Úvod

Ján Hus sa narodil okolo roku 1370 v Husinci (južné Čechy). Roku 1400 bol po štúdiách v Prahe vysvätený za kňaza a začal prednášať filozofiu na pražskej univerzite. Roku 1401 sa stal dekanom filozofickej fakulty. V Betlehemskej kaplnke, ktorá bola založená na to, aby sa v nej hlásalo Božie slovo v českom jazyku, prevzal úrad kazateľa. To mu poskytovalo možnosť predkladať svoje myšlienky a reformné snahy ľudu, u ktorého našiel veľký ohlas. Hus sa totiž už počas svojich štúdií oboznámil s myšlienkami anglického reformátora Jána Wyclifa, ktorý od r. 1374 ostro napádal finančné metódy avignonského pápežstva, bohatstvo prelátov a cirkevnú hierarchiu. Vo svojich bludných náukách okrem iného Wyclif popieral Cirkev ako sviatostné spoločenstvo spásy v Kristovi. Hus síce často nešiel do takých radikálnych záverov ako Wyclif, ale v podstate sa s ním zhodoval. Jeho bezúhonný a prísny mravný život, veľká učenosť, odvaha a sebavedomosť, ba až tvrdošijnosť, jeho láska k národu a českej reči na jednej strane a vtedajšia spoločenská situácia v Čechách i cirkvi (protinemecká nálada, sociálne pomery, kontakty pražskej a oxfordskej univerzity a odtiaľ rýchlo sa šíriace Wyclifove náboženské tendencie, naliehavá potreba odstrániť zhubné schizmy v cirkvi, dvojpápežstvo) na druhej strane boli podkladom pre spory medzi ním a cirkevnými predstaviteľmi, ktorých spôsob života kritizoval a ich autoritu podkopával. V tejto práci by som chcela uviesť stručný pohľad na Husov proces z procesno-právneho aspektu, ako ho podáva Jiří Kejř vo svojej knihe Husov proces. Husov proces z pohľadu J. Kejřa

Jednotlivé obdobia Husovho procesu možno pre prehľadnosť rozdeliť na: 1. počiatky jeho procesu, 2. Husov proces pred kúriou, 3. Kostnický koncil – súd a odsúdenie. 1. Počiatky Husovho procesu:
Pápež prikázal pražskému arcibiskupovi Zbyňkovi z Hazmburgu zakročiť proti šíriacim sa bludom v Čechách. Ten v roku 1408 prikázal odovzdať knihy Wyclifa k oprave omylov, proti čomu sa 5 študentov univerzity odvolalo. V roku 1409 vyhlásil kliatbu nad wyclifovcami. Tu sa začínajú spory medzi arcibiskupom a Husom, na ktorého boli podané žaloby, že v jeho kázňach sú wyclifovské výroky. Na synode, ktorú zvolal arcibiskup 16. júna 1410, bolo zakázané učiť alebo hájiť Wyclifove náuky, bol opakovaný príkaz odovzdať jeho knihy (a tie, ktoré budú obsahovať herézy, mali byť spálené), ako aj zákaz kázať ľudu na súkromných miestach (problémom bolo aj Husovo kázanie v Betlehemskej kaplnke).

Proti tomu sa zdvihol prudký odpor univerzity. Na čele stál Hus spolu so siedmymi účastníkmi, ktorí podali pápežskému stolcu odvolanie proti arcibiskupovmu príkazu odovzdať a spáliť knihy, veľmi draho získané. Zároveň v kázni v Betlehemskej kaplnke 22. júna 1410 Hus protestoval proti zákazu kázať v kaplnkách a vyhlásil, „že chce raději poslouchat Boha než lidi a že proto se z nespravodlivého příkazu odvoláva nejprve k Bohu, který uděluje autoritu ke kázání, a potom i k apoštolskému stolci, který má vyšší autoritu, než domácí preláti.“
Týmto odvolaním sa k pápežovmu stolcu sa vlastne Hus dostáva pred súd kúrie, čím je zahájený jeho proces. 2. Husov proces pred kúriou
16. júla 1410 dal arcibiskup spáliť odovzdané Wyclifove knihy (18 jeho spisov - medzi nimi i také, ktoré sa nedotýkali viery, ale logiky, fyziky, matematiky a pod.). Toto však nezabránilo ďalšiemu šíreniu Wyclifovho učenia. V Prahe sa medzi ľudom zdvihla vlna prudkého odporu. Po spálení kníh arcibiskup odišiel na svoj hrad v Roudnici, odkiaľ 18. júla 1410 vyhlásil proti Husovi a ostatným, ktorí sa odvolali, kliatbu. Sám arcibiskup však nemal silu túto kliatbu presadiť. Odpor pražských obyvateľov bol taký silný, že farári sa neodvážili kliatbu ani vyhlasovať. Zakrátko vystúpili na obhajobu Wyclifových spisov aj majstri univerzity a sám kráľ Václav nariadil arcibiskupovi, aby univerzite nahradil škodu za zničené knihy.
Sporné Husove záležitosti sa presunuli pred súd kúrie. Pápež zveril vyšetrovanie a rozhodnutie kardinálovi Odonovi z Colonny, ktorý začal apel rýchlo prejednávať. Kardinál si vyžiadal mienku bolonských teológov o oprávnenosti spáliť knihy. Ich mienka bola: knihy nemali byť spálené, pretože takto bola urazená oxfordská univerzita (ktorej členom bol Wyclif) a aj pražská univerzita. Tým však nie je povedané, že Wyclifovo učenie je nezávadné. Schôdza teológov teda potvrdila oprávnenosť Husovho odvolania. Kardinál Colonna však nemal povinnosť riadiť sa touto mienkou. Čoskoro do kúrie prišli na Husa Zbyňkove žaloby pre hlásanie bludnej náuky a poburujúce kázne. Zbynek žiadal ustanoviť sudcu, ktorý by bez ohľadu na apel stíhal odporcov a predvolal Husa na súd. Túto žiadosť sprevádzali aj hmotné dary pápežovi, kardinálom a prokurátorom. Colonna stanovil, že apelácia sa nepripúšťa a predvolal Husa na súd.

„Hus se prý nezdráhal dostavit se ke kurii, ale usilovně se snažil prokázat nevinu tak, že poslal za velkých nákladů prokurátory, a nepřišel jen proto, že mu v tom bránilo nepřátelství.“ Hoci „...zprvu chtěl jít, ale byl varován, že by ztratil život. Ten, kdo by byl souzen od soudce, jehož zjevné hříchy káral, by se vydával na smrt.“ Husa teda pred súdom zastupovali prokurátori: majster Ján Jesenius, M. Marek z Hradce a M. Mikuláš zo Stojčína.
Hoci v Jánovi Jeseniovi mal Hus veľmi šikovného a obratného zástupcu v procese, nepodarilo sa mu dosiahnuť, aby bol Hus oslobodený od osobného dostavenia sa k súdu kúrie; kardinál Colonna ho v tejto procesnej záležitosti označil ako neposlušného a uvalil na neho kliatbu, čím sa zhoršilo jeho procesné postavenie. Keď v Prahe arcibiskup Zbynek dal túto kliatbu vyhlásiť, nestretol sa s odporom. Husova reakcia na túto kliatbu prezrádza jeho vôľu vzdorovať a v jednom svojom liste sa vyjadril, že „cítí radost, že je pokládán za heretika a stižen exkomunikací pro neposlušnost, protože sa podrobuje ve svém konání evangeliu. Nehodlá ustat od kázání, protože ti, kdo to zakazují, jsou falešní svědkové a proto vyobcování od Boha. Podle vůle Boží a Písma se smí poslouchat představených jen ve věcech dovolených; proto Hus raději ve věci kázání uposlechl Boha než papeže, arcibiskupa a ostatní protivníky Božího slova.“ Tu vidno Husovo presvedčenie o poslušnosti, ale súčasne tým priznáva neposlušnosť vyššej cirkevnej autorite.
V tom čase sa vyostrili aj spory medzi kráľom Václavom a arcibiskupom, pretože nebol splnený kráľov príkaz nahradiť univerzite škodu spôsobenú spálením kníh. Prudké spory skončili predčasnou smrťou arcibiskupa pri jeho úteku do Uhorska.
Zatiaľ proces v kúrii prechádzal mnohými ťažkosťami, nečakanými zvratmi a pre Husa nepriaznivými okolnosťami a odkladmi. V máji 1412 dal pápež Ján XXIII. vyhlásiť v Čechách predaj odpustkov, aby mohol financovať križiacku výpravu proti neapolskému kráľovi Ladislavovi. Hus toto dôsledne kritizoval, čím v Prahe vyvolal prudký odpor a to mu zhoršilo postavenie v jeho súdnom procese. Nový sudca kardinál Peter Stephaneschi v júli 1414 zostril proti nemu kliatbu, ktorá bola už predtým na neho uvalená. Hus sa z pocitu krivdy proti tejto kliatbe 18. októbra 1412 odvolal ku Kristovmu súdu, čím odmietol jurisdikciu Cirkvi.

3. Kostnický koncil – súd a odsúdenie
Kostnickému súdu predchádzali ešte vyhrotené spory v Čechách medzi Husom a jeho odporcami, pričom Hus kritizoval cirkevný súd, ktorý podľa jeho presvedčenia nerozhoduje v zhode s Božím zákonom. V tomto búrlivom období napísal Hus traktát De ecclesia, ktorý sa stal nakoniec jednou z hlavných príčin jeho konečného odsúdenia.

V ňom 20 článkov bolo prehlásených za kacírske, pričom za najhorší sa považoval blud, že „ten, kdo je praescitus nebo v hříchu smrtelném, není pravým papežem, prelátem nebo pánem.“
V tom čase stále naliehavejšie vystupovala do popredia verejného záujmu potreba odstrániť zhubné schizmy v cirkvi. Kvôli tomu bol do Kostnice zvolaný snem. Kráľ Žigmund Luxemburský vyzval Husa, aby sa pod kráľovskou ochranou (glejtom) na tento koncil dostavil. Tu by tak mohol hájiť povesť svoju i kráľovskú a zároveň upokojiť domáce pretrvávajúce napätie a spory. Hus odchádzal do Kostnice s presvedčením, že bude môcť slobodne vysloviť svoje názory a obhajoby, že bude partnerom v učenej dišpute a že sa mu podarí presvedčiť zhromaždených koncilových otcov o svojej pravovernosti. Na Kostnickom sneme sa Husovo postavenie zmenilo. Až dosiaľ sa na súde v kúrii jednalo o Husovom nedostavení sa na súd, v Kostnici však Hus stál pred sudcami, ktorí vyšetrovali jeho viny, t.j. obžalovanie zo šírenia bludných náuk, zo zjavného nerešpektovania poriadku práva (jeho odvolanie sa ku Kristovmu súdu) a naviac sa tu prejednávali články jeho traktátu De ecclesia. Keď Hus prišiel do Kostnice, 4. decembra 1414 bola zostavená súdna komisia a koncil Husa uväznil. Bola sklamaná dôvera v kráľovský glejt a kráľ od svojej záruky ustúpil, pretože bol nútený uznať, že koncil má právo súdiť kacíra. Koncil nemal záujem Husa odsúdiť a privítal by, keby odvolal svoje bludné články. Dokonca na zásah kráľa Žigmunda mu koncil poskytol 3 verejné vypočúvania, ktoré Husovi poskytli možnosť aspoň v istej miere vystúpiť v diskusii s poprednými predstaviteľmi Cirkvi a hájiť svoje myšlienky, čo bolo inak veľmi neobvyklé. Napriek tomu Husove výpovede nepresvedčili a koncil bol presvedčený o jeho kacírstve. Husa potom vyzvali, aby uznal svoj blud, ktorého sa hlásaním článkov dopustil, odprisahal ich, verejne odvolal a prisľúbil učiť ich opak. Hus však odmietol podrobiť sa a odôvodnil to tým, že „řadu z předložených tvrdzení vůbec neučil a dopouštěl by se proto lži, kdyby je odpřísahal.“ Nepomohli ani posledné pokusy kráľa Žigmunda presvedčiť ho, aby odvolal a tak si zachránil život. Preto bol degradovaný z kňazského stavu a odovzdaný svetskému ramenu, ktoré 6. júla 1415 na ňom vykonalo rozsudok smrti upálením. Krátke retrospektíva

Od Husovej smrti bolo o tomto prípade vyslovené veľké množstvo tých najrozličnejších úsudkov, ktoré si často protirečia. Jedni sú na pochybách, či rozsudok kostnického snemu bol v zhode s právom a spravodlivosťou, či sudcovia neboli voči Husovi zaujatí a ovplyvnení vonkajšími politickými záujmami, či dokonca nebola na Husovi spáchaná justičná vražda.

Iní sú opačného názoru: že súd koncilu konal celkom spravodlivo a v súlade s právom i voči Husovi, ako dosvedčujú aj 3 verejné vypočúvania, povolené proti všetkým zvyčajným pravidlám súdneho riadenia. Väčšinou tí, ktorí hľadia priaznivo na Husa, odsudzujú sudcov a naopak. Pre lepšie porozumenie však treba pozerať na situáciu oboch strán a vnímať celé dejinné, kultúrne a politické pozadie tohoto obdobia.

Falošné svedectvá a nesprávne vyňaté články z Husových spisov
Podstatnou a častou výčitkou býva obvinenie, že kostnickí sudcovia verili falošným svedectvám (nesprávne citácie Husových diel v žalobných článkoch, nepravdivé výpovede); koncil ich síce všetky nezaradil do konečného znenia rozsudku, ale za týchto okolností ovplyvnili atmosféru; niektorým koncil uveril a Husovi to sťažilo situáciu. Hus vo väčšine prípadov nemal možnosť preukázať opak týchto svedectiev. Netreba však zabúdať, že prevažujúcu časť žalôb podávali Husovi českí odporci a že dôverou v ich tvrdenia sudcovia koncilu dospeli ku svojmu rozhodnutiu. Niektoré z nápadnejších falošných svedectiev:
1. Artikuly Michala de Causis z konca r. 1414 (podané pápežovi Jánovi XXIII.) sú zjavne nepravdivé, keď obviňujú Husa, že učil a ľudu verejne kázal, že večera Pána má byť podávaná pod obojím spôsobom chleba a vína. Hus síce uznal správnosť toho, ale varoval pred predčasným uvádzaním tejto myšlienky do praxe, nikdy o tom nekázal ani neučil; svoj malý spis o kalichu vytvoril až v Kostnici a Čechy opustil ešte prv, ako sa všeobecne začal prevádzať nový spôsob prijímania eucharistie – Michal ho obvinil neprávom. Hus nie je pôvodcom eucharistie sub utraque specie.
2. Hus bol zatknutý okrem iného i pre nepravdivú povesť, že chcel utiecť z Kostnice; nepravdivé je aj obvinenie, že kráľovi oznámil svoj úmysel hájiť tri alebo štyri Wyclifove články. Záludné a jednoznačne lživé boli povesti o Husovom bohatstve. Výmyslom je aj to, že Hus ešte po odsúdení Wyclifa na koncile v Ríme roku 1413 učil a dišputoval o jeho učení, pretože v tom čase Hus na univerzite nemohol pôsobiť.
3. Hus nikdy nenapísal traktát, ktorý by obhajoval remanenciu. 4. Do latinčiny bola nesprávne preložená veta (údajne z Husovho listu na rozlúčku), podľa ktorej sa Hus vyjadril, že keby odprisahal, stalo by sa to len ústami a nie srdcom. V Husovom liste samozrejme nič podobné nestálo, ale pod dojmom z tejto lži napokon aj samotný kráľ prehlásil otcom koncilu, aby sa riadili právom, Husa dali upáliť a neverili mu, keby odvolal svoje presvedčenie. Procesy pred pražským arcibiskupom, rímskou kúriou a koncilom v Kostnici
Existujú pochybnosti, či všetky fázy procesu od rokov 1409 – 1410 až do záveru 6.

júla 1415 prebehli v úplnej zhode s procesným právom.
K neobvyklému postupu došlo už v roku 1409. Pražský arcibiskup Zbyňek z Hazmburgu dal príkaz odovzdať Wyclifove knihy k oprave omylov. Nato sa proti tomuto príkazu 5 študentov univerzity odvolalo k pápežskému stolcu. Napriek tomu, že spor bol v kúrii zverený auditorovi, ktorý predvolal arcibiskupa, pápež Alexander V. vydal bulu, v ktorej splnomocnil arcibiskupa Zbyňka k ďalšiemu postupu proti wyclifistom, hoci auditor nebol odvolaný. Pápež až dodatočne preniesol spor na seba a svojím delegátom menoval pražského arcibiskupa, čiže osobu, proti ktorej bolo podané samotné odvolanie, čo je v súdnom procese anomáliou. Je pravdepodobné, že v pozadí boli úplatky. Arcibiskup dal potom odovzdané Wyclifove knihy spáliť, hoci Alexandrova bula sa o ničom takom nezmieňovala; podané odvolanie dokonca vylučovalo akékoľvek prevedenie rozsudku. Naviac po tom všetkom arcibiskup uvalil na Husa a ostatných apelantov kliatbu. Prípad Husa a jeho spoločníkov bol v kúrii zverený kardinálovi Colonnovi. Zo začiatku pre Husa priaznivý vývoj procesu sa obrátil, keď Zbynek tvrdo napadol Husa a spoločníkov z hlásania bludnej náuky a poburujúcich kázní. Žiadal Husovo osobné predvolanie na súd. Správy o úplatkoch, ktoré sprevádzali Zbyňkove žiadosť, sú dôveryhodné. Kardinál Colonna vyslovil proti Husovi kliatbu kvôli nedostaveniu sa k súdu a označil ho ako neposlušného. V ďalšom priebehu procesu sa vystriedalo niekoľko sudcov, z ktorých kardinál Zabarella už chcel oslobodiť Husa od osobnej účasti na súde, ale náhle bol odvolaný. Asi v tej istej dobe prokurátor Husových odporcov Michal de Causis zahájil proces proti prokurátorovi Jánovi Jeseniovi a obvinil ho z kacírstva; bol daný do kliatby, čím Hus stratil svojho najobratnejšieho obhajcu. Ďalší sudca kardinál Peter Stephaneschi v júli 1412 zostril kliatbu proti Husovi. Treba podotknúť, že kliatba bola vynesená pre nedostavenie sa k súdu a nie kvôli samotnej veci, čiže kvôli obvineniu z kacírstva. Hus bol tiež nazvaný arcikacírom bez toho, že by bol usvedčený. Zároveň boli kliatbou postihnutí aj všetci Husovi priaznivci, hoci predtým neboli menovite napomenutí canonica monitione, čo ruší platnosť kliatby.
Tento stručný prehľad hovorí o tom, že riadenie procesu pred pražským arcibiskupom a na súde kúrie bolo v mnohých rozhodnutiach zmätené. Naproti tomu súd koncilu v Kostnici procesné právo neporušil.

Ale aj tak „kostnické soudce nelze zbavit podezření, že již předem rozhodli o rozsudku, že připustili falešná svědectví, stranicky posudzovali Husovy obrany a nakonec vynesli rozsudek také pro některé bludné názory, které Hus ve skutečnosti nehlásal.“

Husove chyby a jeho porušenie procesných noriem
Nemožno však vinu za Husovu smrť zvaľovať len na nesprávnosť alebo nespravodlivosť cirkevných sudcov, ako sa to mnohokrát robilo. Sám Hus sa dopustil závažných chýb, niekedy sa správal celkom netakticky a neraz nepochopil stav, v ktorom sa jeho spor nachádzal. Napríklad jeho obhajoba proti výčitke, že kázal, keď bol exkomunikovaný, nemala najmenšiu oporu práva. Hus sa tu hájil tvrdením, že konal sub appellatione. Veľa krát síce priznával, že sa nedostavil pred súd kúrie, ale bránil sa tým, že predsa vyslal svojich prokurátorov. Tí sa však nemohli za neho zodpovedať v trestnej veci (podozrenie z kacírstva), v ktorej zasúpenie je vylúčené. Ďalej Hus svojimi niektorými činmi jednoznačne porušil zákon. Nedbal na zákaz kázať v kaplnkách, nedostavil sa pred pápežský súd (aj keď mal na to závažné dôvody, ale bolo to porušenie práva), nerešpektoval kliatby, ktoré boli proti nemu vynesené, proti nim sa odvolal ku Kristovmu súdu, teda k inštancii, ktorú kanonické právo nepozná. Napriek tomu, že bol v kliatbe, vykonával bohoslužby. Napokon Hus nepochopil, že do Kostnice ide na súd a nie na slobodnú školastickú dišputu. Pritom na súd sa dostal sám tým, že v sporoch s arcibiskupom podal odvolanie proti jeho rozhodnutiu o odovzdaní a spálení kníh.

Previnenia, ktoré boli Husovi pričítané
Nemožno popierať, že vo väčšine svojich spisov a kázní sa Hus od dogmatických princípov vcelku neodchýlil. Treba sa však pozrieť, v čom sa prejavili príčiny jeho neprekonateľného konfliktu s cirkvou. Najzávažnejšou bolo spochybnenie samej štruktúry a spásnho významu cirkvi. To, čo zavážilo pred sudcami boli myšlienky a činy, ktoré podrývali existenciu viditeľnej cirkvi. Hus sa usiloval o zriadenie novej cirkvi, nie síce násilným prevratom, ale rozlíšením na cirkev predurčených (praedestinati) a cirkev predpoznaných (praesciti). Toto rozdelenie je vo svojej podstate revolučné a odmieta inštitucionálnu cirkev. Táto náuka ohrozovala štruktúru cirkvi a jej poslanie pre spásu. Zároveň popiera jej ustanovenie od Boha. Ďalej sa Hus nikdy nedištancoval jednoznačne od Wyclifovho článku (a pripustil, že môže mať aj pravý zmysel), že „páni světští mohou odnímat církvi světský majetek pro prohřešení knězí.“ Aj Husovo učenie o poslušnosti relativizuje vzťah podriadených a nadriadených. Čo sa týka Husovho učenia o remanencii: je pravda, že Hus túto náuku nikdy programovo neučil. „Nelze však nevidět, že sice pevně odmítal toto obvinění, ale nikdy se od něj jednoznačně a určitě nedistancoval.“

Záver

Autor tejto knihy nehodnotil samotnú podstatu Husovho problému – či mal Hus pravdu alebo nie.

Sústredil sa na procesno-právne aspekty a dáva tak možnosť nahliadnuť, aké normy kanonického práva tu boli aplikované alebo porušované. Pracuje s množstvom materiálov od Husových latinských a českých spisov, historických dokumentov (kroniky, procesné záznamy, listy, atď.) cez knihy a rôzne štúdie, zaoberajúce sa Husom od jeho súčasníkov až po najnovšie vedecké práce. Veľkým problémom sú neprekonateľné medzery v prameňoch, ktoré nedovoľujú poznať jednotlivé príčiny, postupy v procese. I tak si však z poskytnutých materiálov možno uvedomiť, akým zložitým pomerom musel čeliť Hus i samotní sudcovia. K Husovmu odsúdeniu prispeli aj jeho vlastné chyby. Napriek mnohým závažným nedostatkom, ktoré možno objaviť v práci Husových sudcov, treba skonštatovať, že podľa vtedajšieho platného práva bolo Husovo odsúdenie oprávnené. Medzi Husovým presvedčením, že sa riadi Božím zákonom, existovala nezrovnateľnosť s právnym vedomím jeho sudcov, podľa ktorých sa Hus previnil, a keďže sa nechcel podrobiť, musel to zaplatiť životom.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk