Nepriniesol však výsledky, o ktoré sa revolucionári pokúšali. Cársky režim bol síce donútený k dočasným ústupkom v prospech liberálov, avšak radikálni oponenti boli potlačení, čo umožnilo postupné reštaurovanie aristokracie. Vojenská moc režimu zostala nedotknutá. Znovu utužené samoderžavie, hmotná chudoba, prehrané bitky, rastúce utrpenie, to všetko dohromady vytváralo v Rusku výbušnú zmes. Táto sa vznietila samočinne, bez zapaľujúcej udalosti ( čo je v podstate výnimočné z hľadiska štruktúry popisovanej J.Krejčím). Predsa len však prišlo k spusteniu revolúcie a to postupnými výbuchmi revolučných snáh. Na tento problém sa pozrime teda bližšie:
Špecifickým rysom boľševickej revolúcie bola inštitúcia sovietu. Sovieti vystúpili s požiadavkou okamžitého zastavenia vojny a podpísania mieru. Takto sa postavili na stranu šíriacich sa protivojnových nálad. Následne prebiehala revolúcia vo februári ako 2. výbuch Kornilov puč bol potlačený, v októbri ako 3. výbuch potom až do jesene 1918, ako samovoľný pohyb s orientáciou stále viacej doľava. Nasledoval Leninov posun k tradičnému samoderžaviu, ktorého dôsledkom bol zákaz všetkých ostatných ľavicových strán ( teda likvidácie – spravidla extrémnej - ľavice, ako potencionálnych odporcov v zatiaľ slabom postavení Lenina a jeho vlády). Tu ako poznámku spomeniem i Leninov NEP – teda novú ekonomickú revolúciu v štáte, ktorej potrebu si uvedomoval aj sám Lenin ( v bývalom ZSSR sa o takomto niečom taktne pomlčalo....)
- Rozkmit - Ten trval až do konca roku 1920, kedy poslední kontrarevolucionári zložili zbrane. - Záchyt - Ťažisko moci je opäť na ľavicovej pozícii. V roku 1922 sa Stalin stáva generálnym tajomníkom. Koncom 20-tych rokov došlo k ďalšej militarizácii režimu a perverzii revolučných ideálov. Medzi rokmi 1927/28 až do roku 1953 bola moc pevne sústredená v rukách Stalina. Svoj „veľký krok vpred“ Stalin zahájil kolektivizáciou poľnohospodárstva. Ďalej vypovedal Trockého, získal odbory pod kontrolu strany. V rokoch 1929 – 1933 zasiahol vidiek hladomor a teror, došlo k zrušeniu súkromného roľníctva. Cieľom opatrení bola urýchlená výstavba ťažkého priemyslu. To bolo aj náplňou prvej päťročnice. Na medzinárodnom poli tomu zodpovedalo trvalé nepriateľstvo voči všetkým politickým hnutiam s výnimkou komunistických strán v područí Moskvy. Druhá päťročnica priniesla menšie ústupky spotrebiteľom a roľníctvu a v neskorších fázach tiež zmiernenie útokov proti zahraničným sociálnodemokratickým stranám.