa najdôležitejšieho sviatku. Začínal sa decembrom.

Slávnosti trvali niekedy deň, inokedy týždeň.
Ustavične sa pilo. Okrem slávnostných hier existovali aj detské hry. Slávnostné hry mali charakter olympiády. Napríklad v decembri sa konali preteky v behu. Inkovia mali málo hudobných nástrojov a tancov. Používali predovšetkým fúkacie pastierske a bicie nástroje (bubny, tamburíny, zvončeky, roh mušle, flauty). LIEČIVÁ, LEKÁRSTVO, ČARODEJNÍCTVO
Chorobu mohlo zahnať len liečenie spojené s mágiou. Medicína a mágia boli úzko späté. Preháňadlá a púšťanie žilou boli bežné. Indiáni poznali veľa liečiv. Mnohé z nich ako chinín, kokaín, belladona atď. sú bežné liečivá aj v našich krajinách. Mnohé choroby k nim dovliekli belosi. Chirurgia, anestézia a rôzne operačné metódy boli v Peru vysoko rozvinuté. Robili aj veľmi ťažké operácie mozgu. Používali rôzne chirurgické nástroje: obsidianové šípové hroty, bronzové nože, skalpely, svorky, ihly..

Robili aj rozličné amputácie.

NÁBOŽENSTVO
Staré Peruánske náboženstvo si predstavovalo vesmír preniknutý božstvami, ale rozdelený na tri oblasti: hornú alebo Janah - Pacha, Olymp nebešťanov (slnko, mesiac, hviezdy), strednú alebo Cay - Pacha, zem, spodnú Ukju - Pacha, svet mŕtvych. Najvyšší boh Inkov, stvoriteľ sveta a pán všetkých vecí, prítomný všade bol Appu-Kon-Ticci-Wiracocha. SMRŤ
Indiáni verili v nesmrteľnosť, presnejšie v nezomretie. Indiáni aj balzamovali. Mŕtvych pochovávali pod skalné previsy do katakomb. Zomrelí sa stali huaka, božskými, tajuplnými bytosťami, mali čarovnú moc a nik ich nesmel uraziť.

ARCHITEKTÚRA
Inkovia nepoznali vodováhu, uholník ani oblúk a stĺpy. Postavili 5200 km ciest, vodovody, ktoré idú cez hory pomocou dlhých tunelov vysekaných v živej skale. Mesto - pevnosť Machu - Picchu postavili vo výške 2432 m. n. m. Objavil ju Hiram Bingham až v roku 1911 na úbočí Ánd. Je to komplex terás, domov so štítmi chrámov, posvätných miest a príbytkov. Na veľmi strmých svahoch museli postaviť terasy nielen kvôli pestovaniu plodín, ale aj aby zabránili erózii. Vodu privádzali akvaduktami, ktoré fungovali ešte v čase, keď ich Bingham objavil. Mesto s rozlohou 13 km2 bolo predovšetkým pevnosťou. Vchádzalo sa doň kamennou bránou s masívnymi dverami. Nijaký iný národ nedokázal vybudovať rovnaké mestá na takom rozsiahlom území a v natoľko odlišných geografických podmienkach. A pritom gigantické kvádre (20 t), opracované kamennými nástrojmi, ktorých umelecky otesané okraje tesne priliehajú k sebe(nezmestil sa medzi ne ani nôž), dopravovali Indiáni bez ťažných zvierat a dvíhali vlastnou silou.
Poznáme aj inkské kameňolomy. V Huaccote sa ťažil čierny andezit. V Rumicolke - jemnozrnné kvádre. Vieme, že indiáni nepoznali koleso. Používali však drevené a kamenné valce, rôzne páky a laná. Nevieme však, ako merali. Ich prvými mierami boli ruky, nohy a iné časti tela.

DOPRAVA
Prvým nosičom bremien bola žena. Lamy sa používali vo vojne ale i v mieri, hlavne na dopravu nákladov. Karavány pozostávali z 25.000 lám. Každá mohla uniesť 36 kg a prejsť za deň 16 km

CESTY
V inkskej ríši boli 2 hlavné cesty: kráľovská a pobrežná.
Kráľovská cesta merala 5.200 km, pobrežná 4.000 km. Okrem týchto hlavných dopravných tepien existovalo aj mnoho menších ciest, ktoré spájali pobrežnú cestu s horskou. Boli tu aj zlaté cesty a najmä vojenské cesty. V blízkosti veľkých miest boli cesty dláždené. Všade pozdĺž nich stáli míľniky.
Cieľom inkských ciest bolo čo najrýchlejšie dopraviť vojsko na bojisko a čo najrýchlejšie šírenie správ do/z hlavného mesta Cuzca.

ČASKI - poslovia
Ľudia sa už od svojho vzniku pokúšali nadviazať spojenie s ostatnými. Inkovia vymysleli najlepší poštový systém, aký si len možno predstaviť.

Keďže nepoznali kone ani kolesové dopravné prostriedky, správy boli prenášané poslami. Bežci boli takí rýchli, že kráľ sa v najkratšom čase dozvedel o všetkých udalostiach v ríši, či už bol od miesta činu vzdialený 300, 500, 800 míľ. Časki /štafetoví bežci/ prekonali vzdialenosť z Quita do Cuzca po horskej ceste nachádzajúcej sa vo výške 2000 - 5000 m. n. m. za 5 dní. Denne prebehli 250 až 400 km. Inkovia nutne potrebovali rýchlych poslov. V hrubo postavenej chate (okla) s posteľou a krbom bývali vždy dvaja kuriéri.
Bežecké hry patrili k oficiálnej zábave. Časki, dokonale vytrénovaný atlét vo veľkej nadmorskej výške mal mimoriadne vyvinuté pľúca. Každý prebehol svoj úsek čo najrýchlejšie a bez zastávky. Poslovia mali 15 dennú služobnú pohotovosť.

UZOVÉ PÍSMO a INKSKÁ LITERATÚRA
Quipu (uzol), ktoré si kuriéri odovzdávali, sa najväčšmi podobalo písmu. Quipu však nebolo písmom a ani ho nevynašli Inkovia. Zauzlené šnúry, zostavené podľa desiatkovej sústavy, sa vždy podávali ústnym posolstvom. Bez neho by boli nezrozumiteľné. Uzly znamenali čísla. Všetko malo svoj význam: farby šnúr, spôsob zauzlenia, medzery medzi uzlami. Neslúžilo len štatistickým účelom, ale aj na zapamätanie historických udalostí. Hovorené jazyky boli dva: Quechua a Aymara. Existoval človek, ktorý sa staral o uchovanie historických správ o štáte, jeho meno bolo Uzlíkový úradník.Vysvetľovači postupne vymreli. Inkovia mali aj kečuánsku poéziu, prózu, dokonca aj divadlo.

STANICE TAMPU
Ríše, ktoré budovali cesty, zriadili aj odpočinkové miesta pre cestujúcich. Odpočinkové miesta Inkov sa nazývali tampu. Boli hojne zásobené všetkým, čo mohli dodať okolité oblasti. MOSTY
Most patril k najväčším vymoženostiam Inkov. Ich poškodenie sa trestalo smrťou. Každý most mal nejaké meno a ich spoločný názov bol čaka. Inkovia nemali drevo a nepoznali oblúk, neostávalo im nič iné než robiť visuté mosty. Iné mosty spočívali na člnoch z trávy. Jeden z takýchto pontónových mostoch sa nachádzal aj na odtoku jazera Titicaca.

VLÁDCA
Všetko pod slnkom bolo Inkovo a každý to vedel a uznával. Sapa Inka bol potomkom všemohúceho boha-stvoriteľa. Patrila mu krajina, ľudia, zlato i striebro. Jeho moc bola neobmedzená. Moc Inka držali na uzde len dva faktory: vplyv starých mravov a strach pred povstaním. Jeho božskosť bola nehmatateľná. Inka požadoval od poddaných všetko, chránil ich však pred nedostatkom.
Štát tu nebol pre ľud, ale pre Inka: na konci celého snaženia nebolo rovnosti. Inkova hlavná žena sa nazývala koia (kráľovná).
Len Inka si smel vziať za ženu rodnú sestru.

Okrem koie mal mnoho vedľajších žien a stovky konkubín - pallas, ktoré priviedli na svet nespočetné množstvo detí s kráľovou božskou krvou. V inkskej ríši nebolo jasné nástupníctvo. Inkskí králi sa vždy rozhodli pre najschopnejšieho syna koie.
Výchova pozostávala zo štúdia štátneho jazyka kečuánčiny, slnečného náboženstva, kipu, dejín, ktoré im podávali mudrci. Cvičili aj so zbraňou. Okrem toho princovia a mladí šľachtici sprevádzali starších úradníkov na dlhých inšpekčných cestách. Keď mladý šľachtic dosiahol 14. rok, obliekol si v rámci šesťdňového obradu prvé nohavice, pričom bola obetovaná lama, ktorej krvou potreli chlapcovu tvár. Potom zložil Inkovi sľub vernosti, dostal štít, strieborný vybíjaný mlat, prak a stal sa členom Inkovej gardy. Na šiesty deň mu prepichli ušné boltce.

VOJNOVÉ ŤAŽENIA
Inkský štát spočíval na stanovisku, že vojna je prirodzená. Výbojom vďačil za nové územia a rozpínal sa na úkor susedov. Keď sa nepriateľ priblížil na 10 krokov, vrhali naňho 2 m oštepy a potom zblízka zaútočili s krátkymi mečmi. Oštepy mali kovový alebo v ohni stvorený hrot. Za zabitie nepriateľa boli inkskí bojovníci vyznamenaní. Z hláv nepriateľov robili nádoby na pitie. Zvlášť nenávideným nepriateľom sťahovali za živa kožu. Hoci bojovali krvavo, vládli zhovievavo.

ÚPADOK a ZÁNIK
130 pešiakov a 40 jazdcov s niekoľkými malými kanónmi prekročili Andy, postavili sa proti Inkovi (5000-cová armáda)a v bitke, trvajúcej 33 minút dobyli inkskú ríšu. Ako to bolo možné?
Keď v roku 1527 zomrel hlavný inka – Huayna Capac, súperenie dvoch uchádzačov o trón prerástlo do občianskej vojny. Práve v čase veľkého rozvratu (13.mája 1532) sa v Túmhese na čele malej armády vylodil Francisco Pizarro. Rýchlo prekonali odpor armády Inkov a nasledujúci rok ( po 16. novembri 1532, kedy prišlo ku krvavej udalosti, ktorá znamenala koniec ríše) bola už celá ríša pod španielskou správou. Posledným Inkským kráľom bol Inka Atahualpa. Španielsky Pizarro veliteľ ho ľsťou vtiahol do pasce a zničil jeho bojovníkov. Jeho život ušetril, ale dal ho do väzenia. Aby sa oslobodil, sľúbil Atahualpa Pizzarovi rozprávkový poklad. Španielsky veliteľ ho oklamal ešte raz: keď dostal výkupné, dal ho zahrdúsiť.

Španielske kráľovstvo rešpektovalo postavenie a hodnosti inkských panovníkov, potvrdilo ich spoločenské postavenie, uznalo ich privilégiá, ale jezuiti vychovávali ich deti v duchu latinskom, španielskom a v duchu katolicizmu. Jedine obyčajný ľud si zachoval svoje obyčaje, vieru a jazyk. Začiatkom 17.storočia sa celá inkská šľachta asimilovala.

Na začiatku španielskej kolonizácie sa Indiáni v podstate zmierili so svojím osudom. Muselo to byť poburujúce zneužívanie, strašné pustošenie a ukrutnosti, ktorých sa dopúšťali bieli, že sa Indiáni proti nim postavili. Vzbury sa pravidelne opakovali až do nezávislosti Peru v roku 1824. Čo nám dnes ostalo z inkskej kultúry?
Šesť až sedem miliónov Indiánov hovorí ešte jazykom Inkov - kečuánčinov.
Andskí Indiáni sú dnes zoskupení v pospolitostiach, ktoré sa veľmi ponášajú na tie pôvodné. Ústavou z roku 1919 štát Peru uznal ich právnu subjektivitu.
Dnešní Indiáni sú najčastejšie katolíkmi, ale naďalej sa vo svojich modlitbách obracajú na starodávne božstvá, alebo im prinášajú obete. Na kult Slnka sa ešte nezabudlo.
vv.