Po tomto akte Srbi zvolali v Karlovci kongres Srbov žijúcich v Uhorsku, kde vyhlásili samostatnú srbskú provinciu Vojvodinu. Chorváti mali s Kosshutom podobné problémi ako Srbi. Národné zhromaždenie Chorvátov prijalo petičné uznesenie o autonómii Chorvátska pod správou Uhorska a za chorvátskeho bána zvolili Josipa Jelačiča, ktorý sa odmietol podrobiť príkazom novej maďarskej vlády. Keď Jelačiča podporil dokonca aj rakúsky panovník, bolo už jasné, že je len otázkou času, kedy konflikt prerastie do vojny – Jelačič vpadol do Uhorska 11.septembra. Kossuth vytvoril výbor obrany a cisár Ferdinand V. zasa vymenoval Jelačiča za hlavného veliteľa uhorských ozbrojených síl. Proti Viedni a cisárskemu dvoru sa k maďarom pripojili aj Česi, Nemci, Poliaci, Rumuni, Chorváti, Taliani, Angličania a Slováci. Keďže vo Viedni práve vtedy zúrila októbrová revolúcia, velenie maďarského vojska sa rozhodlo pomôcť viedenským povstalcom. 30.októbra ale vojsko utrpelo od cisárskej armády zdrvujúcu porážku.
Potom sa už udalosti rozbehli rýchlim tempom. Po nástupe mladého Františka Jozefa bola v marci 1849 vydaná ústava, ktorá predpokladala likvidáciu akejkoľvek samostatnosti Uhorska a jeho úplné a pevné začlenenie do rakúskej monarchie. Vyhlásenie novej ústavy vyburcovalo maďarskú revolučnú vládu. Po zasadaní Uhorského snemu 14.apríla 1849 vyhlásili maďari úplnú nezávislosť Uhorska od Rakúska. Cisár František Jozef sa stretol s ruským cárom Mikulášom I. a ten mu na pomoc s Uhorskom poslal 200,000 vojakov.
Rozhodné vojenské stretnutie medzi revolučným vojskom a ruskou armádou sa skončilo porážkou pri Temešvári, po ktorej 13.augusta 1849 maďarská vláda pri Világoši kapitulovala a zložila zbrane.Lajos Kosuth a pár členov vlády utieklo od Turecka (odtial išli do U.S.A. a potom do Anglicka) a ostatní vodcovia boli obesený.
Uhorsko sa stalo formálne korunnou krajinou, ktorá bola podelená na päť dištriktov, na čele ktorých stáli hlavní župani.