Nechcem však zbytočne odbočovať a preto upriamim pozornosť priamo na – už spomenutú – Ruskú revolúciu ( 1818 - )
Keď sa spomenie revolúcia v Rusku každého okamžite napadne október 1917. Krejčí sa vracia až do začiatku 19. Storočia. Práve tu sa začína a v rámci členia sa jedná o:
- Nábeh – Ten súvisí s politickou situáciou doma aj vo svete. V roku 1801 dosadol na trón Alexander l. Jeho korunovácia vzbudzovala nádej na zahájenie reforiem. Dôvodom bolo uvedomenie si predovšetkým stredných vrstiev, že Rusko výrazne zaostáva vo vývoji za západoeurópskymi štátmi. Ale skôr ako k týmto zmenám prišlo, zasiahla do domáceho vývoja zahranično-politická situácia – Veľká francúzska revolúcia. Je zrejmé, že aj cár sa spolu s väčšinou absolutistických panovníkov v Európe zľakol. Dôvodom však nemusel byť iba strach z prichádzajúcich revolučných myšlienok, ale priama expanzia Francúzska voči Rusku. Reformy aj keď len v prípravnej fáze boli zastavené, čo medzi inteligenciou a strednými vrstvami rozšírilo vlnu relatívnej deprivácie. Výkvet ruskej inteligencie boli predovšetkým mladí šľachtici, ktorí začali organizovať spiknutie. Od roku 1818 sa začínajú formovať tajné revolučné spolky. Ich organizácia sa sprvu nazývala Jednota spásy a neskôr Spoločnosť skutočných a verných synov vlasti. Tak, ako v každej spomenutej revolúcii sa na ich jednotu spoliehať nedalo. Aj keď všetci súhlasili s zrušením nevoľníctva, ich programy zostávali diametrálne odlišné. Nasledoval pokus dekabristov o prevrat. No neúspešne. Tento pokus o vzburu bol potlačený. Vzbury a povstania neboli na území Ruska ničím zriedkavým, no napriek tomu Povstanie dekabristov určité odlišnosti malo. Predovšetkým možno pozorovať zmenu v tom, kto povstanie viedol. Dovtedy išlo o negramotné masy, avšak v tomto období ich viedli buď šľachtici, inteligencia, alebo mešťania. Presunulo sa aj ohnisko vzbury z periférie ríše do miest. Inteligencia však nemala dostatok síl viesť revolúciu sama. Predpokladalo sa teda, že sa pripoja najchudobnejšie vrstvy – tie sú potrebné pri každej revolúcii ( ako sme už o tom písali ), pretože tvoria údernú skupinu revolucionárov ( i keď z výhod po revolúcii sa im spravidla dostane najmenej – ale aj tomuto problému sme sa dostatočne venovali vo vyššie uvedenom texte). Keď však bolo nevoľníctvo skutočne v roku 1861 zrušené bolo to skôr v dôsledku Krymskej vojny, ako na podnet zo strany nevoľníkov.
Fáza nábehu končí rokmi 1904 – 1905. Dovtedy prišlo k založeniu Sociálne demokratickej strany a jej rozkolu z roku 1903 a založeniu Strany socialistov – revolucionárov a nasleduje teda
- Výbuch revolúcie. Nastal v roku 1905.