Avšak je vidieť, že tento sen sa nedá uskutočniť cestou násilia ba ani cestou demokracie – ako to vidieť na príklade dnešných spojených štátov. Práve revolúcie, ktoré sú popísané v tejto knihe by nám mohli a mali ukázať správne a nesprávne v ľudskom konaní a snažení smerujúcom k lepšiemu životu a „lepším zajtrajškom“ ! Prv, ako prejdem k zhrnutiu práce chcem oznámiť, že na poslovenčovanie niektorých slov som sa neodhodlal; a ak sa tak aj v priebehu mojej seminárnej práce v niekoľkých prípadoch stalo, je to dané niekoľkonásobným prerušením písania a korektúrou seminárnej práce.. Prejdem však k samotnému zhrnutiu na záver práce venovanej knihe Dějiny a Revoluce.
Na základe uvedenej analýzy šiestich vertikálnych revolúcii sa Krejčí snaží vyvodiť závery, ktoré by mali mať všeobecnú platnosť. A takto vytvára podklad pre formulovanie jednotnej teórie revolúcie. Závery sa dotýkajú troch základných okruhov a to oblasti:
1. štruktúry príčin revolúcii,
2. priebehu revolúcii, ( práve tejto oblasti sme sa venovali najviac, pretože nám bola kľúčom a vodítkom počas celej práce venovanej revolúciám).
3. širších dejinných a zemepisných súvislosti.
Všetky disproporcie a kontrasty /konkrétne Marxov protiklad, kontrast Deutschera, Tocquevilla, Webera, Pareta a Ibn Chaldúna/ uvedené, ako príčiny revolúcii, možno nájsť vo všetkých šiestich analyzovaných revolúciách avšak v rozdielnom rozsahu a intenzite. Marxov protiklad, vyjadrený, ako nesúlad medzi výrobnými silami a výrobným spôsobom, bol ľahšie zistiteľný. Táto interpretácia najviac vyhovuje v prípade Turecka a Číny a ich politické inštitúcie a výrobné spôsoby boli hlavnými prekážkami zavedenia vyspelejšej technológie a zručností z cudziny. Kontrast medzi rozvojom výrobných síl v cudzine a archaickým výrobným spôsobom doma je v podstate ekonomický aspekt Deutscherovho kontrastu medzi veľmocenským statusom a slabosťou spoločenských inštitúcií doma. Prianie dohnať a pokiaľ možno aj predbehnúť bolo základnou motiváciou všetkých troch exogénnych revolúcii – tureckej, čínskej a najmä ruskej. Ako pohnútku, ktorá viedla ľudí stať sa priamo aktívnymi v revolúcii, možno vidieť nejaký druh relatívnej deprivácie. Či už tento pocit vyplýval zo zmarených nádejí /ako Tocquevillov kontrast /, alebo z disproporcie medzi formálnym spoločenským statusom a pozíciou danou hospodárskymi výkonmi /ako Weberov kontrast/.
Celkovo možno povedať, že aj dva kontrasty Paretov a Ibn Chaldúnov sú viac dôležité pre priebeh a výsledok, ako pre príčiny revolúcii. Oba kontrasty sa aspoň nakrátko a v rôznej intenzite objavili vo všetkých šiestich skúmaných revolúciách.