Uhorsko možno v tomto revolučnom období charakterizovať ako nie celkom plnoprávny štát, čiže bez právnej suverenity. V tom čase mal len doživajúcu stoličnú právnu sústavu. A ani slovenské etnické územie nemalo do roku 1848 osobitne štátoprávne vymedzenú územnopolitickú jednotku v rámci Uhorska,
ako napr. Sedmohradsko.
Preto na poslednom uhorskom stavovskom sneme v roku 1847/48, Maďari predniesli požiadavky okrem iného aj na úradnú maďarskú reč v celom Uhorsku. Proti tomu ostro vystúpili chorvátski vyslanci, ale neuspeli a neskor sa prijal zákon o reči maďarskej. Najhorlivejším podporovateľom týchto maďarských snáh bol L. Kossuth, ktorý bol zo snemovej opozície. Žiadal predovšetkým nezávislú maďarskú vládu a odstúpenie Apponyiho. A v čase približijúcej sa revolúcie sa jeho požiadavky zvyšovali, žiadal pre Rakúsko ústavu, pre Uhorsko zodpovedné ministerstvo, samostatné financie a samostatné finančné ministerstvo, súhlas ríšskej vlády s ústavou, zastúpenie ľudu, organizovanie krajinskej obrany v duchu národnom, administratívu štátnych dochodkov a zodpovedné národné ministerstvo atď. Celé tieto maďarské žiadosti sa nazývajú marcovými zákonmi, ktoré boli prijaté.
Na sneme sa ozvali aj Slováci a to v zastúpení Ľudovíta Štúra. Zastával sa za právo hlasovania pre slobodné kráľovské mestá, zasadzoval sa za zrušenie urbáru a poddanských záväzkov, aviticity a pri rokovaní o maďarskej reči, bol za podržanie materinskej reči vo výučbe. Ale jeho slová ostali akoby „hlasom volajúceho na púšti“.
Aj keď prijatie marcových zákonov, najprv vyvolalo radosť u národných dejateľov, pretože niektoré z ich požiadaviek boli splnené. Napokon zistili, že, čo sa týka národných požiadaviek Slovákov a aj iných národností, táto otázka sa na sneme neriešila. Dostali len odpoveď, že národnostná otázka v Uhorsku sa vyrieši občianskym zrovnoprávnením nemaďarov.

To bolo len ďalším signálom pre národných dejateľov k vypracovaniu už uceleného národného programu. Najzávažnejšia príčina však pravdepodobne bola tá, že požiadavky liptovské, navrhované Hurbanovou proklamáciou ako vzor a miera požiadaviek celonárodných, už dávno nevyhovovali túžbam národa, lebo medzi časom vzrástli a nevyhovovali dokonca ani samému Hurbanovi lebo sám už v tom čase zostavoval pre brezovské zhromaždenie požiadavky nové, od liptovských obsiahlejšie a prepracovanejšie.