Claus Philip Schenk von Stauffenberg - atentát na Hitlera

Nemecký odboj naplánoval prevrat proti nacistickému vedení na marec roku 1943. Podrobnosti celej operácie vypracovali dvaja nemecký generáli. Po zavraždení Hitlera mala armáda okamžite prevziať moc, zlikvidovať odpor nacistov a uzavrieť so Spojencami mier. Adolf Hitler si ale bol nebezpečia atentátu vedomí a mal z neho panický strach. Preto neustále menil svoj program, bol obklopení elitnými strážcami SS a od roku 1942 sa neukázal na verejnosti. Prístup k nemu mali iba najvyšší dôveryhodní dôstojníci. Organizátori atentátu sa rozhodli nechať explodovať Hitlerovo lietadlo. Vodcova smrť mala byt považovaná za nehodu a tým by sa eliminoval odpor najoddanejších stúpencov. K atentátu mala byť použitá moderná britská bomba. Dve nálože boli upravené do podoby fliaš brandy a jeden nič netušiaci dôstojník ich vzal 13.3. 1943 na palubu Vodcovho lietadla. Jeden z organizátorov atentátu spustil časovací mechanizmus, ktorý tvorila žieravina, ktorá po určitej dobe prerušila drôt a ten mal uvolniť spúšťaciu pružinu rozbušky. Lietadlo s Vodcom ale pristálo v Rastenburgu, bez toho aby došlo k výbuchu kvôli technickému zlyhaniu bomby. Organizátori atentátu sa rozhodli hned pre další pokus, lebo Himmlerova SS mohla spyknutie odhaliť. Vhodná príležitosť se naskytla o osem dní neskôr, kedy se Adolf Hitler Heinrich Himmler a Hermann Göring mali zúčastniť osláv nemeckých vojnových hrdinov. Po prípitku mal Vodca vykonať krátku prehliadku ukoristených vojenských trofejí. Jeden z organizátorov atentátu sa rozhodl umiestniť dve bomby pod svoj kabát a stáť blízko Hitlera v okamžiku explózie. Hitler ale v poslednej chvíli svoj program zmenil. V roku 1943 sa organizátori atentátu pokúsili o ešte tri podobné atentáty s bombou, ale vždy Hitler neočakávane zmenil svoj program. Koncom jari 1943 bolo niekoľko členov užšieho vedenia odboje zatknutých a dvaja z polních maršálov, ktorí chceli získať odboj na svoju stranu, potvrdili věrnost Vodcovi. Na jeseň 1943, keď už sa zdalo, že Hitlera odstrániť nepôjde, sa objavil na scéne 36 ročný plukovník Claus von Stauffenberg, ktorý mal mimoriadny intelekt, organizačný talent a odvahu. Stauffenberg mal 5 detí. Tretím dieťaťom bol Franz Ludwig Schenk, ktorý sa narodil 4.5. 1938. Franz Ludwig poskytol rozhovor autorovej knihy "Hitlerove deti. Synovia a dcéry pohlavárov Tretej ríše o sebe a svojich otcoch.". Claus Philip Schenk von Stauffenberg sa narodil 15.11. 1907 v jednej z najváženejších rodín v južnom Nemecku.

Jeho rodičia boli prísnymi katolíkmi a boli velmi vzdelaní. Claus von Stauffenberg vyrastal v impozantnom renesančnom zámku. Vynikal v športe a v štúdiu a jeho vášeň k jazde na koni ho priviedla do nemeckého olympijského týmu. Študoval umenie a literatúru, ovládal dokonale gréčtinu a latinu. V okolí Stuttgartu žilo veľa profesorov, spisovatelov, filozofov a ludí s rôznymi špecifickými záujmami. Toto prostredie ovplyvnilo Stauffenbergovy názory a postoje a jeho vzťah ku katolíckej cirkvi. Uvádza sa, že bol ovplivnený nemeckým básnikom Stefanem Georgem, ale tento vplyv sa niekedy zveličuje. Stauffenberg sa chcel nejaký čas venovať hudbe, potom uvažoval o štúdiu architektúry, ale neskôr vo svých 19 rokoch vstúpil do armády. Nastúpil ako dôstojnícky kadet k 17. jazdeckému pluku. V dobe hospodárskej krízi v Nemecku a nástupu nacismu bol Stauffenberg apolitickým dôstojníkom. V roku 1930 sa zoznámil s Ninou von Lerchenfeld z bavorskej šlachtickej rodiny a po trojročných zásnubách sa oženil. V roku 1934 se rodine narodil první syn. O dva roky bol Stauffenberg prevelený na Vojnovú akadémiu do Berlína, kde upútal svojich nadriadených svojimi schopnosťami. Vo svojich 29 rokoch sa stal dôstojníkom vrchného velenia. Clauss von Stauffenberg nebol jedním z prvích přívržencov Adolfa Hitlera ako sa niekedy uvádza. Franz Ludwig Schenk uviedol, že otec nebol od začiatku odporcom nového systému, ale ani nebol jeho horlivým prívržencom. V 30. rokoch 20. storočia sa nestaval na odpor nastupujúcim nacistom, ale tiež nacistov neprenasledoval. Prvé pochybnosti o nacistickom programu začal mat v roku 1938, kedy došlo k silnej antisemitskej kampani. V septembri 1939, kedy začala vojna proti Poľsku, si Štauffenberg prial splniť svoju povinnosť. Svoje úlohy zvládal s pre neho charakteristickou energiou a talentom. Ako dôstojník 6. obrnenej divízie si získal pri operáciách v Polsku a vo Francúzsku dobrú povesť. V lete 1940 byl prevelený na vrchné velitelstvo a prvých osemnásť mesiacov operácie Barbarossa, strávil väčšinou na ruskom území. Tam tiež spoznal brutalitu a bezohľadnosť jednotiek SS. Behom ruského ťaženia stratil všetky ilúzie o Tretej ríši. Počas služby na ruskej fronte mal Stauffenberg dovolenku na všetky sviatky. Návštevy rodiny počas dovolenky boly pre neho vítanou zmenou a možnosťou zabudnúť na stále sa zhoršujúcu situáciu na východnom fronte. Porážka Nemcov pri Stalingrade vo februári 1943 ešte viac utvrdil Stauffenbergův velmi kritický názor na Hitlerovu vojenskú stratégiu.

Po bitke o Stalingrad požiadal o nové určenie a bol odvelený k 10. obrnenej divízi do Tuniska. 7.4. 1943 nabehlo Stauffenberovo auto na mínu. Prišiel o ľavé oko a mal poranené ľavé ucho a koleno. Stratil pravou ruku a časť prstov na ľavej ruke. Lekári pochybovali, že ťažký úraz prežije. Dlhú dobu sa liečil v nemocnici. Na jeseň 1943 prišiel domov, kde sa zotavil. V lete 1943 oznámil svojim nadriadeným, že sa počas troch mesiacov vráti do služby. V septembri 1943 bol Stauffenberg späť v Berlíne, kde ako podplukovník bol náčelníkom štábu generála Friedricha Olbrichta na vrchnom velitelstve armády. V Berlíne bol skoro kontaktovaný organizátormi prevratu a zakrátko nad nimi získal kontrolu. Trval na tom, že nový režim musí mať protinacistickú vládu a tiež vytvoril zoznam potenciálnych vodcov prevratu. Uvedomil si potrebu mladších dôstojníkov, ktorí by boli schopný získat pre prevrat väčšinu nemeckých dôstojníkov. Na začiatku roku 1944 sa k organizátorom prevratu pridal polní maršál Erwin Rommel, prezívaný "líška púšte". Stauffenberg a rada dalších mu ale nedôverovala. Považovali ho za nacistu, ktorý sa od Hitlera začal odvracať len kvôli neúspechom vo vojne. Rommel byl proti vražde Hitlera pretože se domnieval, že sa z neho tak stane mučeník. Domnieval sa, že Hitler by mal byť súdený za svoje zločiny nemeckým súdom. V tej době by bol dohodnutý separátny mier so Západom a vojna proti Rusom by pokračovala. Stauffenberg a rada jeho kolegov ale vedeli, že Západ nikdy na separátny mier s Nemeckom nepristúpi. Ako sa vojnová situácia zhoršovala, urýchľovali prípravy na odstránenie Hitlera a prevzatie moci. Generál Tresckow začal v lete 1943 pracovať na pláne Operácie Valkýra. Akcia dostala krycí názov podľa prekrásnych panien z nórskej mytológie, ktoré sa vznášali nad bojiskom a rozhodovali o tom, kto zomrie a kto prežije. Operácia Valkýra predstavovala premyslený plán štátneho prevratu, ale tak prezieravo zamaskovaný, že s prípravou niektorých opatrení súhlasil sám Hitler. V zdôvodnení operácie sa uvádzalo, že by bolo potrebné pre prípad vzbury miliónov zahraničných robotníkov zavlečených na nútené práce do Ríše vypracovať preventívne opatrenie k zaisteniu kľudu a poriadku. Rovnako sa upozorňovalo na možné nebezpečie výsadku angloamerických parašutistov s úmyslom provokovať na nemeckom území povstanie. Pre tieto krajné prípady teda vypracovali vzbúrenci strategický plán, ale v skutočnosti chceli tento systém využiť pre vlastné účely.

Po vyhlásení hesla mali jednotky záložného vojska okamžite obsadiť vojenské a hospodárske objekty, komunikačné a informačné centrály, rozhlas, poštovné úrady, nádražia a kasárne. Mimo zaistenia týchto strategických objektov mali súčasne zatknúť funkcionárov NSDAP, gauleiterov, ríšskych vedúcich ministrov, policajných prezidentov, vedúcich SS a gestapa. Vzbúrenci plánovali obsadenie veľkých koncentračných táborov, odzbrojenie strážnych oddielov a tiež jednotiek SS. Aby získali čas v prvých okamžikoch plánovaného prevratu a zaskočili Hitlerových prívržencov, mal rozhlas vysielať hlásenie: "Vodce Adolf Hitler je mŕtvi. Stranícky vodcovia, ktorým sú cudzie zásady našich frontových bojovníkov, využila ťažkú situáciu, vpadla bojujúcej fronte do zálohy, snaží sa strhnúť na seba moc vo svoj vlastný prospech..."

Úspešná invázia Spojencov v Normandii v júni 1944 organizátorov prevratu zaskočila. Niektorí chceli od likvidácie Hitlera upustiť, pretože sa domnievali, že koniec vojny je už neodvratný. Nakoniec sa Štauffenbergovi podarilo ostatných kolegov presvedčiť, že vražda Hitlera je nutná, aby sa predišlo zbytočným stratám a aby sa svetu ukázalo, že nemecký odboj je schopný napriek veľkému riziku urobiť rozhodujúci krok proti nacismu. V júni 1944 bol Stauffenberg povýšený a stal sa náčelníkom štábu vrchného veliteľa armády. Tým sa dostal do častého kontaktu s Hitlerom a bol tak kľúčovou postavou celej akcie. 11.7. 1944 Stauffenberg dopravil bombu do Berchtesgadenu. Hoci bol s Hitlerom a s Göringom dlhšie než pol hodiny, atentát nespáchal, pretože nebol prítomný Himmler. Organizátori atentátu sa dohodli, že nejľepšie bude odstrániť tieto tri vodcovské osobnosti Tretí ríše naraz. Ďalšia príležitosť sa naskytla 15.8. 1944 v Rastenburgu, ale chýbali Göring i Himmler. Stauffenberg sa rozhodl, že odpáli bombu a telefonoval svojim kolegom do Berlína. Po svojom návrate ale Hitler v miestnosti už nebol. Ďalšie stretnutie sa malo uskutočniť 20.7. 1944 vo Vlčom brlohu vo východnom Prusku. Tentokrát sa organizátori atentátu dohodli Hitlera zabiť v každom prípade. Porada sa ale tentokrát nekonala v podzemnom úkryte, ale v konferenčnej sále. Pretože bolo teplé počasie, boli všetky okná otvorené. Štauffenberg prišiel na poradu s poľným maršálom Wilhelmem Keitelom. Na poslednú chvíľu sa ospravedlnil, že si zabudol čapicu a opasok v predsieni a tam rýchlo otvoril svoj kufrík a nastavil bombu, ktorá mala explodovať za 10 minút. Kufrík postavil na zem a oprel o nohu dubového stola. Keď do výbuchu zostávali len štyri minúty, opustil miestnosť pod zámienkou, že musí telefonovať do Berlína.

Jeden z dôstojníkov ale kufrík premiestnil na vzdialenejšiu stranu masívneho stola a tak Hitlerovi nevedomky zachránil život. Bomba vybuchla v 12:42. Štauffenberg pozoroval výbuch zo vzdialenosti niekoľko stoviek metrov. Videl, ako budova zmizla v dyme a v plameňoch. Bol preto presvedčený, že Hitler je mŕtvy. Hoci bol ihneď vyhlásený poplach, Stauffenberg prešiel bez problémov všetkými štyrmi strážnymi stanovišťami a z blízkeho letiska odštartoval Berlína. Clauss von Stauffenberg nevedel, že Hitler výbuch prežil. Bol poranený na chrbte padajúcim trámom, mal popálené nohy a vlasy, mal takmer paralyzovanú pravú ruku, ale vážne zranený nebol. Počas Stauffenbergovho letu do Berlína organizátori prevratu stratili rozhodujúcu výhodu pre ovládnutie celej situácie. Správa z Vlčieho brlohu nebola jasná a nikto nevedel, či je Hitler živý alebo už zomrel. Organizátori preto nezahájili žiadnu z akcií operácie Valkýra a čakali na prílet Stauffenberga. Ten ich musel opäť zmobilizovať a do večera sa im podarilo obsadit niektoré dôležité budovy a niektoré loajálne nacistické jednotky. Potom prišla správa, že Hitler atentát prežil a v deväť hodín večer predniesol reč k národu. V jedenásť hodín večer boli organizátori prevratu zhromaždený na ministerstve vojny, kde ich v prestrelke zatkla skupina Hitlerovi loajálních nacistov. Za pol hodiny oznámil Stauffenbergův nadriadený Friedrich Fromm, že Stauffenberg a traja ďalší dôstojníci boli odsúdený vojenským súdom k trestu smrti. Poprava bola vykonaná ihneď na zadnom dvore ministerstva pri stene za svetla reflektorov nákladných áut. Adolf Hitler a Heinrich Himmler rozpútali brutálnu odvetnú akciu, aby potlačili akékoľvek známky odporu. Prebehla mohutná vlna zatýkania, po ňom nasledovalo brutálne mučenie, fraškovité súdy a sadistické rozsudky smrti vrátane zavesenia odsúdencov za rebrá na hák na mäso. Príbuzní a priatelia podozrivých boli zatýkaní a posielaní do koncentračných táborov. Počas dvoch mesiacov gestapo zatklo viac než 7 tisíc ľudí a 4980 ľudí bolo popravených. Franz Ludwig Stauffenberg po vojne tvrdo pracoval, aby si vybudoval vlastné postavenie, a podarilo sa mu to. Na svojho otca spomína ako na inteligentného a odvážneho človeka, ktorý mal svoje slabiny ako každý iný. Pre knihu "Hitlerove deti. Synovia a dcéry pohlavárov Tretí ríše o sebe a svojich otcoch“ uviedol, že je radšej synom Štauffenbergovým, než trebárs Himmlerovým alebo niekoho podobného.