Politická scéna v Československu sa po roku 1918 začala prirodzeným spôsobom diferencovať. Najsilnejšou politickou stranou roku 1920 bola sociálnodemokratická strana, ktorá v parlamentných voľbách do poslaneckej snemovne získala 38% hlasov. Sociálna demokracia potom spolu s národnými socialistami a agrárnikmi vytvorila vládu na čele s Vlastimilom Tusarom. Nebola to však stabilná vláda, pretože musela čeliť mohutnému odporu opozície a oslabovali ju aj vnútorné rozpory v sociálnej demokracii, ktoré napokon spôsobili jej rozpad a vznik Komunistickej strany Československa (máj 1921).
V roku 1925 predbehla SD vo voľbách HSĽS, ktorá získala viac než 34% hlasov, čo bol jej najlepší výsledok v medzivojnovom období. V ďalších rokoch už nedosiahla 30%, hoci stále bola najsilnejšou slovenskou politickou stranou. HSĽS sa opierala o početné katolícke obyvateľstvo v slovenských mestách a dedinách. Vychádzala z ľudového, kresťansko-sociálneho hnutia z prelomu storočí. Podobne ako strany tohoto zamerania v európskych krajinách postupne opúšťala demokratizmus a prikláňala sa k politickej koncepcii autokratívneho, nacionalisticky orientovaného systému. V svojej propagande sa však vydávala za jedinú právoplatnú predstaviteľku Slovákov, čo bolo v súlade s jej nacionalistickou a autokratívnou orientáciou. HSĽS zároveň predstavovala hlavné autonomistické hnutie. V medzivojnovom období bola HSĽS väčšinou v opozícii, občas bola ochotná pristúpiť ku kompromisu a v krátkom období rokov 1927–1929 sa podieľala na vláde. HSĽS ale nebola spokojná s výsledkami, ktoré sa dosiahli v jej programe slovenskej autonómie a na vystúpenie z vlády v roku 1929 využili Tukovu aféru. K myšlienke autonomizmu sa hlásila aj Slovenská národná strana, ktorá prevzala meno voľakedajšej jedinej slovenskej politickej strany. Po roku 1918 to však už bola len malá strana, združujúca autonomistov spomedzi radov slovenských evanielikov, ktorá nedosiahla väčší vplyv. Opierala sa o autoritu intelektuála a básnika Martina Rázusa. Na národnostnom princípe boli založené aj maďarské a nemecké menšinové strany. Po začiatočnom poprevratovom chaose, keď vzniklo viacero maďarských politických strán i národnostných a robotníckych rád, sa postupne presadili medzi maďarským obyvateľstvom najmä dve strany: Krajinská kresťansko-socialistická strana a Maďarská národná strana. Krajinsko kresťansko-socialistická strana bola založená na konzervatívnych princípoch kresťansko-sociálneho reformného hnutia.