Od začiatku 17. storočia do konca prvého desaťročia 18. storočia boli určujúcou náplňou dianí na našom území mocenskopolitické zápasy medzi uhorskou šľachtou a habsburským absolutizmom, ktoré v zásadnej miere ovplyvnili historický vývoj Slovenska a slovenského ľudu. Programom a cieľom protihabsburských stavovských povstaní bolo zachovanie triednych práv a slobôd uhorskej a sedmohradskej šľachty oproti silnejúcim centralizačným snahám Habsburgovcov. Prevažná väčšina vojenských akcií v súvislosti so stavovskými povstaniami prebiehala na území Slovenska. Slovenskí poddaní v nádeji, že si zlepšia svoje mimoriadne ťažké životné podmienky, sa aj so zbraňou v rukách zapájali do týchto mocenských zápasov. Toto obdobie, plné vnútorných rozporov a protirečení, bolo zároveň obdobím procesu nového upevňovania feudálnych výrobných vzťahov, tzv. druhého nevoľníctva. Zároveň to bolo obdobie rastúceho odporu proti bezpráviu a útlaku, ktorý v priebehu 17. a na začiatku 18. storočia prerastal v otvorené poddanské vzbury. Protihabsburské stavovské povstania prebiehali zároveň v tieni tureckého nebezpečenstva, veľmi často za aktívnej vojenskej a politickej podpory Turkov a spravidla na pozadí veľkého mocenského zápasu medzi Habsburgovcami a protestantskými mocnosťami Európy, resp. Habsburgovcami a Francúzskom. Do povstaní priamo zasahovali aj európske dejiny: povstanie Štefana Bocskaja bolo súčasťou pätnásťročnej vojny s Turkami; povstanie Gabriela Betlena a Juraja I. Rákociho mali bezprostredné spojivá s niektorými fázami tridsaťročnej vojny. Išlo teda o obdobie zložité a z hľadiska vývoja slovenskej spoločnosti aj mimoriadne ťažké. Prvá polovica 17. storočia je obdobím vrcholenia jednej celej etapy európskeho i svetového vývoja, ktorá sa začala koncom 15. storočia a charakterizovali ju závratné zmeny v hospodárskom, politickom i kultúrnom živote. V dôsledku veľkých zámorských objavov sa zmenil vzťah Európy k ostatnému svetu, začínala sa nadvláda prvých koloniálnych mocností, predovšetkým Španielska a Portugalska, neskôr aj Nizozemska, Francúzka a Anglicka. Centrá zámorského obchodu sa z oblasti Stredozemného mora presunuli na pobrežie Atlantiku, aj keď obchod so Španielskom a Talianskom ešte stále nestratil svoju príťažlivosť. Od polovice 16. storočia sa zvýšil aj význam Pobaltia a stávalo sa zdrojom trvalého napätia. Prílev drahých kovov zo zámoria, najmä striebra, vyvolal vzostup cien a pokles hodnoty peňazí, a tak v priebehu 16. dochádzalo v Európe k tzv.