K tomu, aby sa revolučná situácia stala skutočnou revolúciou je potrebný ešte výskyt ďalších podmienok, ktorých stručný prehľad je potrebné uviesť.
§ v žiadnej z revolúcii sa ich aktéri nesformovali z jednej spoločenskej vrstvy – o tomto probléme sme sa zmienili niekoľkokrát a podrobne a preto mu nebudem venovať ďalšiu zvláštnu pozornosť.
§ vo všetkých šiestich revolúciách došlo k zrúteniu jednoty v radoch predstaviteľov starého režimu. Samé toto zrútenie malo dve formy: buď odpadnutie intelektuálov, alebo vznik rozdvojenej moci či suverenity – rovnako ako v predošlom bode, problém je podrobne rozpísaný a komentovaný...
§ akonáhle starý režim prestal predstavovať hrozbu pre sily revolúcie, spoločný front revolucionárov sa rozpadne – osobne si myslím, že je to prirodzené a slúži to ako hybná a tvorivá sila spoločnosti.
Ďalší priebeh revolúcii je určovaný rozdielmi medzi revolucionármi premenlivosťou ich aliancií a výsledkami konfrontácií medzi sebou. Ich rozpory často vedú „k ostrejším a krvavejším zrážkam“ než bolo potrebné na zrútenie starého režimu. K moci sa z pravidla dostávajú umiernenejší, ale čoskoro ich vystriedajú radikáli. Zápas medzi revolucionármi navzájom vedie k utuženiu režimu, k obmedzeniu slobody a propagácie myšlienok. za účelom dosiahnutia takýchto pomerov sa rozširuje, prípadne znovu vytvára donucovací aparát. S pribúdajúcimi starosťami o chod štátu sa pomaly vytvára záujem o vznešené ideály zo strany víťazných revolucionárov. To následne spôsobuje, že čím ďalej tým väčší počet ich stúpencov začína byť sklamaných z kontrastu, ktorý sa vytvára medzi postulátmi a výsledkami vládnucich revolucionárov. Presvedčovanie prestáva byť účinné, nastupuje teror. Nasledujúci vývoj v šiestich skúmaných revolúciách sa začína vyvíjať v dvoch rozdielnych formách:
1. buď sa revolucionárom podarí režim upevniť a opozícia nemá šancu tento režim zvrhnúť /zodpovedá jej revolúcia v Turecku, Rusku a Číne/, alebo
2. sa opozícii podarí dohodnúť sa a režim zvrhnúť /tomuto typu zodpovedá revolúcia v Anglicku, Francúzsku a Čechách/.
Tento rozdiel je diferenciačným znakom medzi morfológiou revolúcie exogénnej a endogénnej. Okolnosť, či dôjde k revolúcii endogénne, či exogénnej závisí na zemepisne dejinnom kontexte, v ktorom je hlavným prvkom úzky styk danej spoločnosti s inou, ktorá je na vyššom stupni civilizačného vývoja. do úvahy tak okrem technického stupňa rozvoja a organizačnej vyspelosti prichádza aj príťažlivosť kultúry a životného štýlu ( niektoré sme nespomínali vôbec, iné len v stručnom popise. Je to dané tým, že prioritou boli samotné revolúcie a nie široké a mnohokrát nepodstatné okolnosti či miesto a čas...)
U endogénnych revolúcii možno konštatovať väčšiu pravidelnosť priebehu a konečného vyústenia revolúcie.