Kapitalistický svet počas vojny a po druhej svetovej vojne značne otrasený. Jediným kapitalistickým štátom, ktorý posilnil svoje postavenie vo svete boli Spojené štáty. Ako dedičstvo z vojny im ostal vyvinutý priemyselný potenciál. Spojené štáty v dobe vojny dodávali spojencom obrovské množstvo zbraní a ďalšieho materiálu. V rámci zákona o pôžičke a prenájme do roku 1946 dodali tohto materiálu za 46 miliárd dolárov. Spojené štáty sa v druhej svetovej vojne účastnili ako materiálnymi tak i vojenskými dodávkami. Aj keď sa americké armády účastnili bojov v rôznych častiach sveta, boli straty americkej armády nízke. Za celé obdobie vojny to bolo 407.000 ľudí(pre porovnanie: celkové straty USA vo všetkých vojnách od roku 1775 do roku 1955 včítane občianskej vojny tvorili 1.130.000 ľudí, zatiaľ čo straty spôsobené automobilovými nehodami iba v rokoch 1900-1955 tvorili 1.149.000 ľudí.)
Väčšina kapitalistických štátov sa zadĺžila a stala sa závislá od USA. Spojené štáty svoje ekonomické i mocenské prevahy využívali k tomu, aby vo všetkých oblastiach sveta budovali svoje námorné, letecké a vojenské základne.

Studená vojna:

Po prvý krát sa motívy tejto protisovieckej politiky objavili už pred koncom vojny v názoroch nového prezidenta H. Trumena, ktorý v dňoch 18. a 23. apríla 1945 na porade amerických vysokých vládnych činiteľov hovoril o nutnosti tvrdého kurzu voči ZSSR. Za začiatok studenej vojny je pokladaný prejav Winstona Churchulla v americkom meste Fulton 5. marca 1946. vo svojom vystúpení obvinil ZSSR, že spustil v Európe „železnú oponu“ (začiatok používania tohto pojmu) a naliehal na upevnenie spojenectva medzi Veľkou Britániou a USA ako hrádzu proti komunistickému nebezpečiu. Dňa 13marca 1946 bola antisoviecká politika oficiálne potvrdená tzv. Trumanovou doktrínou, ktorá prehlasovala, že Spojené štáty budú podporovať všetky slobodné národy sveta a majú preto právo na neobmedzený zásah všade, kde je ohrozená bezpečnosť Ameriky a jej záujmov. V roku 1949 vytvorili USA spolu s 11 štátmi Severoatlantickú alianciu - NATO, ktorá bola založená na kolektívnej bezpečnosti. Komunistické štáty na odvetu vytvorili tzv.: Varšavskú zmluvu

Studená vojna mala vplyv nielen na utváranie zahraničnej politiky, ale aj na domáce záležitosti. V tomto období bolo odhalených množstvo špionážnych sietí, ktoré podporovali komunizmus. Podobne tomu bolo v ZSSR, kde bolo odhalených niekoľko amerických špiónov.

Roku 1947 Kongres zriadil vlastnú vyšetrovaciu komisiu na odhalenie podvratných činností. Najaktívnejším protikomunistickým bojovníkom bol senátor Jozeph R. McCarthy, ktorý obvinil množstvo najvyšších úradníkov zo zrady, pričom sa spoliehal na podporu tlače a
televízie. Zašiel však priďaleko a po strate podpory verejnosti, ho senát za jeho činy odsúdil.

V čase studenej vojny prežívali Spojené štáty obrovský ekonomický rozmach. Vojna priniesla návrat prosperity a v povojnovom období si USA upevnili svoje postavenie najbohatšej krajiny sveta. Rozmach zaznamenal automobilový priemysel, bytová výstavba a po 2. svetovej vojne sa ešte väčšmi rozrástli spoločnosti, keď prebiehali vlny fúzií. Celkovo vzrástla životná úroveň národa. V oveľa horšej situácii sa nachádzali farmári, ktorých zvyšovanie produktivity viedlo k zlučovaniu fariem a poľnohospodárstvo sa tak stávalo veľkým biznisom. Takisto sa začalo s výstavbou ciest a rozmach zaznamenal aj predaj televízie. Vojna v Kórei

V čase, keď sa USA snažila zabrániť šíreniu komunizmu v Európe, začali Američanov znepokojovať úspechy Mao Ce-tunga a komunistickej strany v Číne. 25.júna 1950 prekročila Severná Kórea a zaútočili na juh a obsadila Soul. Truman vyhlásil pohotovosť armády a 27 júna 1950 americká siedma flotila začala operáciu na zabránenie zjednotenia polostrova a jeho pripojenia k Číne. Vojna bola dlho nerozhodná. Americké a kórejské jednotky spočiatku zatlačili Severokórejčanov hlboko na juh. Vďaka odvážnemu vylodeniu kombinovaných síl a Soulskom prístave Inchon sa podarilo zahnať Severokórejčanov späť. Keď sa boje priblížili k hranici s Čínou, aj Čína vstúpila do vojny a poslala mohutnú armádu cez rieku Yalu. Vojská OSN, v ktorých prevažovali Američania, museli po ostrých bojoch ustúpiť. Potom naberali silu a stať sa tlačili k 38 rovnobežke. Hoci situácia bola vážna, úsilie vlády prerušiť vojnu prinieslo sklamanie mnohým Američanom, ktorí nechápali, prečo je potrebné ustúpiť. Trumanova popularita klesla na 24 percent(najnižšia hodnota, odkedy sa začali robiť prieskumy popularity prezidentov). V júli 1951 sa začali rokovania o prímerí. Obe strany dospeli k dohode v júli 1953, v prvom funkčnom období prezidenta Eisenhowera, ktorý nastúpil po Trumanovi.

Vlastné výdaje USA na armádu stúpli z 13,1 miliardy v roku 1949 na 51 miliárd v roku 1953. Svojím spojencom poskytla americká vláda v rokoch1950-1953 vojenské dávky v objeme 7,5 miliardy dolárov. V roku 1954 poskytla USA plnú podporu pučistom, ktorí zvrhli demokratický režim v Guatemale.

Na jar a leto v roku 1954 sa v Ženeve konala konferencia za účasti ZSSR, USA, ČLR, Veľká Británie a Francúzska o Indočíne a Kórei. Na konferencii boli schválená tzv.: Ženevské dohody o ukončený vojny v Indočíne. V roku 1960 vyhral voľby kandidát demokratov J. F. Kenedy a vo svoji 43 rokoch sa stal najmladším prezidentom USA. Kenedy mal v úmysle využiť svoje silné postavenie na rozšírenie ekonomickej pomoci pre všetkých obyvateľov. Kvôli tesnému víťazstvu sa mu mnoho zámerov podarilo presadiť často len v obmedzenej forme. Jednou z prvoradých úloh bolo obnoviť hospodársky rast. Celkové výsledky Kenedyho administratívy dosiahnuté v legislatíve boli skromné. Prezident urobil niekoľko gest na podporu vodcov boja za občianske práva, no neuspel v snahe pomôcť systému verejných škôl a zabezpečiť zdravotnú starostlivosť pre starších občanov. Dosiahol len nepatrný nárast minimálnej mzdy. Zabezpečil však zdroje pre vesmírny výskum a založil Mierové zbory, ktoré vysielajú dobrovoľníkov do rozvojových krajín. 22. 11. 1963 bol za jazdy v otvorenom aute počas návštevy Dallasu v Texase zavraždený. Za jeho vlády v roku 1962 došlo aj k tzv.: Karibská kríze. Kedy sovieti inštalovali na Kube bojové hlavice, ktoré mohli niesť i nukleárne streli. Kenedy zaujal nekompromisné stanovisko a vyhlásil blokádu Kuby v snahe zabrániť sovietskym lodiam ďalší presun rakiet a následnej inštalácii. Po niekoľkých dňoch napätia, v ktorých bol svet veľmi blízko k nukleárnej vojne, Sovieti ustúpili. V nasledujúcom roku podpísali Spojené štáty, Sovietsky zväz a Veľká Británia historickú dohodu o čiastočnom zákaze jadrových skúšok, ktorá nedovoľovala vykonávať testy nukleárnych zbraní v atmosfére.

Vojna vo Vietname

Na medzinárodnej konferencii v Ženeve došlo k rozdeleniu Vietnamu (bojovali tu Francúzi proti Vietnamcom – vojna za oslobodenie). V severnej časti sa dostal k moci Ho Či Min a ne čele južnej, budhistickej, časti bol rímsko-katolícky antikomunista Ngo Din Diem. S cieľom zjednotenia sa mali konať o dva roky voľby. Prezident Eisenhower bol presvedčený, že pád Vietnamu do rúk komunistov by viedol k reťazovej reakcii a následnému pádu i Bramy, Thajska a Indonézie. Preto podporil snahy Diema o neuskutočnenie volieb a podporoval južnú časť Vietnamu. V tomto trende pokračoval i jeho nástupca Kenedy. Po smrti Diema došlo k destabilizácii. Na Juhu partizáni, známi ako Vietkong, ohrozovali Juhovietnamskú vládu. Za pomoci severného Vietnamu získavali pôdu na vidieku. Prezident Johnson, odhodlaný zastaviť postup komunistov v Južnom Vietname, začal považovať vietnamskú voju za svoju osobnú vec.

Po útoku severovietnamských námorných síl na dva americké torpédoborce dosiahol, že 7. augusta 1964 Kongres schválil rezolúciu Tonkinského zálivu, ktorá umožňovala prezidentovi „umožniť všetky dostupné prostriedky na odrazenie akýchkoľvek ozbrojených útokov proti silám Spojených štátov a na zabránenie ďalšej agresii.“ Po znovuzvolení v novembri 1964 začal Johnson politiku eskalácie. Z 25 tisíc vojakov na začiatku roku 1965 ich počet zvýšil do roku 1968 na 500 tisíc. Intenzívne bombardovanie spôsobilo rozsiahle škody v Severnom aj Južnom Vietname. Protivojnová nálada, ktorá nastala po tom, čo Američania videli v televízii hrozné boje, spôsobila, že sa v roku 1968 Johnson vzdal svojho zámeru uchádzať sa o zvolenie na ďalšie obdobie. Vo voľbách zvíťazil republikán Nixon, ktorý síce pomaly sťahoval americké jednotky, no nariadil bombardovanie, ktoré patrilo k najrozsiahlejším vo Vietnamskej vojne. Dohodu o zastavení paľby, o ktorej rokoval v mene USA Nixonov poradca pre otázky národnej bezpečnosti Henry Kissinger, napokon v roku 1973 podpísali. I keď sa americké jednotky stiahli, vojna pokračovala až do jari 1975, keď Severný Vietnam získal kontrolu nad celou krajinou. V dôsledku vojny začali Američania pochybovať o aktivitách vlastnej krajiny a o hodnotách, ktoré sa snažila zastávať. Spojené štáty vynaložili na neúspešné snaženie, pri ktorom prišlo o život 58 tisíc Američanov, 150 miliárd dolárov. Vojna znamená aj skončenie konsenzusu zahraničnej politiky studenej vojny.

Po vojne sa Nixon snažil nadviazať vzťahy s komunistickými krajinami. Nadviazal kontakty s Čínskou ľudovou republikou, zmiernil americký postoj, uvoľnil obchodné obmedzenia a stal sa prvým americkým prezidentom, ktorý navštívil Peking. O niekoľko mesiacov podnikol cestu do Sovietskeho zväzu, kde dostal srdečné prijatie od prezidenta Leonida Brežneva. Aféra Watergate

Počas svojho prezidentského obdobia musel Nixon čeliť mnohým ekonomickým problémom. Toto obdobie stagnácie a inflácie znamenalo koniec nevídaného ekonomického rozmachu, ktorý v Amerike začal rokom 1948.Nixon sa popri snahe riešiť ekonomické problémy usiloval obnoviť aj zákon a poriadok. V snahe rozšíriť okruh svojich stúpencov sa Nixon rozhodol použiť na boj proti rozvratu vládnu moc. Zaútočil proti demonštrantom, napádal tlač za skreslené spravodajstvo a usiloval sa umlčať svojich protivníkov. Táto taktika zlyhala v afére Watergate.

V snahe dosiahnuť vo voľbách výrazné víťazstvo, ktoré by zabezpečilo republikánom prevahu v Kongrese, výbor na znovuzvolenie prezidenta začal intenzívnu kampaň na získavanie fondov. Začiatkom roku 1972 Nixonov tím navrhol napojiť odpočúvacie zariadenie na telefóny Národného demokratického výboru, ktorý sídlil v komplexe apartmánov Watergate vo Washingtone D. C. Pokus o inštaláciu sa nevydaril a aktérov vniknutia zatkli aj s peniazmi a dokumentmi. Vláda sa rozhodla zatajiť svoju účasť a pár dní po odhalení prikázal Nixon CIA aby nariadila FBI zastaviť vyšetrovanie, nakoľko je ohrozená bezpečnosť štátu. Toto vlámanie nebolo jediným , okrem iného sa uskutočnili i mnohé nezákonné odpočúvania, násilné vniknutia do budov a podobne. I keď Nixon vo voľbách presvedčivo zvíťazil, tlač, a najmä noviny Washington Post pokračovali v pátraní. Po odhalení škandálu demokratická väčšina presadila , aby Nixon vypovedal pred súdom. Keď sa začali hromadiť dôkazy o jeho spoluúčasti na afére, 9. augusta 1974 odstúpil z úradu.

Po Nixonivi sa stal na krátky čas prezidentom, bývalý viceprezident, Gerald Ford. Prezidentom bol až do volieb v roku 1976, kedy sa stal prezidentom Jimmy Carter

Helsinská konferencia

Po konci vietnamskej vojny viedli Spojené štáty aj naďalej aktívnu politiku v otázkach svetového diania. Všetko smerovalo k usporiadaniu medzinárodnej konferencie vo fínskych Helsinkách v roku 1975. Helsinskej konferencie, najväčšieho stretnutia na vrcholnej úrovni v histórii Európy, sa zúčastnili čelní predstavitelia 35 európskych krajín, USA a Kanada. Vypracovali dokument, ktorý potvrdzuje nemennosť hraníc, ktoré sa sformovali v Európe po druhej svetovej vojne. Záverečný akt konferencie obsahuje aj požiadavky na rešpektovanie práv jednotlivcov a ľudských slobôd.

Hnutie za občianske práva

“Mám svoj sen, že jedného dňa si na červených vŕškoch Georgie budú môcť spoločne sadnúť za jeden stôl bratstva synovia bývalých otrokov a synovia niekdajších otrokárov.“ Martin Luther King Jr. 1963

Po druhej svetovej vojne sa Afroameričania začali čoraz častejšie dožadovať svojich práv. Černosi na Juhu USA nemali skoro nijaké občianske či politické práva. Ešte vždy sa vyskytovali prípady lynčovania a zákony Jima Crowa presadzovali rasovú segregáciu v električkách, vlakoch, hoteloch, reštauráciách, nemocniciach a zamestnaní. Afroameričania prostredníctvom Národnej asociácie pre pokrok farebného obyvateľstva (NAACP) vzali záležitosti do vlastných rúk. Hnutie za občianske práva dosiahlo dôležité víťazstvo a v osobe Martina Luthera Kinga objavilo svojho najmocnejšieho, najuvážlivejšieho a najvýrečnejšieho vodcu.

Černosi sa usilovali o získanie volebného práva. Eisenhower v spolupráci s vodcom demokratickej väčšiny podporil úsilie Kongresu zaručiť rovnaké volebné právo. Roku 1960 aktivisti dosiahli prijatie nového zákona o občianskych právach, ktorý umožňoval prísne tresty za narúšanie volieb. Spoliehajúc sa na úsilie samých Afroameričanov, sa hnutie za občianske práva po vojne rozbiehalo len pomaly. Boj čiernych Američanov za rovnoprávnosť dosiahol vrchol v polovici šesťdesiatych rokov. Vznikli viaceré skupiny, ktoré sa zameriavali na nenásilné priame akcie bez zbytočných konfliktov. Organizovali sa rozsiahle protesty a demonštrácie. V roku 1963 došlo k najväčšej demonštrácii, nazvanej Pochod na Washington. V hlavnom meste krajiny sa zhromaždilo 200 tisíc ľudí, ktorí podporovali myšlienku rovnosti pre všetkých. Vyvrcholením stretnutia bol prejav Martina Luthera Kinga Juniora, ktorý sa stal popredným hovorcom hnutia za občianske práva. Vždy, keď vyslovil slová „Mám svoj sen“, dav zaburácal. Ani „Pochod na Washington“ neprinútil výbor Kongresu za vlády Kenedyho, aby prijal zákon o zrušení rasovej segregácie na verejných miestach. Prezident Johnson bol úspešnejší a roku 1964 sa mu podarilo presadiť spomínaný zákon. Kongres schválil aj ďalšie opatrenia zabraňujúce diskriminácii. Po nástupe Nixona do úradu angažovanosť vlády za občianske práva zoslabla. Udalosti počas týchto búrlivých.
S príchodom osemdesiatych rokov sa zreteľne prejavili zmeny v štruktúre americkej spoločnosti. Výrazne sa zmenilo zloženie obyvateľstva, najdôležitejšie pracovné miesta a odborná kvalifikácia. Dominantnou sa stala práca v ekonomickej oblasti a tri štvrtiny zamestnaných pracovalo v sektore služieb, ktorý začal využívať dostupné počítače. Oceliarske a textilné odvetvia zaznamenali v tom istom období pokles. Veľkým konkurentom americkým automobilovým firmám boli japonskí výrobcovia áut značiek Toyota, Honda a Nissan. Reforma imigračnej politiky v roku 1965 spôsobila nárast počtu nových prisťahovalcov z Ázie a Latinskej Ameriky. V osemdesiatych rokoch za svoje práva bojovali ďalšie skupiny obyvateľov, medzi nimi aj homosexuáli. Roku 1981 sa objavila choroba AIDS a v USA sa rozšírila najmä medzi homosexuálmi a užívateľmi drog. V roku 1980 uspel v prezidentských voľbách Ronald Regan a porazil Jimmyho Cartera. Po jeho víťazstve bol považovaný za veľkého optimistu a človeka, ktorý dokázal oslavovať svoje výsledky.

Nový prezident Reagan zastával názor, že vláda zasahuje príliš hlboko do amerického života a preto chcel obmedziť programy, o ktorých sa domnieval, že ich krajina nepotrebuje. Prvé obdobie Reganovho prezidentského obdobia poznamenala ekonomická recesia, ktorá zasahovala všetky oblasti krajiny a priamo súvisela s ropnou krízou. Začiatkom roku 1984 sa americké hospodárstvo spamätalo a USA vstúpili do obdobia neprerušeného ekonomického rastu. Regan vyhlásil vo vzťahoch k Sovietskemu zväzu politiku mieru z pozície sily. Vo všeobecnosti boli vzťahy medzi týmito krajinami napäté. V prvom Reganovom prezidentskom období boli poskytnuté obrovské sumy na zvýšenie obranyschopnosti. Po opätovnom zvolení v roku 1984 svoje nekompromisné stanovisko v otázke obmedzenia zbrojenia zmiernil. V decembri 1987 podpísali prezident Regan a generálny tajomník Sovietskeho zväzu Michail Gorbačov dohodu o jadrových raketách, ktorá zabezpečuje zničenie jednej celej kategórie nukleárnych zbraní. Okrem toho sa Američania v tomto období realizovali i v iných častiach sveta. USA poskytla El Salvadoru program ekonomickej pomoci a vojenského výcviku, no hrozilo, že vzbura partizánov spôsobí pád vlády. Vďaka pomoci USA sa stabilizovala vláda, no prejavy násilia v El Salvadore neutíchali a koncom roka 1989 sa dokonca zvýšili. Mier bol uzatvorený už začiatkom roku 1992. Spojené štáty sa angažovali i vo vnútornom boji v Nikaragui, kde sa k moc dostali revolucionári, ktorí si hovorili sanditisti. Reganova administratíva mala viac šťastia v Latinskej Amerike, kde sa stala svedkom návratu demokracie od Guatemaly po Argentínu. Nástup demokracie zvolených vlád sa však neobmedzoval len na Latinskú Ameriku – v Ázii kampaň „moc ľudu“ Corazon Aquinovej zvrhla diktátora Ferdinanda Marcosa a voľby v Kórei ukončili desaťročia vojenskej vlády. Naopak v Južnej Amerike sa Reganovej administratíve nepodarilo pomôcť ukončiť rasový apartheid. V októbri 1983 sa jednotky USA, po naliehavej žiadosti o pomoc od susedných krajín, vylodili na karibskom ostrove Grenada. Po krátkych bojoch zajali jednotky Spojených štátov stovky kubánskych vojakov a stavebných robotníkov a zhabali skryté zásoby zbraní, dodaných ZSSR. Grenadu opustili v roku decembri 1983. v Libanone sa snažili USA podporiť slabú prozápadnú vládu, skončilo to však zle a v októbri 1983 zahynulo 241 príslušníkov americkej námornej pechoty, V apríli 1986 lietadlá námorných síl zaútočili na ciele v Líbii ako odvetné opatrenie za teroristický čin. Čierny piatok
19. októbra 1987, v takzvaný „Čierny pondelok“, utrpeli Spojené štáty ekonomický šok, keď hodnota akcií na trhu klesla o 22%.

Príčinou náhleho poklesu boli obavy o medzinárodný obchod Spojených štátov, deficit federálneho rozpočtu a inovácia burzy, v ktorej počítače dávali automatický príkaz na nákup alebo predaj veľkého množstva akcií. Krajina sa však pozoruhodne rýchlo spamätala a pokračoval ekonomický rast.

Na vzťahy super veľmocí na konci osemdesiatych rokov vplývali aj politické udalosti vo východnej Európe, kde dochádzalo k pádu komunistických vlád. Po roku 1989 sa vzťahy medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom výrazne zlepšili. Novozvolený prezident Bush a ďalších 21 štátov podpísali 19. novembra 1990 na trojdňovom summite Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe dohodu o odzbrojení. 31. júna 1991 uzavreli USA svoju poslednú veľkú dohodu so Sovietskym zväzom. Prezidenti Bush a Gorbačov podpísali v Moskve dlho prerokúvanú Dohodu o obmedzení strategických zbraní, ktorá zaručuje zníženie jadrového arzenálu o 30 až 40% na oboch stranách. Studená vojna sa skončila. VOJNA V PERZSKOM ZÁLIVE

Radosť z ukončenia studenej vojny zatienilo obsadenie Kuvajtu Irakom 2. Augusta 1990. Ovládnutie Kuvajtu ako aj nebezpečenstvo, ktoré Irak predstavoval pre okolité krajiny v Perzskom zálive, ohrozovali životne dôležité záujmy USA. Spojené štáty a západná Európa boli stále závislé od dodávok ropy z tejto oblasti. Prezident Bush a mimoriadne zasadanie OSN jednoznačne odsúdili Irak a žiadali stiahnutie irackých jednotiek z Kuvajtu. Neskôr v auguste Irak vyhlásil anexiu Kuvajtu a začal zadržiavať britských a amerických občanov ako rukojemníkov. Reakciou na udalosti bol vznik najpozoruhodnejšej vojenskej a politickej koalície tvorenej vojenskými silami z Ameriky, Ázie, Európy a Stredného východu. Po invázii vydala bezpečnostná rada OSN 12 rezolúcií, ktorými uvalila na Irak rozsiahle ekonomické sankcie. Dvanásta rezolúcia, vydaná 29. novembra, schválila použitie sily členskými štátmi OSN, ak sa Irak do 15. januára 1991 nestiahne z Kuvajtu. Vojna vypukla necelých 24 hodín po uplynutí ultimáta OSN. Nasledovala impozantná pozemná invázia Kuvajtu a Iraku, ktorú uskutočnili výsadkové pozemné oddiely. Jednotky Spojených štátov, Veľkej Británie, Francúzska, Talianska, Saudskej Arábie a Kuvajtu vďaka vysokej rýchlosti, pohyblivosti a palebnej sile premohli irackú armádu v pozemnej vojne, ktorá trvala len 100 hodín. Ako nepriama reakcia na udalosti v Perzskom zálive bola 13. septembra podpísaná v Bielom dome historická dohoda medzi Izraelom a Organizáciou za oslobodenie Palestíny. Tejto dohode predchádzali rozhovory v španielskom Madride a hlavne tajné rokovania v Nórsku. V roku 1992 nasledovali prezidentské voľby, v ktorých vyhral po tuhom boji Bill Clinton.

Jeho vláda bola sprevádzaná mnohými mierovými rokovaniami, v ktorých pôsobil ako sprostredkovateľ. Na konci jeho druhého volebného obdobia došlo ešte ku konfliktu v Juhoslávii, kde sa Američania zúčastnili bojov za oslobodenie spod diktatúry. Po Clintonovi sa do prezidentského úradu dostal syn bývalého prezidenta George Bush Jr. Ešte v roku 2001 keď sa dostal do úradu došlo v Amerike k najväčšiemu teroristickému činu v histórii. 11.septembra 2001 teroristi z organizácie Al-káida sa zmocnili štyroch civilných lietadiel typu Boeing 737 a nasmerovali ich na pýchu kapitalistického sveta – World Trade Center a na centrum amerického vojenského logistického centra – Pentagon. Táto dvojica mrakodrapov WTC bola najväčšia na svete a pracovalo v nej okolo 150.000 ľudí denne. Dve z týchto lietadiel narazili, každé do jedného, a spôsobili pád týchto stavieb. Následne bol ochromený život v celom New Yorku. Tretie lietadlo nasmerovali na Pentagon a zničili jeho jednu pätinu. Štvrté lietadlo sa zrútilo. Ako reakcia na tieto akcie nasledovala vojna proti terorizmu, ktorá sa uskutočnila v Afganistane, sídle Talibanu, ktorý priamo podporoval Al-káidu a pokračovala v Iraku, kde došlo k zosadeniu Sadáma Husajna.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Vývoj USA od roku 1945 do roku 2003