Revolúcia v Rakúsku v rokoch 1848-49

Roku 1848 prebehla celou Európou revolučná vlna. Vypuknutie revolúcií bolo spôsobené hlavne nespokojnosťou s vládnymi režimami nastolenými po Viedenskom kongrese. Bezprostredným impulzom bola taktiež dlhotrvajúca hospodárska kríza v celej Eueópe a napokon veľká neúroda a hladomor v roku 1847. V každej krajine sa tieto revolúcie začali v špecifických podmienkach. Vo všeobecnosti ich viedli liberálni intelektuáli, ktorí patrili k stredným vrstvám a inšpirovali sa ideálmi Veľkej francúzkej revolúcie. V Habsburskej monarchii sa všeobecná nespokojnosť obrátila proti politickému systému metternichovského absolutizmu, proti šlachtickým výsadám a proti poddanským povinnostiam, ktoré ujarmovali poddaných roľníkov a bránili rozvoju priemyslu a poľnohospodárskej výroby.
V Rakúsku sa revolúcia začala v marci 1848. 13.marca sa konalo masové zhromaždenie za ústavu, ktoré prerástlo v boj medzi obyvateľstvom a vojskom. Po vypuknutí nepokojov bol Metternich (rakúsky minister vnútra a zahraničných vecí, dvorný a štátny kancelár), ktorý sa stal priamim stelesnením režimu, nútený podať demisiu a utiecť do Veľkej Británie. Vyľakaný cisár potom prisľúbil ústavu.
V Prahe bol ako reprezentačný orgán založený Svetováclavský výbor (neskôr Národný výbor). 25.apríla bola vydaná oktrojovaná ústava, ktorá však bola odmietnutá. 15.mája vypukla vo Viedni májová revolúcia. Behom druhého povstania obyvateľstvo žiadalo zvolanie ríšskeho snemu. Bolo im vyhovené a 22.júna sa zasadanie snemu zahájilo.
2.júna sa Prahe zišiel Slovanský zjazd – kongres zástupcou slovanských národov rakúskej ríše. Počas rokovania vypuklo v Prahe povstanie, ktoré vyprovokovalo vládne vojsko na čele s generálom Alfrédom Windischgrätzom. Do bojov na pražských barikádach sa zapojili aj slovenský účastníci zjazdu. Povstalci však po niekoľkých dňoch podlahli presile organizova- ného vojska. Porážka pražského povstania bol prvý vážny neúspech revolučných síl v Habs- burskej monarchii.
Dalšia revolúcia (októbrová) vypukla 6.10. Povstalci ovládli rakúske hlavné mesto. Toto revolučné povstanie však 31.októbra zlikvidoval knieža Windischgrätz. Windischgrätz zlomil odpor národnej gardy a dobil Viedeň, kde vyhlásil stanné právo a zaviedol proti povstalcom krvavý teror. Pri krvavých bojoch na barikádach bol zajatý radikálny liberálny poslanec frankfurtského parlamentu Robert Blum. Podla stanného práva bol neskôr zastrelený.

Jeho smrť vyvolala všeobecné pobúrenie a ukázala bezmocnosť liberálneho hnutia.
21.novembra sa stal knieža Felix Schwarzenberg ministerským predsedom. Vrátil sa k absolutistickej moci a všetky povstania potláčal vojenskou silou.
Revolučné udalosti v roku 1848 donútili vládnuci rod Habsburgovcov vykonať zmenu na tróne: 2.12.1848 53ročný cisár Ferdinand V. abdikoval v prospech svojho len 18 ročného synovca Františka Jozefa. Ten sa, rovnako ako jeho predchodca, nezdráhal použiť násilné prostriedky na potlačenie národných a liberálnych požiadaviek.

1849:
V rakúskej monarchii vládne František Jozef I., ktotý svojim systémom úspešne potlačuje všetky úsilia o slobodu vo svojom mnohonárodnostnom štáte, a nastáva tu taktiež obdobie Bachovho absolutizmu, pomenované podľa ministra vnútra Alexandra Bacha. Revolúcia v Uhorsku 1848-49.

Už v roku 1847 vládlo v Uhorsku napätie. Maďarskí reformisti vedení Lajosom Kossuthom vyhlásili svoje požiadavky, sformulované do dvanásťbodového politického vyhlásenia, ktoré prezentovali ako požiadavky uhorskej opozície.Medzi najhlavnejšie patrili: sloboda tlače, zriadenie osobitného ministerstva pre správu Uhorska so sídlom v Budíne a pravidelné každoročné zasadanie Uhorského snemu. Ďalej to bola rovnosť občanov pred zákonom, zrušenie poddanstva, prepustenie všetkých politických väzňov, založenie národnej gardy a založenie národnej banky. To sa však už hlásil revolučný rok 1948, ktorý prebehol a poznačil takmer celú Európu a svojou silou prekvapil aj sebavedomých predstaviteľov rakúskej monarchie.
Dva dni po vypuknutí povstania vo Viedni (13.3.1848) zachvátili revolučné nepokoje aj peštianske štvrte na ľavom brehu Dunaja. Udalosti vo Viedni a revolučné vystúpenie obyvateľov Pešti prinútilo viedenskú vládu odvolať nielen nenávideného ministra a kancelára Metternicha, ale vyhovieť aj požia- davkám Maďarov. Už 17.marca bolo ustanovené požadované ministerstvo na správu Uhorska, ktoré viedol Lajos Kossuth. Ten vymenoval 23.marca novú uhorskú vládu. Uhorský snem, ktorý zasadal v Bratislave prijal zákon o zrušení poddanstva, o zruše- ní robotnej povinnosti a osobitým zákonom z 11.apríla uzákonil všetky výdobitky revolúcie. Potom sa však už nová vláda zaoberala len vnútornými otázkami podporujúcimi maďarský národný rozvoj. Toto ale nestačilo nemaďarským národom Uhorska, ktoré mali trochu iné predstavy ako revolučná vláda Ako prví sa ozvali Chorváti a Srbi. Srbi vyslali delegáciu svojich zástupcou k Lajosovi Kossuthovi, ktorý sa stal ministrom financií v novej uhorskej vláde. Ten ich síce prijal, ale odmietol uznať Srbov za samostatný národ žijúci v Uhorsku.

Po tomto akte Srbi zvolali v Karlovci kongres Srbov žijúcich v Uhorsku, kde vyhlásili samostatnú srbskú provinciu Vojvodinu. Chorváti mali s Kosshutom podobné problémi ako Srbi. Národné zhromaždenie Chorvátov prijalo petičné uznesenie o autonómii Chorvátska pod správou Uhorska a za chorvátskeho bána zvolili Josipa Jelačiča, ktorý sa odmietol podrobiť príkazom novej maďarskej vlády. Keď Jelačiča podporil dokonca aj rakúsky panovník, bolo už jasné, že je len otázkou času, kedy konflikt prerastie do vojny – Jelačič vpadol do Uhorska 11.septembra. Kossuth vytvoril výbor obrany a cisár Ferdinand V. zasa vymenoval Jelačiča za hlavného veliteľa uhorských ozbrojených síl. Proti Viedni a cisárskemu dvoru sa k maďarom pripojili aj Česi, Nemci, Poliaci, Rumuni, Chorváti, Taliani, Angličania a Slováci. Keďže vo Viedni práve vtedy zúrila októbrová revolúcia, velenie maďarského vojska sa rozhodlo pomôcť viedenským povstalcom. 30.októbra ale vojsko utrpelo od cisárskej armády zdrvujúcu porážku.
Potom sa už udalosti rozbehli rýchlim tempom. Po nástupe mladého Františka Jozefa bola v marci 1849 vydaná ústava, ktorá predpokladala likvidáciu akejkoľvek samostatnosti Uhorska a jeho úplné a pevné začlenenie do rakúskej monarchie. Vyhlásenie novej ústavy vyburcovalo maďarskú revolučnú vládu. Po zasadaní Uhorského snemu 14.apríla 1849 vyhlásili maďari úplnú nezávislosť Uhorska od Rakúska. Cisár František Jozef sa stretol s ruským cárom Mikulášom I. a ten mu na pomoc s Uhorskom poslal 200,000 vojakov.
Rozhodné vojenské stretnutie medzi revolučným vojskom a ruskou armádou sa skončilo porážkou pri Temešvári, po ktorej 13.augusta 1849 maďarská vláda pri Világoši kapitulovala a zložila zbrane.Lajos Kosuth a pár členov vlády utieklo od Turecka (odtial išli do U.S.A. a potom do Anglicka) a ostatní vodcovia boli obesený.
Uhorsko sa stalo formálne korunnou krajinou, ktorá bola podelená na päť dištriktov, na čele ktorých stáli hlavní župani.