Od začiatku 17. storočia do konca prvého desaťročia 18. storočia boli určujúcou náplňou dianí na našom území mocenskopolitické zápasy medzi uhorskou šľachtou a habsburským absolutizmom, ktoré v zásadnej miere ovplyvnili historický vývoj Slovenska a slovenského ľudu. Programom a cieľom protihabsburských stavovských povstaní bolo zachovanie triednych práv a slobôd uhorskej a sedmohradskej šľachty oproti silnejúcim centralizačným snahám Habsburgovcov. Prevažná väčšina vojenských akcií v súvislosti so stavovskými povstaniami prebiehala na území Slovenska. Slovenskí poddaní v nádeji, že si zlepšia svoje mimoriadne ťažké životné podmienky, sa aj so zbraňou v rukách zapájali do týchto mocenských zápasov. Toto obdobie, plné vnútorných rozporov a protirečení, bolo zároveň obdobím procesu nového upevňovania feudálnych výrobných vzťahov, tzv. druhého nevoľníctva. Zároveň to bolo obdobie rastúceho odporu proti bezpráviu a útlaku, ktorý v priebehu 17. a na začiatku 18. storočia prerastal v otvorené poddanské vzbury. Protihabsburské stavovské povstania prebiehali zároveň v tieni tureckého nebezpečenstva, veľmi často za aktívnej vojenskej a politickej podpory Turkov a spravidla na pozadí veľkého mocenského zápasu medzi Habsburgovcami a protestantskými mocnosťami Európy, resp. Habsburgovcami a Francúzskom. Do povstaní priamo zasahovali aj európske dejiny: povstanie Štefana Bocskaja bolo súčasťou pätnásťročnej vojny s Turkami; povstanie Gabriela Betlena a Juraja I. Rákociho mali bezprostredné spojivá s niektorými fázami tridsaťročnej vojny. Išlo teda o obdobie zložité a z hľadiska vývoja slovenskej spoločnosti aj mimoriadne ťažké. Prvá polovica 17. storočia je obdobím vrcholenia jednej celej etapy európskeho i svetového vývoja, ktorá sa začala koncom 15. storočia a charakterizovali ju závratné zmeny v hospodárskom, politickom i kultúrnom živote. V dôsledku veľkých zámorských objavov sa zmenil vzťah Európy k ostatnému svetu, začínala sa nadvláda prvých koloniálnych mocností, predovšetkým Španielska a Portugalska, neskôr aj Nizozemska, Francúzka a Anglicka. Centrá zámorského obchodu sa z oblasti Stredozemného mora presunuli na pobrežie Atlantiku, aj keď obchod so Španielskom a Talianskom ešte stále nestratil svoju príťažlivosť. Od polovice 16. storočia sa zvýšil aj význam Pobaltia a stávalo sa zdrojom trvalého napätia. Prílev drahých kovov zo zámoria, najmä striebra, vyvolal vzostup cien a pokles hodnoty peňazí, a tak v priebehu 16. dochádzalo v Európe k tzv.

cenovej revolúcii, ktorá mala hlboké sociálne dôsledky. Neúmerným zvyšovaním cien boli postihnuté najmä tie vrstvy spoločnosti, ktoré boli odkázané na pevne stanovenú mzdu, ako námezdní robotníci, mestská a vidiecka chudoba, tovariši a časť remeselníkov. Cenová revolúcia prinášala zisky obchodníkom, úžerníkom a niektorým vrstvám výrobcov poľnohospodárskeho a remeselníckeho tovaru. Rast cien nebol v Európe rovnaký. Najvyšší bol v prímorských krajinách, kým v Rakúsku bol tento vzostup oveľa miernejší a cielenejšie stúpanie dosahoval až v rokoch 1580 – 1600. Cenová revolúcia značne zostrila triedne protirečenia nielen v mestách, ale aj na dedine viedla k zvýšenému pohybu v nižších vrstvách, ako odpovedi na rastúce vykorisťovanie a zbedačovanie. Najvýznamnejším prvkom dejinného vývoja v 16. a v prvej polovici 17. storočia bola skutočnosť, že v tomto období sa v niektorých európskych krajinách začali rozkladať feudálne vzťahy a vznikala kapitalistická výroba. Tento proces, sprevádzaný prvotnou akumuláciou kapitálu sa najvýraznejšie prejavil v Nizozemsku a Anglicku. V ďalších častiach západnej a strednej Európy sa však objavili iba značne obmedzené vývojové tendencie k rozvoju kapitalistických vzťahov a v prevažnej časti východnej Európy sa, naopak, utvárali predpoklady na prehĺbenie a utuženie feudálnej závislosti roľníctva, tzv. druhého nevoľníctva. Zvlášť silné tendencie k znevoľňovaniu sa objavili v Uhorsku, a to po potlačení Dóžovho povstania roku 1514. Občasné a nie príliš dôrazné pokusy uhorských panovníkov zmeniť tento stav, motivované v druhej polovici 16. storočia a neskôr, najmä snahou zabrániť poddaných z pôdy, stroskotávali na dvore uhorskej šľachty. Nástup veľkých premien v hospodárskej oblasti a prehlbovanie sociálnych rozporov spôsobili mnohé triedne konflikty, mohutné protifeudálne roľnícke povstania a hnutie mestskej chudoby. Pre vnútorný rozvoj väčšiny európskych štátov bolo pre toto obdobie charakteristické postupné upevňovanie panovníckej moci, utváranie rozsiahleho správneho a súdneho aparátu, podporovaného i námezdnou armádou, ktoré v konečnom dôsledku podliehali panovníckej moci. Upevnenie ústrednej štátnej moci, ktoré položilo základy feudálneho absolutizmu, sa začalo objavovať už v druhej polovici 15. storočia a vyvolali ho nové podmienky spoločenského vývoja. Okrem iného, práve zosilnenie centralizačných tendencií a reakcia uhorskej šľachty na ne boli jednou zo základných príčin protihabsburských stavovských povstaní.

Habsburgovci sa snažili o absolutistickú vládu v celej svojej ríši, čo však narážalo na odpor najmä uhorskej šľachty. Skutočnosť, že absolutistické snahy sprevádzali zosilnená rekatolizačná činnosť a protireformačný tlak, rozširovala počet odporcov silnej centrálnej moci. Reformácia sa na našom území šírila už pred moháčskou bitkou. Ujímala sa najmä v oblasti banských miest na strednom Slovensku, a to najmä medzi nemeckým patriciátom. V mestách na západnom a severnom Slovensku sa reformácia šírila najmä z Moravy, Čiech a Sliezka. Meštianstvo videlo v reformácii vhodný prostriedok na zvýšenie svojho vplyvu predovšetkým v hospodárskej oblasti. Medzi uhorskou šľachtou sa reformačné myšlienky ujímali neskôr. Pravou príčinou záujmu šľachty o reformáciu opäť neboli duchovné pohnútky, ale veľmi svetské príčiny – zväčšovanie vlastných majetkov na úkor majetkov katolíckej cirkvi. Uhorská stavovská ústava dávala šľachte veľa právomocí a výsad. Umožňovala jej podieľať sa na vládnej moci a kontrolovať kráľa. Habsburgovci nerešpektovali tieto ustanovenia ústavy a svoju vôľu v Uhorsku presadzovali za pomoci žoldnierskych vojsk, ktoré boli cudzieho, prevažne nemeckého pôvodu. Stávalo sa, že žoldnieri odnímali šľachte aj jej majetky. Odpor sa pokúsili oslabovať inscenovaním „vlastizradných procesov“. Na základe falošných obvinení boli odsúdení k strate majetku i hlavy vplyvní a bohatí veľmoži ako Štefan Illésházy, ktorý vlastnil obrovské majetky na západnom Slovensku. Aby si zachránil život, ušiel za hranice, odkiaľ potom podporoval protihabsburské sily v Uhorsku. Šľachta sa však nechcela zmieriť s porušovaním svojich slobôd. Uhorská ústava šľachte povoľovala odpor kráľovi, ak nevládne v súlade s ústavou. Čaša trpezlivosti pretiekla, keď sa roku 1604 cisárske vojsko pokúsilo odňať majetky sedmohradskému kniežaťu Štefanovi Bocskajovi. Bocskaj pochádzal zo sedmohradskej šľachtickej rodiny. Bol vychovaný vo Viedni a v Prahe, kde sa neskôr stal členom telesnej stráže cisára Maximiliána. Ako devätnásťročný sa vrátil na svoje majetky do Sedmohradska, ktoré stálo v tom čase v opozícii proti habsburskej moci. Sedmohradsko bolo formálne samostatným kniežatstvom, ktoré tvorilo akúsi nárazníkovú bariéru medzi Turkami a Habsburgovcami. Bocskaj sa rozhodol brániť svoje majetky so zbraňou v ruke a začal otvorené povstanie proti cisárovi Rudolfovi II. Rozhodujúcou bojovou zložkou Bocskajovho vojska sa stali hajduci. Hajduci tvorili zvláštnu vrstvu ozbrojencov, charakterizujúcich tieto časy, ktorí žili na okraji spoločnosti a vyznačovali sa neskrotnosťou, divokosťou, smelosťou a krutosťou.

Pôvodne to boli pastieri, zaoberajúci sa najmä poháňaním dobytka na jarmoky, z čoho pochádza aj ich pomenovanie (maďarsky hajtó – poháňač). V tom čase prebiehala medzi cisárom a Turkami pätnásťročná vojna. Bocskaj neváhal a pribral Turkov ako spojencov. Zakrátko vytvoril Bocskaj vojensky zdatnú a početnú armádu a 12. novembra 1604 sa zmocnil Košíc, ktoré urobil strediskom svojej vlády. Čoskoro sa k nemu pridala východoslovenská šľachta na čele s V. Drugethom a s jej armádou ešte roku 1604 a na jar roku 1605 obsadili juhozápadné Slovensko. V priebehu roka dobyl Bocskaj stredoslovenské mestá, neskôr západné Slovensko a jeho hajduci plienili až na Morave. Program a ciele povstania boli úzko vymedzené: pre seba chcel Bocskaj titul sedmohradského kniežaťa, pre šľachtu v Uhorsku a Sedmohradsku zachovanie starých šľachtických slobôd. Aj v náboženskej otázke myslel iba na privilegované vrstvy. S hajdukmi, ktorí kládli aj radikálnejšie sociálne požiadavky, sa rozišiel a ich veliteľa Blažeja Lippaia dal dokonca popraviť. V júni 1606 došlo konečne k záverečným rokovaniam a podpísaniu mierových podmienok vo Viedni. Cisár zaručoval beztrestnosť účastníkom povstania a zaviazal sa rešpektovať uhorskú stavovskú ústavu. Po uzavretí viedenského mieru 11.11.1606 bol na poli neďaleko miesta kde sa Žitava vlieva do Dunaja podpísaný žitavský mier s Turkami. Tým sa skončila vyčerpávajúca pätnásťročná vojna. Mier s Turkami ale nezmenil nič na ich faktickom ovládnutí jadra Uhorska. Habsburgovci sa, navyše, zaviazali zaplatiť Turkom 200 tisíc zlatých. Bocskaj bol už koncom mierových rokovaní s Turkami ťažko chorý. Trpel nevyliečiteľnou chorobou a štyridsať dní po uzavretí žitavského mieru, v decembri 1606, zomrel. Rudolf II. nemal problémy len s Turkami, ale aj so svojím bratom arcikniežaťom Matejom, ktorý bol cisárovým zástupcom v Uhorsku. Po Bocskajovej smrti sa Matej spojil s uhorskými, moravskými a rakúskymi stavmi. Vznikla tak konfederácia, v ktorej sa načas ocitlo Slovensko spolu s Moravou. Matej stupňoval svoj odboj proti Rudolfovi II., až ho napokon roku 1608 v Libni donútil, aby mu odstúpil uhorskú korunu a dal mu do správy Moravu a rakúske krajiny. Matej II. tak nastúpil na uhorský trón. Jeho ambície sa tým ale neuspokojili. Využil duševnú chorobu brata Rudolfa II., ujal sa vlády i v Čechách a roku 1612 získal cisársku korunu. Svoje ambície, ktoré ho stály veľa síl, zaplatil aj tým, že v Uhorsku musel urobiť mnohé ústupky šľachte i protestantom. Zápas Mateja II. s Rudolfom II.

a náboženskú slobodu potvrdenú oboma panovníkmi sa uhorská šľachta rozhodla okamžite využiť na organizovanie protestantskej cirkvi. Palatín Juraj Thurzo zvolal roku 1610 na cirkevnú synodu do Žiliny zástupcov evanielikov z celej oblasti tzv. Preddunajska, čo bolo fakticky západné a stredné Slovensko. Vznikla tak pevná protestantská cirkevná organizácia. Celá oblasť Preddunajska bola rozdelená na tri obvody, na čele ktorých boli superintendenti. Na ďalšej synode roku 1914 v Spišskom Podhradí sa tým istým spôsobom zorganizovala aj oblasť východného Slovenska. Keďže toto územie bolo prevažne slovenské, cirkevná organizácia sa dostala do rúk Slovákov. Okolnosti donútili Habsburgovcov k ďalekosiahlym ústupkom. Nezmierili sa však s tým a využili každú príležitosť na posilňovanie protireformácie. Nedodržiavanie dohôd zo strany Habsburgovcov vyvolávalo opätovnú nespokojnosť uhorskej šľachty. Keď v roku 1618 vypuklo v Čechách povstanie nekatolíckych stavov proti katolíckym Habsburgovcom, ktoré predznamenalo veľký európsky konflikt presahujúci do tridasťročnej vojny, povstala opäť aj slovenská šľachta. Na čelo povstalcov sa postavil Gabriel Betlen. V Košiciach publikoval manifest Sťažnosti Uhorska, v ktorom vypočítal Habsburgovcom všetky nedodržane sľuby a záväzky. Betlen pochádzal zo šľachtickej rodiny spoza Tisy. Bol sedmohradské knieža a desať rokov zo svojej vlády strávil na vojenských výpravách. Bol mimoriadne ironický, mal vycibrený zmysel pre diplomaciu, politiku i vojenstvo. Na svoju dobu bol vzdelaný ale aj krutý, nedôverčivý a intrigán.
V roku 1619 si Gabriel Betlen uvedomil, že na uskutočnenie jeho zahraničnopolitických zámerov, t.j. v prvom rade na trvalé zabezpečenie vlády v Sedmohradsku, utvorenia akéhosi absolutistického národného štátu zo Sedmohradska a Uhorska pod svojou vládou, prípadne získania českej koruny, prišiel vhodný čas. Dosiahol súhlas a podporu tureckého sultána pre vojenskú akciu, ako aj časti protestantskej šľachty v Uhorsku a nadviazal kontakty s českými stavmi. V Uhorsku sa mohol spoliehať najmä na Juraja Rákociho. Z popredných uhorských protestantských veľmožov ho ešte podporovali Imrich Turzo, Stanislav Turzo, Gašpar Illešházy a František Batáni. Betlen si uvedomoval, že ak sa chce urýchlene spojiť s vojskami českých stavov, musí v krátkom čase prejsť územím Slovenska. Preto si musel v prvom rade získať podporu alebo aspoň neutralitu nielen tamojšej šľachty, ale aj miest, vojakov pohraničných pevností, poddaných a hajductva. Nespokojnosť obyvateľstva s daným stavom mu skutočne nahrávala.

Z vojenského hľadiska bolo dôležité, že prevažná väčšina hajdukov prešla na jeho stranu a že uhorské stráže pohraničných pevností boli značne demoralizované, najmä keď im nevyplácal žold. Prvé vojenské akcie Betlenovho povstania sa začali na území Slovenska. Betlenovi sa podarilo postaviť 18 tisícové vojsko, s ktorým dobil Košice. Tu ho podporili oddieli sympatizujúcej šľachty a zakrátko dobyl celé Slovensko. V Bratislave mu 14. októbra palatín Žigmund Forgáč odovzdal na Bratislavskom hrade uhorskú kráľovskú korunu. 25. augusta1920 sa na sneme v Banskej Bystrici nechal Betlen zvoliť za u horského kráľa. Korunovaný však nebol, pretože si nechcel zahatať všetky cesty na prípadné dohody s cisárom. Cisár Ferdinand II., ktorý sa chystal na vojnu proti českým stavom uzavrel s Betlenom prímerie. Rokovania trvali tri mesiace a skončili sa uzavretím mieru na Dietrichsteinovom zámku v Mikulove 1. júna 1622. Betlen rozšíril územie sedmohradska o ďalších sedem uhorských stolíc, ako aj o niekoľko dôležitých pevností. Dostal aj malé sliezke kniežatstvá a získal titul ríšskeho kniežaťa. Cisár prisľúbil, že bude rešpektovať Bocskajove výdobytky z viedenského mieru. Betlen sa zriekol kráľovského titulu, vydal uhorskú korunu a vrátil zabrané hrady a majetky v Uhorsku. Mikulovský mier, ako nakoniec väčšina mierov v tomto období, nemal dlhú trvácnosť. Po porážke českých stavov sa Slovensko stalo cieľom dosť početnej emigrácie českých protestantských rodín. Medzi nimi bolo predovšetkým veľa inteligencie, ktorá prispela k rozvoju slovenskej vzdelanosti a kultúry. České rodiny, ktoré sa usadili na Slovensku, priniesli so sebou aj bohatú, po česky písanú literatúru. Z ich prostredia vzišli literáti, ktorí významne prispeli k rozvoju slovenskej literatúry – Juraj Tranovský, Jakub Jakobeus. Ďalšie udalosti, ktoré sa odohrávali na Slovensku boli už súčasťou veľkého celoeurópskeho konfliktu, známeho ako tridsaťročná vojna. Počas vojny plienili slovenské územie striedavo cisárske, ale aj cudzie vojská. Významnou mierou do konfliktu zasahovali Turci, ktorí boli síce formálne mierovou zmluvou vytlačení zo slovenského územia, ale nepokoje a stavovské povstania im dávali vždy novú príležitosť na pustošivé nájazdy na Slovensko. Do konfliktu opäť vstúpil Gabriel Betlen, ktorý nebol spokojný s mierovými výsledkami podpísanými na Morave. Jeho ambície boli ďalekosiahlejšie. Pokúsil sa získať správu nad Uhorskom prostredníctvom sobáša s Ferdinandovou mladšou dcérou, ale cisár jeho ponuku neprial. Paralelne s týmito rokovaniami Betlen zhromažďoval vojsko a pripravoval novú protihabsburskú koalíciu so západnými protestantskými mocnosťami.

Z pôvodných veľkolepých spojeneckých predsavzatí sa však neuskutočnilo takmer nič. Prakticky jedinými spojencami, ktorí mohli zavážiť, zostali zase Turci. Začiatkom roku 1627 sa Betlen vrátil do Sedmohradska, ale protihabsburských plánov sa nevzdával. Stále viac ho ale oslabovala choroba, ktorá 15. novembra 1629 ukončila jeho život. Betlenovo protihabsburské povstanie, aj keď sa ho zúčastnili rozličné vrstvy spoločnosti, bolo povstaním stavovským. Uzavretými miermi boli opäť zabezpečené stavovské výsady uhorskej šľachty, uhorská stavovská ústava. Z Betlenovej politiky a jeho výprav teda najviac osohu, okrem samotného Betlena, mala sedmohradská a uhorská šľachta a zemianstvo. Betlen sa opieral najmä o protestantskú časť vládnucej feudálnej triedy, ktorú získaval aj sľubom náboženskej slobody. Protihabsburské stavovské povstanie Gabriela Betlena skončilo bratislavským mierom. Keď sa však vojnová karta čo i len trocha obrátila v prospech Habsburgovcov, okamžite sa to prejavilo na nerešpektovaní týchto sľubov. A to malo zasa za následok nový odboj šľachty. V roku 1643 vypukol stavovský odboj Juraja I. Rákocziho. Rákoczi bol skôr politikom a predovšetkým mužom so značnými osobnými a vladárskymi ambíciami. Tvrdý, často krutý a neváhal prenasledovať a obohacovať sa na úkor tých príslušníkov sedmohradskej šľachty, ktorí mu dopomohli na sedmohradský kniežací stolec. Rákoczi v polovici februára 1644 obsadil Košice a Prešov a sám sa vyhlásil za ochrancu nekatolíkov. V marci sa už zmocnil stredoslovenských banských miest a jeho vojská operovali až na západnom Slovensku. Všade mu pomáhali turecké oddiely. Celý rok 1644 i nasledujúci sú naplnené vzájomnými bojovými akciami povstaleckých a cisárskych vojsk, ktoré prebiehajú na území Slovenska. Obrat v prospech Juraja I. Rákocziho nastal, keď sa švédske vojská pod vedením generála Torstensona znovu dostali až na Moravu. V júni 1645 malo dôjsť k spojeniu oboch armád, k dobývaniu Brna a výprave na Viedeň. Cisárska strana sa však pokúsila o vyjednávanie a zasiahli aj Turci, ktorí si neželali silné Sedmohradsko a nariadili Rákoczimu zložiť zbrane. Mierové podmienky boli po dlhých rokovaniach prijaté a cisárom podpísané 24. augusta 1645 v Linci a ratifikované na sneme v roku 1647. Rákoczi týmto mierom dosiahol v podstate tie výdobytky, ktoré získal jeho predchodca Gabriel Betlen, ale za priaznivejších medzinárodných podmienok pre protihabsburský tábor.

Navyše, dosiahol ústupok od cisára v tom, že sa rozšírila náboženská sloboda aj na poľnohospodárske mestá, dediny a pohraničné pevnosti, teda aj na poddaný ľud. Po tomto povstaní bolo čoraz jasnejšie, že aj osud Uhorska bude závisieť od výsledku tridsaťročnej vojny.
Vestfálsky mier, ktorý roku 1648 ukončil tridsaťročnú vojnu, oslabil Habsburgovcov tak v Španielsku, ako aj v Rakúsku. Ich snahy o ďalšiu expanziu sa skončili neúspechom a ich pozície na európskom kontinente sa oslabili. Mier im však značne uvoľnil ruky v ich vlastnej dŕžave v strednej Európe. Znamenalo to hrozbu pre uhorskú šľachtu i pre uhorských protestantov. Vestfálsky mier priniesol upokojenie do rozbúrenej Európy a znamenal nielen ukončenie dovtedy najvyčerpávajúcejšej európskej vojny, ale aj utvorenie základov pre nové mocenské pomery na kontinente. Habsburgovcom sa nepodarilo získať prevahu v západnej Európe, realizovať svoje plány na zjednotenie Nemecka a obkľúčenie Francúzka. V Uhorsku Habsburgovci hodlali zaviesť absolutistický spôsob vlády, spojený s tvrdou rekatolizáciou. Uhorská šľachta sa však necítila porazená. Navyše, väčšiu časť Uhorska ovládali Turci. Horné Uhorsko, t.j. dnešné územie Slovenska, bolo formálne pod habsburskou správou, neustále ho však ohrozovali turecké nájazdy. Nemecký spisovateľ E. G. Happelius podal svedectvo o takomto živote: „Každý sedliak má vo svojom dome alebo v miestnosti, kde spí, obyčajne pod stolom jamu. Tá je pri ústí prehĺbená do výšky muža a ďalej sa ťahá do strany tak, že sa v nej dá pohybovať po kolenách. Takéto jamy sú 20, 30 i viac siah dlhé a končia sa malými komôrkami, v ktorých sa môžu zdržiavať ľudia. Hneď ako im z pohraničných pevností dajú znamenie, že sa blížia Turci, zalezú so ženami do dier a ostanú v nich, pokým nepriateľ neodtiahne.“
V marci 1663 vypovedali Turci cisárovi Leopoldovi I. vojnu a tiahli na sever, na Slovensko. Prešli cez Dunaj pri Parkányi (Štúrovo) porazili narýchlo zozbierané šľachtické vojsko, dobyli pevnosť Nové Zámky s okolím. Cisárska strana sa na vojnu pripravovala dosť ľahkovážne. Strážila najmä vojenský prístup k Viedni a v ostatných pohraničných pevnostiach udržiavala len neveľké posádky. Tento málo rozhodný postup cisára proti Turkom vyvolával v krajine nespokojnosť. Nespokojní boli najmä poddaní, ktorí tureckými nájazdami trpeli najviac. Ich nespokojnosť sa prejavovala drobnými miestnymi povstaniami, ktoré prepukali po celé 17. storočie. No nespokojná bola aj šľachta, a to nielen s málo rozhodným postojom Habsburgovcov proti Turkom, ale aj s nedodržiavaním uhorskej ústavy z ich strany a so zosilnenou rekatolizáciou.

Centralizačné úsilie dvora narazilo na odpor uhorských magnátov a šľachty, a to bez rozdielu náboženského vyznania. Odpor stavov voči Habsburgovcom mal už v tomto období značné odlišnosti od stavovského odboja v prvej polovici 17. storočia. Kým v prvých troch stavovských povstaniach boli skutočné ciele navonok zastierané náboženskými heslami, heslami odboja za náboženskú slobodu a náboženské otázky dávali navonok mocenskému konfliktu určitú ideologickú náplň, teraz sa už šľachta stále otvorenejšie domáhala svoji politických, stavovských a vojenských požiadaviek. Časť šľachty pod vedením Františka Wesselényiho začala pripravovať proti Habsburgovcom sprisahanie. Do sprisahania boli zapojení uhorský magnáti ale aj stredná šľachta a zemianstvo. Medzi sprisahancami boli mená najvýznamnejších uhorských vodcov, a to nielen protestantských. Palatín František Wesselényi, chorvátsky bán Peter Zrínsky, magnáti Štefan Thököli, František Rákoczi, František Frangepán, arcibiskup Juraj Lipaj a ďalší. Sprisahanie však bolo odhalené a hlavní predstavitelia v roku 1671 popravení. Odsúdených bolo taktiež vyše dvesto šľachticov na úplnú alebo čiastočnú stratu majetku. Do rúk habsburgovcom sa tým dostali obrovské majetky. Odhalenie sprisahania umožnilo Leopoldovi I. posilniť v Uhorsku absolutistické snahy a prehĺbiť protireformáciu. Vedúcimi osobnosťami, ktoré mu k tomu slúžili bol arcibiskup J. Selepčéni a nitriansky biskup Leopold Kolonič. Krajinu začali ovládať žoldnierske vojská vedené generálom Sporockom. Nastalo obdobie teroru. Uhorská ústava bola zrušená, začala ďalšia vlna rekatolizácie. Vládny teror však vyvolával nový odpor. Vo výchdoslovenských stoliciach sa začali organizovať vojenské skupiny, ktoré sa sami nazývali križiakmi – kurucmi. Jedna taká skupina, vedená Gašparom Pikom, dobila roku 1672 Oravský hrad. Keď sa generálovi Sporckovi podarilo dobiť hrad späť, krvavo sa vysporiadal s povstalcami. Gašpara Piku a 254 richtárov, ktorí sa vzbúrili, napichli za živa na koly a nechali ich pomaly umierať. Krutosť cisárskych vojsk však nemala očakávaný odstrašujúci účinok. Naopak, vyvolávala v krajine novú nespokojnosť. Roku 1678 zorganizoval nespokojencov mladý šľachtic Imrich Thököli. Pochádzal z Kežmarku a ako trinásťročnému sa mu podarilo po odhalení Wesselényiho sprisahania, do ktorého bol zapojený jeho otec, uniknúť z Likavského hradu. Bol nadaný, ambiciózny, dokázal si vynútiť rešpekt a vyznal sa vo vojenskom remesle. Bol vášnivým pisateľom listov. V rôznych zbierkach a archívoch sa zachovalo niekoľko tisíc jeho listov. Roku 1678 bol už jedným z hlavných kuruckých veliteľov.

Za krátky čas sa mu podarilo obsadiť celé východné a stredné Slovensko. Postupne sa k nim pripájali ďalšie oddiely a pod velením francúzskych dôstojníkov postupne obsadzovali Slovensko. 8. januára 1680 kuruci na svojom zhromaždení zvolili Thököliho za svojho jediného hlavného veliteľa. Podarilo sa im obsadiť celé Slovensko a postúpili až na Moravu. Donútil tak cisára Leopolda I. k rokovaniu. Cisár prisľúbil obnoviť uhorskú ústavu, opäť obnoviť funkciu uhorského palatína a dal protestantom právo udržiavať v každej stolici dva kostoly. Thököli však tieto prísľuby nepokladal za dostatočné, postavil sa na odpor a opäť vojensky opanoval východné a stredné Slovensko. Cisár bol ochotný pristúpiť, ale do sporu sa zamiešal turecký sultán. Ten prisľúbil Thökölimu uhorskú korunu, ak sa mu podrobí. Súčasne sultán Kara Mustafa vypovedal cisárovi Leopoldovi vojnu. Thököli sa pridal k sultánovi. Vo vojne roku 1683 utrpeli Turci porážku, najprv pri Viedni, potom aj v Uhorsku. V auguste 1385 bola oslobodená pevnosť Nové Zámky, v ďalších mesiacoch aj Budín. To znamenalo koniec tureckého panstva v Uhorsku. Súčasne to bol aj koniec Thököliho povstania, ktorý musel s Turkami z krajiny utiecť. Do cisárskych rúk sa dostávalo mesto za mestom. Najdlhšie držali protestantskí povstalci mesto Prešov. Tu došlo k najkrvavejšiemu zúčtovaniu s povstalcami, ktorého hlavným aktérom bol generál Antonio Caraffa. Dvadsaťštyri povstalcov popravili tak, že im uťali ruky, potom hlavu a rozštvrtených ich na hákoch na výstrahu povešali na hradské cesty. Thököliho povstanie bolo stavovským povstaním. Okrem požiadavky obnovenia uhorskej stavovskej slobody a náboženskej slobody neobsahovalo žiadne iné požiadavky. Aj v Thököliho protihabsburskom odboji zohrali svoju úlohu ambície a záujmy samotného vodcu povstania. Hlavnú úlohu v odboji mali šľachta a kuruckí vojaci. Hlavným dôvodom vstupu poddaných do Thököliho vojska, pokiaľ tam neboli nútený násilím, boli bieda a nádej za zlepšenie svojho žalostného životnéhom údelu. Náslie, ktoré kuruci na Slovensku páchali, a ich spojenectvo s Turkami však zákonite museli odrádzať obyvateľstvo od ich podpory. Vlna teroru a ťaženia proti protestantom, spojená s pokusom o nastolenie absolutizmu, však ani tentoraz nemala za následok úplné podriadenie sa krajiny cisárovi. V roku 1687 zasadal v Bratislave snem. Napriek rozsiahlym amnestiám pre povstalcov, prijal dva veľmi významné články; Habsburgovci (nevynímajúc Španielsku vetvu) sa stali po meči dedičnou dynastiou v Uhorsku. Snem ďalej zrušil povestný 31.

článok Zlatej buly z čias Ondreja II. (1222), podľa ktorého šľachta mohla regulérne povstať proti svojmu panovníkovi, ak postupuje proti jej výsadám. Leopold I. využil svoje víťazstvo proti Thökölimu a proti Turkom na upevnenie centralizovaného štátu. Navyše cisár udelil mnohým cudzím šľachticom v Uhorsku inkolát – právo pobývania a získavania majetkov či úradov. Jezuiti získali v krajine domovské právo a katolícka cirkev vedúce postavenie. Nespokojní boli šľachtici, mešťania i poddaní. Zvyšovanie daní, poddanské dávky, obmedzovanie práv, pustošenie žoldnierov, násilné odvody k vojsku doliehali na ľud natoľko, že celé rodiny hladovali a hľadali záchranu v útekoch. Keď teda roku 1703 vpadol z Poľska na Slovensko František II. Rákoczi, húfne sa k nemu pridávali obyvatelia výchdoslovenských stolíc všetkých spoločenských tried. Medzi predkov Františka II. Rákocziho patrili sedmohradské kniežatá Juraj I. Rákoczi, vodca stavovského povstania Juraj II. Rákoczi, ktorý zahynul v bojoch s Turkami a starý otec z matkinej strany chorvátsky bán Peter Zrínsky, ktorého popravili za účasť na Wesselényiho sprisahaní. František II. Rákoczi začal už v roku 1700 v spolupráci s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. pripravovať nové povstanie proti Habsburgovcom. Jeho plány však boli prezradené, v Šariši ho zajali a postavili pred súd. Podarilo sa mu ujsť do Poľska, kde pokračoval v príprave na odbojnú činnosť. Novému povstaniu priala aj medzinárodná situácia, lebo roku 1701 sa začala nová vojna o španielske dedičstvo, ktorá Habsburgovcov výdatne zamestnávala v západnej Európe. Rozhodujúcou zložkou povstania bolo poddanské obyvateľstvo Zátisia, hlavne bezzemkovia a iné vrstvy chudoby, ktoré produkoval upadajúci feudalizmus a neznesiteľné i spoločensky prežité nevoľníctvo. Z takýchto kruhov vyšli poslovia, ktorý roku 1703 navštívili Františka II. Rákocziho v Poľsku. Prehovárali ho, aby sa ujal nového povstania proti habsburskému dvoru. Na čele nespokojencov stál Tomáš Ese, sedliak a obchodník so soľou z dediny Tarpa. S pozbieraným a zle pripraveným spoločenstvom nemal Rákoczi veľa chuti pustiť sa do otvoreného zápasu. Keď sa však dozvedel, že povstanie už vlastne vypuklo a povstalci si už jeho zvolili za vodcu, pobral sa 9. júna 1703 cez východné Slovensko do svojej vlasti. Rákoczi si uvedomoval, že ak chce mať úspech proti dobre cvičenej i ozbrojenej cisárskej armáde, musí do povstania získať množstvo pospolitého ľudu. Preto 27.

septembra 1703 vydal patent, podľa ktorého všetci poddaní, ktorí vstúpia do jeho vojska, budú počas služby oslobodení od všetkých povinností voči svojim pánom. Zakrátko pod Rákocziho zástavami stálo vyše stotisíc poddaných. Šľachta z mnohých stolíc si však i naďalej udržiavala rezervovaný, často odmietavý postoj proti novému povstaniu. 20. mája 1704 (bitka pri Smoleniciach) už mala Rákocziho armáda v rukách takmer celé Slovensko a stála pred Bratislavou a Viedňou; porazila cisársku armádu. Sila rákocziho armády v krátkom čase vzrástla aj preto, že na jeho stranu prestúpili mnohí cisárski velitelia spolu so svojimi oddielmi (generál Alexander Károli, Vavrinec Perki, Šimon Forgáč, Anton Esterházi a i.). Po neúspešných mierových rokovaniach sa boje rozhoreli s novou prudkosťou. Rákocziovským kurucom sa podarilo dobyť posledné dve veľké pevnosti na východe Slovenska – Prešov a Košice a zakrátko i veľkú pevnosť na západe – Nové Zámky. Na Slovensku ale postupne začal prepukať celý rad sociálnych nepokojov a vzbúr proti Rákocziho vláde. Rákocziho povstanie totiž nedbalo o záujmy ľudu, o jeho krivdy, biedu s trápenie. Ostré konflikty boli najmä medzi slovenskými baníkmi, ktorí začali početné štrajky. Vzburu nechal Rákoczi potlačiť vojskom, ktoré spustilo do baníkov streľbu. V roku 1707 vrcholia rozpory medzi stolicami a Rákoczim. Na sneme v Onóde (1.5.-14.6.) pod Rákocziho tlakom prijali niekoľko opatrení; odsúhlasili zdanenie uhorskej šľachty a vyhlásili Habsburgovcov za zosadených z uhorského trónu. Tento akt napokon donútil nového cisára Jozefa I. k ráznemu zásahu. Zorganizoval početnú armádu a 3. augusta 1708 v bitke pri Trenčíne Františka II. Rákocziho porazil. Potom cisárski vojaci dostali bez boja Nitru a hlavný veliteľ povstaleckých vojsk generál Očkai prešiel na stranu cisára. Vzápeti sa cisárske jednotky zmocnili slovenských banských miest. Aj Turci, ktorí chceli využiť povstanie a opäť sa usídliť v Uhorsku, boli definitívne porazení. 1. mája 1711 bol podpísaný mier medzi povstalcami a viedenským dvorom, keď už predtým A. Károli so svojou armádou zložil sľub vernosti cisárovi Jozefovi I. (14.3.). František II. Rákoczi odišiel do Poľska, aby sa tam stretol s ruským cárom Petrom I., od ktorého očakával novú pomoc. Mier uzavreli v rumunskom mestečku Satu Mare a povstanie sa tým skončilo. Mier zabezpečoval povstalcom beztrestnosť, zaručoval náboženské slobody v zmysle dovtedy prijatých zákonov a prisľúbil šľachte vyberanie daní len so súhlasom snemu. Naďalej zostalo zrušené stredoveké právo odporu uhorskej šľachty proti panovníkovi a Habsburgovcom zostal uhorský trón.

Amnestiu dostali aj tí účastníci, ktorí odišli do emigrácie, a takmer všetci ju využili. Mier uzavretý v Satu Mare možno charakterizovať ako kompromis, keď zostala istá rovnováha medzi habsburským dvorom a uhorským stavovským štátom. Uhorsko sa týmto mierom vyhlo údelu, aký postihol Čechy po bitke na Bielej hore. Takýto stav politickej rovnováhy zostal zachovaný aj pre budúcnosť a trval prinajmenej až do čias vlády Márie Terézie. Protihabsburské stavovské povstania sledovali v prvom rade triedne ciele uhorskej šľachty a osobné ciele vodcov týchto povstaní. V ich programoch išlo v zásade o obnovenie stavovských práv a zlomenie absolutistického úsilia habsburskej dynastie a to pri zachovaní feudálno-stavovského zriadenia, bez ohľadu na záujmy ďalších vrstiev spoločnosti. Pre slovenský ľud zápas medzi Habsburgovcami a uhorskými stavmi prinášal v konečnom dôsledku najmä biedu a utrpenie.
Protihabsburské stavovské povstania v 17. a začiatkom 18. storočia mali veľmi neblahé hospodárske dôsledky pre vývoj Slovenska a život jeho obyvateľov. Vojenské akcie a celková vnútorná anarchia bránili rozvoju výroby, obmedzovali obchod a odčerpávali majetkovú podstatu miest na vojenské účely. Pod vplyvom vojnového pustošenia sa stále viac prehlbovala sociálna diferenciácia poddaného obyvateľstva. Dochádzalo k vyľudňovaniu nielen jednotlivých obcí, ale aj celých oblastí. Počas stavovských povstaní možno zaznamenať pokles populačného vývoja na Slovensku, ktorý bol ovplyvnený nielen veľkými stratami na ľudských životoch počas bojov, ale aj rozširovaním rôznych chorôb, najmä moru. Mor, ktorý postihol v posledných rokoch povstania Františka II. Rákocziho najmä východné Slovensko, si iba v Abovskej a Spisškej stolici vyžiadal okolo 12 tisíc ľudských obetí. Úbytok obyvateľstva od polovice 17. storočia zvyšovali aj hromadné úteky poddaných. Pustošenie ničenie svetských i duchovných hodnôt, zvyšovanie útlaku poddaných, zhoršovanie životnej situácie, to boli prejavy sprevádzajúce ozbrojené zápasy uhorskej šľachty s Habsburgovcami v 17. a na začiatku 18. storočia. Protihabsburské stavovské povstania mali, samozrejme, aj viaceré kladné prvky. V zápase s nemecký elementom v niektorých mestách na území Slovenska nastalo v týchto obdobiach určité oživenie a posilnenie vplyvu Slovákov. Išlo však zároveň o prirodzený historický proces a preto ani v tomto smere vplyv povstaní nemožno podceňovať. Stavovské povstania priniesli aj určité uvoľnenie náboženského útlaku v mestách. Kladne v tomto smere treba hodnotiť aj niektoré zásahy a politiku Betlena a Františka II. Rákocziho.

Tieto a ďalšie kladné momenty protihabsburských zápasov 17. a začiatku 18. storočia však môžu do určitej miery zmierniť, ale v žiadnom prípade nemôžu zmeniť vcelku negatívny vplyv protihabsburských stavovských povstaní na vývoj Slovenska a Slovákov v ich dejinnom vývoji.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Protihabsburské stavovské povstania (seminárna práca)