článok Zlatej buly z čias Ondreja II. (1222), podľa ktorého šľachta mohla regulérne povstať proti svojmu panovníkovi, ak postupuje proti jej výsadám. Leopold I. využil svoje víťazstvo proti Thökölimu a proti Turkom na upevnenie centralizovaného štátu. Navyše cisár udelil mnohým cudzím šľachticom v Uhorsku inkolát – právo pobývania a získavania majetkov či úradov. Jezuiti získali v krajine domovské právo a katolícka cirkev vedúce postavenie. Nespokojní boli šľachtici, mešťania i poddaní. Zvyšovanie daní, poddanské dávky, obmedzovanie práv, pustošenie žoldnierov, násilné odvody k vojsku doliehali na ľud natoľko, že celé rodiny hladovali a hľadali záchranu v útekoch. Keď teda roku 1703 vpadol z Poľska na Slovensko František II. Rákoczi, húfne sa k nemu pridávali obyvatelia výchdoslovenských stolíc všetkých spoločenských tried. Medzi predkov Františka II. Rákocziho patrili sedmohradské kniežatá Juraj I. Rákoczi, vodca stavovského povstania Juraj II. Rákoczi, ktorý zahynul v bojoch s Turkami a starý otec z matkinej strany chorvátsky bán Peter Zrínsky, ktorého popravili za účasť na Wesselényiho sprisahaní. František II. Rákoczi začal už v roku 1700 v spolupráci s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. pripravovať nové povstanie proti Habsburgovcom. Jeho plány však boli prezradené, v Šariši ho zajali a postavili pred súd. Podarilo sa mu ujsť do Poľska, kde pokračoval v príprave na odbojnú činnosť. Novému povstaniu priala aj medzinárodná situácia, lebo roku 1701 sa začala nová vojna o španielske dedičstvo, ktorá Habsburgovcov výdatne zamestnávala v západnej Európe. Rozhodujúcou zložkou povstania bolo poddanské obyvateľstvo Zátisia, hlavne bezzemkovia a iné vrstvy chudoby, ktoré produkoval upadajúci feudalizmus a neznesiteľné i spoločensky prežité nevoľníctvo. Z takýchto kruhov vyšli poslovia, ktorý roku 1703 navštívili Františka II. Rákocziho v Poľsku. Prehovárali ho, aby sa ujal nového povstania proti habsburskému dvoru. Na čele nespokojencov stál Tomáš Ese, sedliak a obchodník so soľou z dediny Tarpa. S pozbieraným a zle pripraveným spoločenstvom nemal Rákoczi veľa chuti pustiť sa do otvoreného zápasu. Keď sa však dozvedel, že povstanie už vlastne vypuklo a povstalci si už jeho zvolili za vodcu, pobral sa 9. júna 1703 cez východné Slovensko do svojej vlasti. Rákoczi si uvedomoval, že ak chce mať úspech proti dobre cvičenej i ozbrojenej cisárskej armáde, musí do povstania získať množstvo pospolitého ľudu. Preto 27.