PRINCIPÁT (27 p.n.l.-284 n.l.)
Senát mal podľa republikánskej ústavy postavenie poradného orgánu. Jeho politická moc a autorita neustále rástla. Za Augusta a Tiberia sa senát stal spolu s cisárom najvyšším orgánom štátnej moci. V kompetencii senátu nastali rozsiahle zmeny: ťažisko jeho činnosti sa presunulo z oblasti riadenia vnútornej a zahraničnej politiky, ako aj správy štátu, do oblasti zákonodarstva, súdnictva a voľby magistrátov. Počet senátorov bol určený na 600 a to zostalo na celé obdobie cisárstva pre senát charakteristické. zákonodarná právomoc
Uznesenia senátu (senatus consulta) mali silu zákona, nahradili tak predošlé leges ľudových zhromaždení. Avšak principes mal právo zvolávať senát, predsedať mu a podávať návrhy. Ako principes senatus mal právo sa v senáte vyjadriť ako prvý. Táto skutočnosť, ako aj to, že cisár zostavoval zoznam senátorov a prevzal od plebejského tribúna právo veta, mu zaručovalo, že senát odsúhlasí návrh, predložený principom. V skutočnosti teda nešlo o prestíž senátu, pretože senát v podstate len schvaľoval návrhy cisára, ktorý senát kontroloval a navrhoval mu uznesenia sám (oratio principis) alebo prostredníctvom niektorého magistráta. volebná právomoc
Senát spočiatku získal právo voliť všetkých republikánskych magistrátov (štátnych úradníkov), no cisárov vplyv časom natoľko vzrástol, že iba schvaľoval navrhnutých kandidátov. súdna právomoc
Reálne vzrástla právomoc senátu len v oblasti súdnictva. Stal sa prvostupňovým súdom v niektorých trestných veciach a odvolacou inštanciou v občianskych veciach.

Aj keď moc senátu vzrástla, niektoré právomoci stratil. Bolo to najmä vedenie zahraničnej politiky, pretože reprezentantom štátu sa stal cisár. Bola prerozdelená správa provincií. Niektoré, ako napr. bohatý Egypt (kde sa po porážke Kleopatry Augustus prehlásil za dediča trónu), Sýria alebo severná Hispánia boli vyhlásené za cisárske. Boli to provincie, v ktorých dochádzalo k nepokojom a preto v nich Rím udržiaval svoje vojsko. Senát mal v správe napr. Afriku, Macedóniu a Áziu a volil ich správcov (na čele stál prokonzul alebo proprétor). Boli to provincie pacifikované, v ktorých nebolo potrebné udržiavať vojenské jednotky. Rovnako ako provincie boli rozdelené aj finančné záležitosti. Do aeraria, štátnej pokladnice spravovanej senátom, plynuli zisky z provincií spravovaných senátom a do novovzniknutej cisárskej pokladnice (fiscus) plynuli príjmy z cisárových provincií.

Fiscus mala prvoradý politický význam, pretože umožňovala cisárovi materiálne zabezpečovať jeho zámery.
Na vývoji finančnej administratívy môžeme dobre pozorovať rastúci vplyv cisára. Už Caesar sa pokúšal o kontrolu štátnych financií, ale až Claudius svojimi reformami vytvoril samostatnú štátnu pokladnicu (fiscus), ktorá je vyjadrením cisárovej zvrchovanej moci vo finančnej oblasti. Na čele fisku stál správca v postavení ministra financií. Reformy ďalších cisárov spôsobili, že v 3. stor. p.n.l. bola aeraria pohltená cisárskou pokladnicou. Na počiatku Augustovej vlády dochádzalo k mnohým konfliktom, ale časom ustali, keďže cisári dosadzovali do senátu svojich prívržencov. Senát sa tak častokrát stal povoľným nástrojom v rukách hlavy štátu.

DOMINÁT (284 n.l.-476 n.l.)
V období dominátu zaniká súčasná existencia štátnych orgánov pochádzajúcich z obdobia republiky a nových, cisárskych orgánov. Bývalé republikánske orgány, pokiaľ sa zachovali, mali minimálny význam. Boli buď úplne zrušené alebo síce podľa mena zachované, ale ich pôvodná právomoc prešla na cisára. Išlo väčšinou o premenu orgánov s celoštátnou pôsobnosťou na orgány miestne - senát klesol na úroveň rímskej mestskej rady.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Rímsky senát v obdobi cisárstva