a náboženskú slobodu potvrdenú oboma panovníkmi sa uhorská šľachta rozhodla okamžite využiť na organizovanie protestantskej cirkvi. Palatín Juraj Thurzo zvolal roku 1610 na cirkevnú synodu do Žiliny zástupcov evanielikov z celej oblasti tzv. Preddunajska, čo bolo fakticky západné a stredné Slovensko. Vznikla tak pevná protestantská cirkevná organizácia. Celá oblasť Preddunajska bola rozdelená na tri obvody, na čele ktorých boli superintendenti. Na ďalšej synode roku 1914 v Spišskom Podhradí sa tým istým spôsobom zorganizovala aj oblasť východného Slovenska. Keďže toto územie bolo prevažne slovenské, cirkevná organizácia sa dostala do rúk Slovákov. Okolnosti donútili Habsburgovcov k ďalekosiahlym ústupkom. Nezmierili sa však s tým a využili každú príležitosť na posilňovanie protireformácie. Nedodržiavanie dohôd zo strany Habsburgovcov vyvolávalo opätovnú nespokojnosť uhorskej šľachty. Keď v roku 1618 vypuklo v Čechách povstanie nekatolíckych stavov proti katolíckym Habsburgovcom, ktoré predznamenalo veľký európsky konflikt presahujúci do tridasťročnej vojny, povstala opäť aj slovenská šľachta. Na čelo povstalcov sa postavil Gabriel Betlen. V Košiciach publikoval manifest Sťažnosti Uhorska, v ktorom vypočítal Habsburgovcom všetky nedodržane sľuby a záväzky. Betlen pochádzal zo šľachtickej rodiny spoza Tisy. Bol sedmohradské knieža a desať rokov zo svojej vlády strávil na vojenských výpravách. Bol mimoriadne ironický, mal vycibrený zmysel pre diplomaciu, politiku i vojenstvo. Na svoju dobu bol vzdelaný ale aj krutý, nedôverčivý a intrigán.
V roku 1619 si Gabriel Betlen uvedomil, že na uskutočnenie jeho zahraničnopolitických zámerov, t.j. v prvom rade na trvalé zabezpečenie vlády v Sedmohradsku, utvorenia akéhosi absolutistického národného štátu zo Sedmohradska a Uhorska pod svojou vládou, prípadne získania českej koruny, prišiel vhodný čas. Dosiahol súhlas a podporu tureckého sultána pre vojenskú akciu, ako aj časti protestantskej šľachty v Uhorsku a nadviazal kontakty s českými stavmi. V Uhorsku sa mohol spoliehať najmä na Juraja Rákociho. Z popredných uhorských protestantských veľmožov ho ešte podporovali Imrich Turzo, Stanislav Turzo, Gašpar Illešházy a František Batáni. Betlen si uvedomoval, že ak sa chce urýchlene spojiť s vojskami českých stavov, musí v krátkom čase prejsť územím Slovenska. Preto si musel v prvom rade získať podporu alebo aspoň neutralitu nielen tamojšej šľachty, ale aj miest, vojakov pohraničných pevností, poddaných a hajductva. Nespokojnosť obyvateľstva s daným stavom mu skutočne nahrávala.