Žiadosti slovenského národa z 10. Mája 1848

Uhorsko možno v tomto revolučnom období charakterizovať ako nie celkom plnoprávny štát, čiže bez právnej suverenity. V tom čase mal len doživajúcu stoličnú právnu sústavu. A ani slovenské etnické územie nemalo do roku 1848 osobitne štátoprávne vymedzenú územnopolitickú jednotku v rámci Uhorska,
ako napr. Sedmohradsko.
Preto na poslednom uhorskom stavovskom sneme v roku 1847/48, Maďari predniesli požiadavky okrem iného aj na úradnú maďarskú reč v celom Uhorsku. Proti tomu ostro vystúpili chorvátski vyslanci, ale neuspeli a neskor sa prijal zákon o reči maďarskej. Najhorlivejším podporovateľom týchto maďarských snáh bol L. Kossuth, ktorý bol zo snemovej opozície. Žiadal predovšetkým nezávislú maďarskú vládu a odstúpenie Apponyiho. A v čase približijúcej sa revolúcie sa jeho požiadavky zvyšovali, žiadal pre Rakúsko ústavu, pre Uhorsko zodpovedné ministerstvo, samostatné financie a samostatné finančné ministerstvo, súhlas ríšskej vlády s ústavou, zastúpenie ľudu, organizovanie krajinskej obrany v duchu národnom, administratívu štátnych dochodkov a zodpovedné národné ministerstvo atď. Celé tieto maďarské žiadosti sa nazývajú marcovými zákonmi, ktoré boli prijaté.
Na sneme sa ozvali aj Slováci a to v zastúpení Ľudovíta Štúra. Zastával sa za právo hlasovania pre slobodné kráľovské mestá, zasadzoval sa za zrušenie urbáru a poddanských záväzkov, aviticity a pri rokovaní o maďarskej reči, bol za podržanie materinskej reči vo výučbe. Ale jeho slová ostali akoby „hlasom volajúceho na púšti“.
Aj keď prijatie marcových zákonov, najprv vyvolalo radosť u národných dejateľov, pretože niektoré z ich požiadaviek boli splnené. Napokon zistili, že, čo sa týka národných požiadaviek Slovákov a aj iných národností, táto otázka sa na sneme neriešila. Dostali len odpoveď, že národnostná otázka v Uhorsku sa vyrieši občianskym zrovnoprávnením nemaďarov.

To bolo len ďalším signálom pre národných dejateľov k vypracovaniu už uceleného národného programu. Najzávažnejšia príčina však pravdepodobne bola tá, že požiadavky liptovské, navrhované Hurbanovou proklamáciou ako vzor a miera požiadaviek celonárodných, už dávno nevyhovovali túžbam národa, lebo medzi časom vzrástli a nevyhovovali dokonca ani samému Hurbanovi lebo sám už v tom čase zostavoval pre brezovské zhromaždenie požiadavky nové, od liptovských obsiahlejšie a prepracovanejšie.

Súčasne so žiadosťami nitrianskymi, ktoré boli vypracované na ľudovom zhromaždení v Brezovej, sa v Štúrových novinách objavil nový návrh na slovenské národné požiadavky od neznámeho autora, ktorý zhrňuje a ďalej dobudúva návrhy staršie. Tento návrh chcel zabezpečiť Slovákom predovšetkým vzdelanie v ich národnej reči, aby sa na ľudových a reálnych školách vyučovalo po slovensky, lebo „ľud, ktorý neúraduje, ale pracuje, znalosť maďarčiny nepotrebuje“.
Tento návrh bol posledný (nie však významovo) z mnohých priamienkov, z ktorých mal vychádzať program celonárodný. Takže na základe týchto petícií a vypracovaných žiadostí (oravské, ľubietovské, liptovské, breznianske, nitrianske …), dáva Štefan Marko Daxner spolu s Jánom Franciscim podnet na zvolanie národnej porady, ktorá by pripravila národné žiadosti. Porada sa uskutočnila na vrbickej fare v kaplánke u M. Hodžu, dňa 10. mája 1848. Predsedom bol Ľ. Štúr, zapisovateľom J. Francisci, navrhovateľmi Š.M. Daxner, Ľ. Štúr, M.M. Hodža, J.M. Hurban. Porada sa týkala jednak bodov, ktoré by mali byť v petícií a jednak sposobu, ktorým by mali byť legalizované, vyhlasené a podpisované. Okrem toho sa debata rozvírila aj o mnohých bodoch, ktoré sa do petície nedostali. Napríklad reč bola o tom, že Slováci nemajú ministra, že učitelia na slovenskom území, by mali byť volení obcami a nie štátom, taktiež otázka redigovania Národných Novín, ktorým bola vyčítaná bojazlivosť a opatrnosť…atď.

Porada sa uzniesla na tom, že body petície sa nevyhlásili verejne v meste na ľudovom zhromaždení, ako to niektorí chceli, ale len v ondrášovských kúpeľoch pred gardistami a pred tými, ktorí tam náhodou boli. Pokiaľ išlo o podpisovanie petície, uzniesli sa na tom, že každý z prítomných sa má snažiť zozbierať čo najviac podpisov vo svojom okolí, vysvetľovať jednotlivé body petície po slovenských obciach a presvedčiť ľud o ich význame a spásonosnosti. Okrem toho mali byť po jednotlivých stoliciach konané národné schodze, na ktorých mala byť petícia prijatá, podpísaná.
I uzavrelo sa podľa návrhu petície, poradou dohoverených štrnásť bodov Žiadosti slovenského národa. Tento dokument, ktorý bol prezentáciou celého slovenského národa bol vypracovaný pre snem, pre uhorské ministerstvo a pre kráľa.
Keďže im verejné zhromaždenie nebolo povelené, rozhodli sa vyhlásiť jednotlivé body žiadosti na dohovorenom mieste v rámci súkromnej schodze. Účastníci sa v ondrášovských kúpeľoch zišli 11. mája 1848 už na obed, k výhlaseniu bodov došlo však až večer. Zhromaždenie viedol M. Hodža, ktorý vyhlásenie zahájil dlhším preslovom. Legalizovanie bodov sa dialo sposobom, že J. Francisci ich čítal a M.M.

Hurban vysvetľoval bod po bode.

Žiadosti slovenského národa

Pred Jeho c.k. Jasnosť, pred krajinský uhorský snem, pred Jeho výsosť uhorského palatína, kráľovského námestníka, pred Ministerstvo uhorské a pred všetkých priateľov človečenstva a národnosti.

1. Slovenský národ v uhorskej vlasti preciťuje po deväťstoročnom sne, ako pranárod krajiny tejto, osvedomujúc, že svätá zem táto a matka krajina, súc povodisko a kolíska povestí o starodávnej sláve jeho predkov a divadlo, na ktorom otcovia jeho a hrdinovia za uhorskú korunu krv vylievali, bola donedávna len macochou jeho, zachodiacou s ním nemilosrdne a držiacou jeho reč a národnosť na reťaziach potupy a zhanobenia. Ale v okamžení tomto prebudenia svojho chce národ slovenský zabudnúť na stoletia ukrivdenosti a zhanobenosti svojej, odpúšťa sebe aj svojim ujarmiteľom a nič inšie nehýbe jeho rozdrancovaným srdcom ako svätý zápal lásky a horúca túžba po ubezpečení slobody, národnosti a krajiny svojej. Zato, ako pranárod a niekdajší jediný majiteľ svätej tejto zeme, prevoláva pod zástavou tohoto veku rovnosti všetky národy uhorské ku rovnosti a bratinstvu a osvedčuje sa zo svojej strany, že nechce žiadnu národnosť v Uhorskej ukrivdiť, uraziť, zmenšiť, tým menej vykoreniť, ale aj žiada od uhorských národov, aby aj oni z ich strany takým uhorským vlastenectvom naplnení boli a uctením slovenskej národnosti, národu slovenskému priateľstva a lásky hodnými sa stali. Lebo národ slovenský, ako z jednej strany nechce utláčať iné národy, tak z druhej nedovolí seba do starého jarma zapriahnuť a osvedčuje sa teraz i napotom, že slávne meno uhorského vlastenca žiadnemu neprisúdi tomu, ktorí nešetrí práva národnosti druhého, pod korunou uhorskou bývajúceho národa. Následkom toho žiadame:

2. Aby sa zriadil na základe rovnosti uhorských národov jeden všeobecný snem bratských národov, pod korunnou uhorskou žijúcich, na ktorom bude každý národ ako národ zastúpený a každý zástupca národný zaviazaný svojou národnou rečou národ svoj zastupovať a reči národov, na sneme zákonne zastúpených, znať. Mimo tohoto krajinského všeobecného snemu národov žiadame:

3. Národné osobitné snemy, na ktorých sa povedú rady národné, a to síce ako národného tak všeobecne krajinského dobra sa týkajúce, ktorým cieľom sa majú vyznačiť medze národopisné, aby každý národ ku svojmu národnému sriedku mocne sa priťahovať mohol a smel a nebola prinútená menšina Maďarov väčšine slovenskej a menšina slovenská väčšine Maďarov slúžiť a sa poddávať, a práve pre toto prísne chránenie slobod a práv národných žiadame po:

4.

Aby vyslanci všetkých národov uhorských zaviazaní boli prísahou v zmysle návodov, sebe od svojich vysielateľov vydaných, na sneme krajinskom hovoriť a v páde nevernosti a zrady národnej, aby pokutám, od vysielateľov ustanoviť sa majúcim, poddaní boli. Menovite národ slovenský, najviac zradcov národnosti svojej počítajúci, má dostatočné príčiny žiadosť túto vysloviť a všemožne podporovať.

5. Žiadame, aby zákon ten, podľa ktorého už teraz v tomto počiatočnom preporodzovaní sa krajiny pri rokovaniach stoličných a výborových maďarská reč sa za reč rokovania predpisuje a tým samým národ náš zrovna ku bezzákonnosti zákonom donucuje; žiadame, aby zákon ten hneď teraz tak premenený bol, žeby sa do obecného verejného rokovania reč materinská uviedla. Lebo sväté slovo slobody je potupené v tom páde, keď sa národ slovenský, nerozumejúc po maďarsky, pri rokovaniach v reči nezrozumiteľnej k nemote odsudzuje. Hrešil by národ náš proti sebe a krajine, keby či prisviedčal, či odporoval uzavretiam takým, ktorým nerozumie. A k takejto nezákonnosti nesmie a nemože rozumným sposobom žiaden slobodný národ druhý národ priviazať. Tí ale úradníci a tie právomocnosti, čo doteraz násilnému zákonu tomuto zadosť urobiť nemohli a rokovania mestské a vidiecke aj v národných rečiach dopustili, aby sa za tento skutok prirodzenej spravodlivosti zodpovedať nemuseli.

6. Žiadame dokonalé zriadenie škol národných, a to ako počiatočných, tak aj reálnych, meštianskych, ústavov dievčenských, ústavov pre vychovávanie učiteľov a kňazov, potom ústavov literárnych vyšších, menovite: gymnázií, lýceí, akadémie, ústavu polytechnického a jednej univerzity. Všetky tieto ústavy majú byť založené na základe slobodného vyučovania: a reč vyučovania pre synov a dcéry národa slovenského, nemá byť inšia ako slovenská, aby na základe tomto národ slovenský si mohol vychovať synov jemu a krajine verných. 7. Žiadame, aby maďarské stolice na svojich školách a vyšších i nižších ústavoch literárnych katedry reči slovenskej pre Maďarov a stolice slovenské druhému priblížili, menovite, aby Slováci Maďarov na sneme hovoriacich po maďarsky a Maďari Slovákov hovoriacich na sneme po slovensky rozumieť mohli.

8. Rovnosti národnej duchom vedení, žiadame, aby sa všetko panovanie jednych národov a národnosti nad druhými národnosťami uhorskými z koreňa vyvrátilo a tak žiaden národ ani v najmenšom od svojho vlastného
ustupovať prinútený nebol: a z tohoto ohľadu žiadame, aby slovenský národ svoju národnosť svojimi farbami a zástavami označovať smel bez prekážky. Zástavy červeno-biele máme za slovenské, červeno-bielo-zelené za maďarské, zástavy červeno-bielo-zelené s címerom uhorským za krajinské.

A tak chceme aj vodcov gardy národnej slovenskej len Slovákov a komando pre ňu slovenské.

9. Žiadame, aby právo národného voliteľstva nebolo určované rádom a stavom, ale duchom a právom rovnosti, a preto chceme, aby každý rodu svojmu verný, zločinstvom a výskupkami nezašpintaný občan a obyvateľ uhorský, dvadsať rokov majúci, voliť a štyriadvadsať rokov majúci, vyvolený byť mohol. Odrodilí zradcovia národa, ktorí svoju materisnkú reč potupujú a či tajne, či zjavne proti právu, cti a slobode národa skutočné úklady stroja, úrady verejná zastávať nesmú. Menovite žiadame, aby od týchto čias žiaden zradca slovenského národa medzi Slovákmi úradovať nemohol. Zabúdajúc na doterajšie viny odrodilstva, chceme sa ubezpečiť na budúcnosť s tým osvedčením, že zradu krvi, reči a národnosti slovenskej nielen za zradu nášho národa, ale celej vlasti uhorskej považovať budeme.

10. Žiadame slobodu tlače bez zákona tlače, slobodu vydávania novín a časopisov bez kaucií, zakladanie tlačiarní a kameňopisárni takže bez kaucie; ďalej slobodu úplnú schádzania a spolčovania sa k poradám verejným o veciach obecných, neináčej i osobnú bezpečnosť pri cestovaní po krajine: lebo s bolesťou sa žalovať musíme, že nadobudnutá teraz ústavná sloboda

skrze rozširujúci sa po krajoch našich slovenských terorizmus a neprestajné strašenie, vyhrážanie natoľko sa potlačuje, že i verejné pod holým nebom rečnenie k národu za buričstvo pokladá.

11. Žiadame, aby sa pre uspokojenie spoluobčanov našich po dedinách, mestečkách a kopaniciach bývajúcich a od dávnych rokov na rozličné sposoby od rozličných ľudí utláčaných, klamaných, o hory a pasienky, o role, obecné živnosti, kopanice, výrobiská a iné ich majetky pripravovaných, aby sa teda pre uspokojovanie týchto ukrivdených občanov odrazu také poriadky porobili, že by oni ku svojim predošlým nepohnutým majetkom, teda ku svojim dávnym kopaniciam, pasienkom, horám, výrobiskám atď., prísť a týmto imaním neobmedzene oni ich potomci podľa práva vládnuť mohli. Žiadame ďalej, aby sa v tomto zmysle a tou cestou, ktorou sa urbárski poddaní od povinností urbárskych oslobodili, aj alodiáni (ktorí sa na iných miestach majiteľmi slobodných živností, kurialistami, taxalistami, kaštieľnikmi, komorníkmi, majerníkmi menujú) od poddanskej práce a povinnosti zbavili, hlavne tí, ktorí tridsaťšesť rokov robotizeň panskú zbývali. Takže aby sa i regalia benaficia k dobru obci obrátili.

12.

Ponevač slovenský básnik a spisovateľ Ján Kráľ i so svojím priateľom Rotaridesom, učiteľom v Príbelciach, do ťažkého väzenia v Šahách zatvorení sú preto, že ľud slovenský v Príbelciach pred verejne oznámeným zákonom ku hájeniu jeho slobod povzbudzovali – z tej príčiny žiadame, aby títo len preto nevinní väzni a zástupcovia i rozširovatelia občianskej slobody čím skor na slobodu vypustuní boli.

13. Vediac to, že v susednom kraji Haliči, takže pod berlou rakúskou s nami súcom, bratimského rodu Poliaci slobody, ktoré my požívame, ešte nedosiahli – pretože im veľké prekážky nešťastná byrokracia v cestu klásť neprestáva – žiadame, aby všetky národy, ktoré sú pod uhorskou korunnou, úradnými svojimi cestami mocný spolucitnosť kresťanskej a ľudskej hlas
vyniesli a u Jeho Jasnosti nášho kráľa a pána vo Viedni o to prosebne nástojili, aby už konečne nešťastnému národu tomuto spravodlivosť a milosť sa stala.

14. Slovenský národ kladie výmienku svojho šťastia a ubezpečenia svojej národnosti na vyplnenie týchto spravodlivých žiadostí; vyslovujúc predom svoju úctu, vďaku a doveru ako slávnemu Ministerstvu, tak aj všetkým občanom uhorským, ktorí tieto žiadosti podporovať budú: naproti tomu v odkladaní a obchádzaní týchto našich žiadostí vidieť budeme odsudzovanie národa nášho k bývalej slepote a služobnosti.

Žiadosti slovenského národu sú vyvrcholením slovenských snáh z jari 1848, a to ako po stránke formálnej, tak po stránke vecnej. Staršie žiadosti boli formulované len v mene jednotlivých krajov; v Liptovskom Sv. Mikuláši sa zišli zástupcovia celého národa. Títo zástupcovia síce nemali formálne poverenie od národa, mali však nárok i právo prehovoriť v jeho mene oveľa hlasnejšie, posvätené dlhoročnou prácou za jeho lepšiu budúcnosť.
Úlohou zhromaždenia nebolo nič iného, než pripraviť jednotné, celonárodné požiadavky, pre ktoré, sa mal vyjadriť sám národ a to ich príjmaním na osobitných schodzach a hromadným podpisovaním. Po vecnej stránke znamenajú „Žiadosti“ nielen súhrn, ale i stupňovanie a dobudovanie požiadaviek starších a znamenajú aj usporiadanie národnostných pomerov v Uhorsku vobec. Slovenský národ, v splnení týchto požiadaviek videl záruku svojho šťastia, v ich odmietnutí však odsudzovanie slovenského národa k bývalej slepote a maďarskému poddanstvu.
Najväčší význam „Žiadostí slovenskieho národa“ treba predsa len vidieť v ich zásadnom riešení pomeru nielen národa slovenského a maďarského, ale aj vzájomného pomeru národov uhorských, teda celkovej národnostnej otázky v Uhorsku. Základný princíp podľa, ktorého chceli tento pomer riešiť, bola zásada úplnej národnostnej rovnoprávnosti a bratstva medzi jednotlivými uhorskými národmi. „Nech maďarská stránka uzná právo každej národnosti a všetky národy budú sa pretekať, ako dosiaľ, vo zveľaďovaní a obrane vlasti uhorskej.

Uhorsko má byť spoločnou matkou všetkých národov v ňom bývajúcich, ich spoločnou vlasťou, ktorá len tak može byť veľká a slávna, keď sa jej národy bratsky objímu. Len pod heslom rovnosti a slobody možu sa národy sbratať v nových pomeroch. Medzi národmi uhorskými ma byť bratstvo a úplná svornosť. Boh na nebi, a sloboda i rovnosť národov na zemi.“

Avšak mikulášskym národným zhromaždením žiadané uznanie osobnosti slovenského národa, jeho národné ohraničenie, zriadenie slovenského snemu stálo v odpore nielen s Kossuthovými a maďarskými snahami, ale i so snahami dynastie, ktorým aj uhorské a sedmohradské snemy boli také nepohodlné, že ich len v súrnych prípadoch zvolávali. A preto nemohli ani pomyslieť, aby dynastia povolila federatívne zriadenie Uhorska, centrálny snem ako zhromaždenie delegátov všetkých uhorských národností a popri tom aj národnostné snemy. Ale aj keď na tieto žiadosti ministerstvo odpovedalo štatáriom, slovenský národ mal urobený pevný program pre ďalšiu politickú činnosť. Po mikulášskom zhromaždení prišli Kossuthoví vyslanci zatknúť hlavných iniciátorov tohoto zhromaždenia: Hodžu, Hurbana a Štúra. Podarilo sa im zachrániť útekom na Moravu, odtiaľ do Viedne a do Prahy; niektorí liptovskí národovci utiekli cez Tatry do Poľska, iní k Daxnerovi do Tisovca. Kossuth otvorene hlásal, že dá na šibenicu všetkých, ktorí sa budú lojálne hlásiť k predneseným žiadostiam. V tom s ním súhlasili všetci Maďari radikálneho zmýšľania, keďže ešte v tom čase nebolo možné vystupovať otvorene proti dynastii, pokladali za potrebné dokázať nezávislosť maďarského ministerstva súrovým vystupovaním proti bezbranným národnostiam.
„Žiadosti“ nie sú nijakým právnym dokumentom, ale ani im o to nešlo. Sú len žiadosťami, ktoré sledovali jeden cieľ: chceli v hrubých rysoch zachytiť túžby národa a naznačiť zhruba i smer a sposob ich uskutočnenia. „Žiadosti“ dobre vystihli dobové potreby národa a dostatočne zabezpečili aj predpoklady jeho ďalšieho vývoja.
Aj keď z mikulášskych žiadosti nebolo nič splnené, stali sa vrcholom slovenského národného snaženia, pokiaľ išlo o riešenie slovenskej otázky v rámci uhorska, a súčasne sa stali i základným národnorevolučným programom Slovákov i programom ďalšej slovenskej činnosti, a to nielen v revolučných rokoch 1848-49, ale i dlhé roky potom a stali sa cieľom slovenských túžob vlastne až do národného oslobodenia z roku 1918.