Politické strany v Československu v rokoch 1918–1938

Politická scéna v Československu sa po roku 1918 začala prirodzeným spôsobom diferencovať. Najsilnejšou politickou stranou roku 1920 bola sociálnodemokratická strana, ktorá v parlamentných voľbách do poslaneckej snemovne získala 38% hlasov. Sociálna demokracia potom spolu s národnými socialistami a agrárnikmi vytvorila vládu na čele s Vlastimilom Tusarom. Nebola to však stabilná vláda, pretože musela čeliť mohutnému odporu opozície a oslabovali ju aj vnútorné rozpory v sociálnej demokracii, ktoré napokon spôsobili jej rozpad a vznik Komunistickej strany Československa (máj 1921).
V roku 1925 predbehla SD vo voľbách HSĽS, ktorá získala viac než 34% hlasov, čo bol jej najlepší výsledok v medzivojnovom období. V ďalších rokoch už nedosiahla 30%, hoci stále bola najsilnejšou slovenskou politickou stranou. HSĽS sa opierala o početné katolícke obyvateľstvo v slovenských mestách a dedinách. Vychádzala z ľudového, kresťansko-sociálneho hnutia z prelomu storočí. Podobne ako strany tohoto zamerania v európskych krajinách postupne opúšťala demokratizmus a prikláňala sa k politickej koncepcii autokratívneho, nacionalisticky orientovaného systému. V svojej propagande sa však vydávala za jedinú právoplatnú predstaviteľku Slovákov, čo bolo v súlade s jej nacionalistickou a autokratívnou orientáciou. HSĽS zároveň predstavovala hlavné autonomistické hnutie. V medzivojnovom období bola HSĽS väčšinou v opozícii, občas bola ochotná pristúpiť ku kompromisu a v krátkom období rokov 1927–1929 sa podieľala na vláde. HSĽS ale nebola spokojná s výsledkami, ktoré sa dosiahli v jej programe slovenskej autonómie a na vystúpenie z vlády v roku 1929 využili Tukovu aféru. K myšlienke autonomizmu sa hlásila aj Slovenská národná strana, ktorá prevzala meno voľakedajšej jedinej slovenskej politickej strany. Po roku 1918 to však už bola len malá strana, združujúca autonomistov spomedzi radov slovenských evanielikov, ktorá nedosiahla väčší vplyv. Opierala sa o autoritu intelektuála a básnika Martina Rázusa. Na národnostnom princípe boli založené aj maďarské a nemecké menšinové strany. Po začiatočnom poprevratovom chaose, keď vzniklo viacero maďarských politických strán i národnostných a robotníckych rád, sa postupne presadili medzi maďarským obyvateľstvom najmä dve strany: Krajinská kresťansko-socialistická strana a Maďarská národná strana. Krajinsko kresťansko-socialistická strana bola založená na konzervatívnych princípoch kresťansko-sociálneho reformného hnutia.

Mala ambície stať sa celoslovenskou stranou a uchádzala sa aj o hlasy Slovákov a Nemcov, medzi ktorými mala dlho dosť stúpencov. Vedúcou osobnosťou v strane bol Géza Szűllő a od roku 1932 jej predseda János Estrerházy. Presadzovala princíp autonómie a požadovala územnú reorganizáciu okresov podľa etnického princípu. Maďarská národná strana sa vyvinula z predchádzajúceho agrárne a nacionalisticky orientovaného zoskupenia. Obidve strany boli napojené na Budapešť, odkiaľ dostávali inštrukcie. Svojim spôsobom boli nástrojom maďarskej iredentistickej politiky a vo vzťahu k Československu vystupovali negativisticky, t.j. odmietali štát ako taký. V roku 1936 sa napokon na nátlak Budapešti maďarské strany spojili a vytvorili Maďarskú zjednotenú stranu. Podobne ako maďarské aj nemecké strany vyrastali z poprevratového chaosu. Nemci na Slovensku boli rozdelení konfesionálne i teritoriálne a chýbala im komunikácia. Nemci z Čiech a Moravy sa od začiatku snažili vytvoriť jednotnú politickú organizáciu združujúcu všetkých slovenských Nemcov. Došlo však k ostrému konkurenčnému boju medzi touto tendenciou a Budapešťou, ktorá chcela využiť slovenských Nemcov pre svoje ciele. Aj keď Nemci na Spiši boli protimaďarsky orientovaný, Spišská nemecká strana bola od vzniku Maďarskej národnej strany jej integrálnou súčasťou. Pred voľbami v roku 1929 sa utvorila Karpatonemecká strana s cieľom zjednotiť všetkých slovenských Nemcov a vytrhnúť ich z maďarského vplyvu. Jej úspech však nebol v tom čase veľký. V roku 1935 ale vstúpila do koalície so Sudetonemeckou stranou a počet jej voličov sa takmer zdvojnásobil.
V Čechách a na Morave boli nemecké strany podporované Nemeckom. Vznikla tu Sudetonemecká strana, ktorá na čele s Konrádom Henleinom v roku 1935 vyhrala parlamentné voľby. Výsledky týchto volieb už naznačili čo-to o budúcich problémoch republiky. Po zákaze najextrémnejších nemeckých politických strán sa Sudetonemeckej strane sa v pomerne krátkom čase podarilo sústrediť hlasy väčšiny nemeckých voličov. Najvýznamnejšou a väčšinou vládnou stranou bola v Československu Republikánska strana zemedelského a maloroľníckeho ľudu, známa skôr ako agrárna strana, ktorá mala významné pozície aj na Slovensku. Do agrárnej strany vstúpil aj Vavro Šrobár, ktorého politický vplyv však postupne slabol. Naopak medzi významných agrárnikov patril Slovák MIlan Hodža, ktorý bol popri Antonínovy Švehlovi najkoncepčnejšou politickou osobnosťou tejto strany.

Ďalšou silnou stranou s určitým zázemím aj na Slovensku bola sociálno-demokratická strana, ktorá po skvelom víťazstve v roku 1920 v dôsledku vnútorného rozštiepenia prudko upadala a iba pomaly sa spamätávala. Najvýraznejším predstaviteľom sociálnej demokracie na Slovensku v medzivojnovom období bol Ivan Dérer, minister vo viacerých medzivojnových vládach. KSČ mala na Slovensku menší vplyv ako v českých krajinách, aj keď podľa volebných výsledkov dosahovala celoštátny priemer a patrila k silnejším stranám – v roku 1925 mala 13,9% a v roku 1929 10,6% hlasov. Na Slovensku značná časť jej stúpencov pochádzala spomedzi radikálnych príslušníkov národnostných menšín a, najmä v dvadsiatych rokoch, nemala silnejšie intelektuálne zázemie. Existovalo aj mnoho menších politických strán, ktoré však nemali významnejší politický vplyv. Za zmienku stojí azda celoštátna Československá strana národnosocialistická. Politický systém Československa, ktorý vychádzal z ústavy i zo starších predstáv odboja, sa utváral iba postupne, v konkrétnych podmienkach sociálnych i národnostných zápasov. Bol to práve fungujúci systém parlamentnej demokracie, ktorým sa Československo líšilo od svojich susedov, najmä po nastolení Hitlerovej diktatúry. Zložitá vnútorná situácia si však vynútila viacero formálnych i zásadnejších ústupkov vočši uznávaným demokratickým postupom.