Ceasar životopis

Gaius Julius Caesar /100-44 pred Kr./, potomok patricijskej rodiny,
bol najväčším vojvodcom a štátnikom svojej doby. Táto silná, vynikajúca osobnosť
formovala dejiny svojho storočia. Za jeho vlády sa v Ríme uskutočnil prechod
od starej republiky k novej monarchii. Zásluhy o štát zatieňovali jeho slabosti.



Gaius julius Ceasar bol potomkom váženého, ale schudobneného starorímskeho rodu Iuliovcov a narodil sa r. 100 pred Kr. Mladý patricij dostal rozsiahle vzdelanie a vyrastal v dobe, keď územie ovládané rímskou vojenskou mocou siahalo ďaleko za stredomorskú oblasť na sever, východ a juhovýchod. Vnútorný spoločenský poriadok v Ríme sa však už dávnejšie otriasal v politických krízach a zmietal sa vo víre úplatkárstva, sprisahaní a občianskych vojen.
O moc bojovali dve skupiny, ktoré sa navzájom prenasledovali a usilovali sa navzájom zlikvidovať: senátna strana optimátov /k najlepším patriacich/, ktorá bola nepriateľkou reforiem a populári /strana ľudu/, no boli medzi nimi aj muži s vysokou hodnosťou. Caesar bol už v mladosti blízky populárom. Veľmi mladý sa oženil s dcérou jedného z najhorlivejších prívržencov Maria, ktorý zomrel r. 86, čím sa zamiešal do sporov medzi víťazným diktátorom Sullom a prívržencami Maria. Bol vyobcovaný, prenasledovaný, napokon omilostený a poslaný na vojenskú službu do Malej Ázie.
Do dejín vstúpil v r. 78, keď sa po Sullovej smrti vrátil do Ríma. Systematicky si začal vytvárať podmienky, aby neskôr mohol prevziať najvyššie funkcie v štáte a nepohrdol nijakými vtedy bežnými prostriedkami, medzi ktorými boli vysoké úplatky na dennom poriadku. Caesarova úradnícka kariéra sa začala začiatkom šesťdesiatych rokov. Ako edil, zodpovedný o.i. aj za usporadúvanie verejných slávností a hier, usiloval sa v znamení hesla Chlieb a hry! Udržať si priazeň obyvateľstva pomocou dostatočného hmotného zásobovania a skvelých slávností. S podporou Crassusa a s masovou podporou rímskeho obyvateľstva zvolili Caesara r. 63 za najvyššieho kňaza - pontifex maximus - a tak sa dostal na čelo kolégia kňazov. R. 62 dostal hodnosť prétora, najvyššieho úradníka, ktorému prislúchal výkon súdnej právomoci v Ríme a r. 61 odišiel do Južnej Hispánie ako miestodržiteľ provincie. Teraz mal už taký veľký vplyv, že sa mu podarilo taktickým ťahom uzavrieť s oboma súpermi Pompeiom a Crassom tajný zväzok, triumvirát a zastrašiť senát /r.60/. Bez súhlasu týchto troch mužov sa v štáte nesmelo nič stať. Roku 59 sa Caesar ako konzul stal pánom Ríma.

Svojho spolukonzula šikovne odstavil. Ľud mu nadšene tlieskal, keď presadil proti senátu viaceré sociálne a pozemkové zákony. Ako prokonzul sa dal poveriť správou nad provinciou Galiou a hlavným velením v štyroch légiách. Tak sa začal svetodejinný význam Caesara ako vojvodcu. Od roku 58 do 51 si podrobil celú slobodnú Galiu medzi Rýnom a Pyrenejami.
Roku 53 Crassus zahynul pri výprave proti Partom a Pompeia vymenoval senát roku 52 za konzula bez kolegu. Vzťah medzi dvoma mocnými mužmi sa vyhrotil. Senát na Pompeiovo naliehanie požiadal Caesara, aby sa zriekol vedenia v Galii. Caesar odmietol a začala sa občianska vojna. Pompeius nebránil Rím, ale stiahol sa do Grécka a nakoniec do Egypta, kde bol zavraždený. Posledných prívržencov Pompeia Caesar porazil v r. 46 na tuniskom pobreží a v r. 45 v Hispánii.
Keď ho senát, už otrocký poslušný, vymenoval za diktátora, mohol pretvárať štát i spoločnosť podľa svojich plánov. Patrili k nim okrem iného projekty veľkých sídlisk pre mestský proletariát v kolóniách, výstavba hlavného města, regulácia Tibera, rozšírenie Ostie na veľký prístav a gigantický program stavby ciest. Podarilo sa mu dať svetovej ríši jednotný kalendár/r.46/, ktorý sa odklonil od mesačného roku a vychádzal zo slnečného roku Egypťanov (365 1/4 dní).
Bezdetný Caesar bol zavraždený, za dediča určil svojho prasynovca Gaia Octavia.
Caesarova činnosť čo aká sporná, ovplyvňuje ešte aj našu súčasnosť. Jeho kalendár je základom nášho letopočtu, ktorý bol upravený až za pápeža Gregora XIII. Roku 1582. Jeho kniha Bellum Gallicum sa stala základným čítaním pri vyučovaní latinčiny.