Uhorsko má byť spoločnou matkou všetkých národov v ňom bývajúcich, ich spoločnou vlasťou, ktorá len tak može byť veľká a slávna, keď sa jej národy bratsky objímu. Len pod heslom rovnosti a slobody možu sa národy sbratať v nových pomeroch. Medzi národmi uhorskými ma byť bratstvo a úplná svornosť. Boh na nebi, a sloboda i rovnosť národov na zemi.“

Avšak mikulášskym národným zhromaždením žiadané uznanie osobnosti slovenského národa, jeho národné ohraničenie, zriadenie slovenského snemu stálo v odpore nielen s Kossuthovými a maďarskými snahami, ale i so snahami dynastie, ktorým aj uhorské a sedmohradské snemy boli také nepohodlné, že ich len v súrnych prípadoch zvolávali. A preto nemohli ani pomyslieť, aby dynastia povolila federatívne zriadenie Uhorska, centrálny snem ako zhromaždenie delegátov všetkých uhorských národností a popri tom aj národnostné snemy. Ale aj keď na tieto žiadosti ministerstvo odpovedalo štatáriom, slovenský národ mal urobený pevný program pre ďalšiu politickú činnosť. Po mikulášskom zhromaždení prišli Kossuthoví vyslanci zatknúť hlavných iniciátorov tohoto zhromaždenia: Hodžu, Hurbana a Štúra. Podarilo sa im zachrániť útekom na Moravu, odtiaľ do Viedne a do Prahy; niektorí liptovskí národovci utiekli cez Tatry do Poľska, iní k Daxnerovi do Tisovca. Kossuth otvorene hlásal, že dá na šibenicu všetkých, ktorí sa budú lojálne hlásiť k predneseným žiadostiam. V tom s ním súhlasili všetci Maďari radikálneho zmýšľania, keďže ešte v tom čase nebolo možné vystupovať otvorene proti dynastii, pokladali za potrebné dokázať nezávislosť maďarského ministerstva súrovým vystupovaním proti bezbranným národnostiam.
„Žiadosti“ nie sú nijakým právnym dokumentom, ale ani im o to nešlo. Sú len žiadosťami, ktoré sledovali jeden cieľ: chceli v hrubých rysoch zachytiť túžby národa a naznačiť zhruba i smer a sposob ich uskutočnenia. „Žiadosti“ dobre vystihli dobové potreby národa a dostatočne zabezpečili aj predpoklady jeho ďalšieho vývoja.
Aj keď z mikulášskych žiadosti nebolo nič splnené, stali sa vrcholom slovenského národného snaženia, pokiaľ išlo o riešenie slovenskej otázky v rámci uhorska, a súčasne sa stali i základným národnorevolučným programom Slovákov i programom ďalšej slovenskej činnosti, a to nielen v revolučných rokoch 1848-49, ale i dlhé roky potom a stali sa cieľom slovenských túžob vlastne až do národného oslobodenia z roku 1918.