Ale aj tak „kostnické soudce nelze zbavit podezření, že již předem rozhodli o rozsudku, že připustili falešná svědectví, stranicky posudzovali Husovy obrany a nakonec vynesli rozsudek také pro některé bludné názory, které Hus ve skutečnosti nehlásal.“

Husove chyby a jeho porušenie procesných noriem
Nemožno však vinu za Husovu smrť zvaľovať len na nesprávnosť alebo nespravodlivosť cirkevných sudcov, ako sa to mnohokrát robilo. Sám Hus sa dopustil závažných chýb, niekedy sa správal celkom netakticky a neraz nepochopil stav, v ktorom sa jeho spor nachádzal. Napríklad jeho obhajoba proti výčitke, že kázal, keď bol exkomunikovaný, nemala najmenšiu oporu práva. Hus sa tu hájil tvrdením, že konal sub appellatione. Veľa krát síce priznával, že sa nedostavil pred súd kúrie, ale bránil sa tým, že predsa vyslal svojich prokurátorov. Tí sa však nemohli za neho zodpovedať v trestnej veci (podozrenie z kacírstva), v ktorej zasúpenie je vylúčené. Ďalej Hus svojimi niektorými činmi jednoznačne porušil zákon. Nedbal na zákaz kázať v kaplnkách, nedostavil sa pred pápežský súd (aj keď mal na to závažné dôvody, ale bolo to porušenie práva), nerešpektoval kliatby, ktoré boli proti nemu vynesené, proti nim sa odvolal ku Kristovmu súdu, teda k inštancii, ktorú kanonické právo nepozná. Napriek tomu, že bol v kliatbe, vykonával bohoslužby. Napokon Hus nepochopil, že do Kostnice ide na súd a nie na slobodnú školastickú dišputu. Pritom na súd sa dostal sám tým, že v sporoch s arcibiskupom podal odvolanie proti jeho rozhodnutiu o odovzdaní a spálení kníh.

Previnenia, ktoré boli Husovi pričítané
Nemožno popierať, že vo väčšine svojich spisov a kázní sa Hus od dogmatických princípov vcelku neodchýlil. Treba sa však pozrieť, v čom sa prejavili príčiny jeho neprekonateľného konfliktu s cirkvou. Najzávažnejšou bolo spochybnenie samej štruktúry a spásnho významu cirkvi. To, čo zavážilo pred sudcami boli myšlienky a činy, ktoré podrývali existenciu viditeľnej cirkvi. Hus sa usiloval o zriadenie novej cirkvi, nie síce násilným prevratom, ale rozlíšením na cirkev predurčených (praedestinati) a cirkev predpoznaných (praesciti). Toto rozdelenie je vo svojej podstate revolučné a odmieta inštitucionálnu cirkev. Táto náuka ohrozovala štruktúru cirkvi a jej poslanie pre spásu. Zároveň popiera jej ustanovenie od Boha. Ďalej sa Hus nikdy nedištancoval jednoznačne od Wyclifovho článku (a pripustil, že môže mať aj pravý zmysel), že „páni světští mohou odnímat církvi světský majetek pro prohřešení knězí.“ Aj Husovo učenie o poslušnosti relativizuje vzťah podriadených a nadriadených. Čo sa týka Husovho učenia o remanencii: je pravda, že Hus túto náuku nikdy programovo neučil. „Nelze však nevidět, že sice pevně odmítal toto obvinění, ale nikdy se od něj jednoznačně a určitě nedistancoval.“

Záver

Autor tejto knihy nehodnotil samotnú podstatu Husovho problému – či mal Hus pravdu alebo nie.