Dejiny a revolúcie

Kniha sa delí na niekoľko častí, ktoré postupne vysvetľujú a objasňujú pojem revolúcií. Na konkrétnych podrobných príkladoch niekoľkých veľkých revolúcií je v knihe relatívne dobre ilustrované, čo je jadrom tejto knihy. Vrátim sa však nateraz späť k rozdeleniu knihy. Delí sa na tieto časti:
- Všeobecná časť.
- Revolúcie vertikálne endogénne
- Revolúcie vertikálne exogénne
Ďalšie dve časti považujem skôr za grafické, zhrňujúce a informatívne.
Začnem teda všeobecnou časťou.
Ako prvé v knihe figuruje vymedzenie zákl. pojmov. Keďže kniha je najmä o revolúciách, tak ako prvý sa dostáva pod drobnohľad pojem „revolúcia“. Autor nám predkladá, vývoj pojmu revolúcia od dôb, kedy znamenal niečo cyklické. Teda niečo na spôsob „rotácie elít“. V pôvodnom slova zmysle sa teda slovo revolúcia skôr približovalo pojmu reforma. Až v 18 stor. naberá slovo revolúcia ten význam, ktorý si každý z nás pri tomto slove predstaví. Teda absolútna zmena vlády i systému vládnutia a rovnako i zmena spoločenských pomerov a to všetko spravidla násilnou cestou. Za pozornosť stojí i autorovo tvrdenie, že žiadna revolúcia sa nedá popisovať ako jednorázový akt, ale skôr ako proces. Čiže skôr séria za sebou nasledujúcich prevratov – zdanlivo spolu nesúvisiacich – sa nám v konečnom dôsledku ukáže, ako celok na ktorého konci sú prevratné spoločenské a ideologické zmeny. Pre doplnenie autor udáva všetky pojmy, ktoré sa často zamieňajú s pojmom revolúcia. Sú to pojmy ako: stavovské povstania palácová revolúcia, puč, štátny prevrat, a pod. Pojem revolúcia, ktorý chcel autor upresniť a vymedziť sa podarilo k jeho terajšej podobe doviesť v prácach mnohých autorov o ktorých sa zmieňuje v nasledujúcej časti knihy.
Bádanie po revolúciách sa javí, ako analýza príčin vzniku revolúcií, no autor nám chce predstaviť len niekoľko priekopníkov v oblasti skúmania revolúcií. Pozornosť tu vyžaduje najmä fakt, že skúmanie revolúcií je v rukách niekoľkých vied súčastne. Po samostatných prácach historikov, sociológov či politológov sa prišlo na to, že cesta k cieľu vedie jedine cez spoluprácu v rámci menovaných vied. Bádaniu na poli vzniku, príčin a výsledkov revolúcií sa podieľalo nesmierne množstvo autorov. Na typológiu revolúcií autor zhotovil relatívne prehľadnú tabuľku , ktorej obsah priblížim a vysvetlím, pretože v ďalšom texte bude potrebné rozlíšenie pojmov uvedených v tejto časti textu.
Revolúcie autor delí na dva základné celky: a to: Revolúcie v pravom slova zmysle a prenesenom slova zmysle.

V pravom slova zmysle preto, lebo vychádzajú z obyvateľstva ovládaného teda z „ľudu“. V prenesenom zmysle preto, lebo vychádzajú z radov vládcov, sú importované ( ako u nás napr.1948 zo ZSSR), alebo kombinované ( z „ľudu“ i autorít, ako napr. Hitler v Nemecku pred vojnou).
Autor sa však zameriava v knihe na Revolúcie v pravom slova zmysle a preto ich popisuje a člení hlbšie. Delí ich ďalej na Vertikálne a Horizontálne ( viď. úvod textu). Vertikálne sú tie, ktoré sú z „ľudu“ .. No sú tu dve možnosti:
- Revolúcia ( vertikálna ) môže byť priamo z „domácej“ iniciatívy ( tú nazveme endogénnu – viď začiatok textu – ) ako to bolo napr. pri veľkej Francúzskej revolúcii. - Revolúcia ( taktiež vertikálna ) môže byť vykonaná domácim „ľudom“, ale impulz prišiel z „vonku“ ( napr. Marxovo dielo ovplyvnilo revolúciu a jej priebeh v Rusku). No a revolúcia ( tento krát horizontálna ) môže byť taktiež z „ľudu“ i z vonkajšieho impulzu ( teda endogénna i exogénna ), ale proti cudzej nadvláde ( napr. vyhlásenie USA nezávislosti od Británie...). Po takomto hrubom rozdelení revolúcií sa autor zameral na ďalšiu dôležitú vec a tou je výskyt revolúcií ( ich topografia ). Revolúcie z „ľudu“ vo vlastnom štáte ( teda vertikálne a endogénne) sa vyskytujú najmä v Európe a to hlavne v posledných 3 storočiach. Preto vyvstáva autorovi otázka, či a najmä kde sa podobné revolúcie odohrali v minulosti.
V rámci dejín tu autor vymenúva civilizácie či priamo štáty, ktoré v dobách dávno pred 18 stor. boli schopné zorganizovať revolúciu „z ľudu“ –teda- z domácich zdrojov proti vlastnej nadvláde. Sú to krajiny najmä z východu, ku ktorým býva zvykom priraďovať skôr revolúcie vodcov proti cudzím monarchiám a vodcom ( teda horizontálne, ale nie v pravom slova zmysle). Uvádza tu Irán, Čínu, islamské krajiny. Vyvstala však otázka, prečo nie v Indii? Tu odpovedá – stručne povedané – systémom náboženstva ( reinkarnácia, karma, na rozdiel od neba pekla a vnímania času – lineárnosť vs. cyklickosť ) a kastovým systémom. Až príchod záp. civilizácie, narúša tento „pokojný život“ v Indii.
Pravdepodobne najdôležitejšia časť - nosná časť – je v nasledujúcich troch častiach:
- príčiny - priebeh a – výsledky revolúcie.
Aké sú teda príčiny vzniku tohto spoločenského pohybu?
J.Krejčí nám predkladá ani nie tak mnoho, ale skôr dôležitých, príčin.
Ako prvú uvádza „dysfunkčnú situáciu“ inak povedané – „príčinou revolúcií sú vždy kontrastné situácie či disproporcie, ktorých existencia sa stáva širokým vrstvám neznesiteľnou, a ich rázne odstránenie je pokladané za oprávnené“.

V tejto vete ( citovanej z knihy ) je obsiahnutá základná myšlienka tejto časti textu nazvanej „o príčinách revolúcií“.
V rámci časového sledu podmienok – ktoré sú spúšťacím faktorom revolúcií – by sme ich mohli zoradiť do jednoduchého radu a to: Podmienky, urýchľovače, a spúšť...
Podmienky ako – zlá ekonomická situácia, zlé postavenie v rámci komunity – spoločnosti, nesplniteľné nároky zo strany vládnucej vrstvy.. a pod.
Urýchľovače – náhla porucha zásobovania, neúroda, živelná katastrofa. a pod.
Spúšť – poprava charizmatického vodcu, streľba do davu.. a pod.
Krejčí uvádza 4 autorov z ich pohľadom na problematiku príčin revolúcie.
Prvý je Marx - Príčinu vidí v protiklade výrobných síl a výrobných podmienok. Trieda, ktorá je frustrovaná v roli výrobcu vs. trieda, ktorej vyhovuje stav „status quo“. Záujmy triedy frustrovanej sa musia presadiť jedine revolúciou ( vertikálnou). Druhý uvedený je Alexis de Tocqueville – Zameral sa predovšetkým na Francúzsku revolúciu a prišiel k záveru, že : Kontrast medzi očakávaním a výsledkom je jednou z výrazných podmienok revolučnej situácie.
Tretí je Max Weber – Postrehol, že na to, aby sa vyhrotila revolučná situácia je potrebný i kontrast medzi jednotlivými zložkami spoločenského statusu. teda, túžba po bohatstve, moci. ukazuje sa to jasne na tom, že najutláčanejšia vrstva spravidla nezorganizovala ani neviedla revolúciu – i keď jej obete boli najväčšie – a rovnako nemala z revolúcie najväčší osoh.
Asi najdôležitejšou a kľúčovou podmienkou (a často aj spúšťou) revolúcie je presvedčenie o oprávnenosti revolučnej akcie. Niekto musí väčšinu presvedčiť, že požiadavky na nich kladené už nie sú oprávnené.. Je tu ešte jedna príčina a to je prevaha revolucionárov po morálnej i organizačnej stránke. Starý systém nie je schopný čeliť novému nadšeniu a svojou skostnatenosťou a nefunkčnosťou prehráva boj za bojom a dostáva sa na stranu porazených.
Ďalšou dôležitou časťou knihy je stať o priebehu revolúcie. Je tu stručný prehľad línie tzv. vertikálnej revolúcie – teda revolúcie „z ľudu“ proti autoritám vlastným a vládnucim:
a) Ak revolúcia prekonala „detské choroby“ – teda – úskalia možného potlačenia, začínajú sa revolucionári diferencovať – deliť
b) Akonáhle je starý režim na kolenách, rozkol je viditeľný a naberá na intenzite ( pravica, ľavica, stred a ešte k tomu stúpenci zvrhnutej vlády)
c) prudký pohyb v rámci mocenských snáh a sprievodné problémy s obsadzovaním postov.
d) Revolúcia je ukončená, keď pominuli problémy ktoré ju vyvolali a nastúpili nové problémy.
Predstavená línia – vertik.

revolúcií – má tieto fázy:
f-a) Nábeh – obdobie nespokojnosti, vznikajú pokusy o reformu...
f-b) Stlak – vláda problémy nerieši a ak áno tak silou, situácia sa vyostruje...
f-c) Výbuch – zväčša sa začína násilím a tým začína i revolúcia....
f-d) Rozkmit – Bojuje sa i proti starému režimu i medzi revolucionármi o budúce mocenské postavenie
f-e) Záchyt – Istá skupina v rámci revolucionárov získa silu – moc...
f-f) Ztuženie – Skupina – popísaná vyššie – ktorá moc získala si ju musí i udržať. ( na to musí byť dostatočne silná a hlavne pripravená)
f-g) Zvrat – Vyčerpanosť a spájanie sa bývalých a terajších nepriateľov novo vládnucich revolucionárov. Zároveň je viditeľný rozdiel medzi endogénnymi a exogénnymi revolúciami. f-h) reštauračný kompromis – revolučná pravica sa dohodne so stúpencami starého režimu.
f-ch) reštauračný tlak – vzniká pokus o úplný návrat predchádzajúceho režimu, ktorý je však včas prekazený dohodou z pôvodcami revolúcie
f-i) Konsolidačný prevrat – reštauračný nátlak je už neudržateľný a kompromis v nedohľadne, preto vystúpi revolučný stred a zakročí. Nastolí stav – ktorý sa blíži revolučnému stredu zo začiatku revolúcie .
U endogénnych ( z ľudu ) revolúcií sa hľadá výsledok medzi starým a novým ( ponúkaným ) zriadením a u exogénnych ( impulz zvonku a realizácia proti vlastnému režimu) sa hľadá výsledok medzi vlastným a cudzím zriadením ( ktoré bolo impulzom a vzorom revolúcie). Pri exogénnych revolúciách je tu ešte ten problém, že revolučné myšlienky prichádzajú z iného prostredia, ako je to v ktorom sa aplikujú ( vplyv kultúry, náboženstva, polit. zriadenia a pod.)...
Nielen priebeh, ale aj príčiny a miesto revolúcie ovplyvňuje jej výsledky. Preto sa autor venuje i tomuto problému. Ťažko je komukoľvek predpovedať výsledok revolúcie no isté cesty, ako analyzovať revolučné pohyby a z nich vyvodiť výsledky, predsa len máme k dispozícii.
Výsledok revolúcie sa líši od priania jej účastníkov. Ak je však vôľa vodcov v akom takom súlade s vôľou aktérov a účastníkov revolúcie, môže sa pokojne rozvíjať nový poriadok i inštitúcie tento poriadok zabezpečujúce, kontrolujúce, tvoriace....
Opäť je tu rozdiel medzi vertikálnymi a horizontálnymi revolúciami. Pri vertikálnych sa systém politický a ekonomický skôr zachováva, kdežto pri horizontálnych sa mení oveľa častejšie ( z dôvodu oslobodenia sa s pod nadvlády iného štátu, ktorého je revolučný štát vazalom ). V krátkosti ešte poznámka: výsledok revolúcie závisí i od toho, aké triedy sa zapoja do revolúcie ( sedliacke či otrocké povstania boli odsúdené na zánik pokiaľ sa nespojili so strednými vrstvami tzv. tretím stavom). Prečo to tak bolo, to sme už vraveli v časti o príčinách revolúcie ( bohatstvo, moc a pod.., veľké obete ale malé profitovanie nižšej triedy).

Ďalšia a najobsiahlejšia časť knihy dějiny a revoluce popisuje rôzne revolúcie a to na základe kvalifikácie a popisu načrtnutého doteraz.

Pojmy a fakty bolo nevyhnutné vysvetliť pre jasnejšiu orientáciu v rámci popisu revolúcií uvedených v menovanej knihe.
Revolúcie autor popisuje a zaraďuje tak, ako ich uviedol v tabuľke na strane 20 (taktiež viď príloha č. 1).
Začína Revolúciami vertikálnymi a endogénnymi ( inak povedané – revolúciami „z ľudu“ proti domácim autoritám za pomoci domácich vodcov a ideológií).
Na jednotlivých príkladoch týchto revolúcií demonštruje autor knihy svoje poznatky, ktoré uviedol vo vyššie popísanom texte o druhoch, miestach, príčinách, priebehu či výsledku revolúcie.
Ako prvý príklad uvádza Husitské hnutie v Čechách ( v r. 1403 – 1458 ).
Pri každej z uvádzaných revolúcií je potrebné uviesť stav pred revolúciou, ktorý viedol k jej vzniku. V Čechách sa problémy hromadili okolo cirkvi a jej vzťahu k svetskej moci, sedliakom či Rímu. Pri popise samotnej revolúcie sa autor nezameral na jej delenie podľa kľúča línie – typológia, príčiny, výsledok revolúcie (tým sa venuje viac menej okrajovo), ale skôr na líniu v rámci state „priebeh revolúcie“ ( viď vyššie ). Nábeh revolúcie – J. Hus sa dostáva na vrchol vplyvu, zápas o odpustky či formovanie radikálneho krídla, neskôr poprava J.Husa....
Stlak – Pokusy o potlačenie husitskej agitácie no bez väčších úspechov pre slabosť a prežitosť a strnulosť vtedajšieho režimu...
Výbuch – ako spúšť pôsobila procesia 30.júla ktorá donútila prímať pod obojím spôsobom a neskôr vyhádzala „konšelov“ z okien radnice. Takže výbuch revolúcie sprevádzalo násilie, presne podľa poznatkov a modelu autora.
Rozkmit – Delenie a rozkoly v tábore revolucionárov napr. založenie Tábora, Žiškové odchýlenie od stúpencov tábora a pod.
Záchyt – usmernenie a postupné upevňovanie moci časti povstalcov – napr. víťazstvo Žišku a stúpencov Tábora nad Pražanmi, neskôr zmierenie s Pražanmi, smrť Žišku a likvidácia extrémnej ľavice silou politicky jej najbližšou.....
Ztuženie – Upevnenie a uchopenie moci v rámci pôvodnej revolučnej skupiny – napr. prevládnutie náuky tvorenej a praktikovanej v Tábore, Povstanie Jana Rokycana, vrchol moci husitov...
Expanzia – ako export prebytku síl a aj zatienenie únavy z bojov – ako príklad môžeme uviesť výpravy do zahraničia ( i na územie Slovenska), Formulácia dohody s koncilom v Basilei – kompaktáta ( súhlas s prímaním pod obojakým spôsobom)....
Zvrat – víťazstvo Pražanov a príklon revolucionárov z Tábora na ich stranu,
Reštauračný kompromis – Snaha o spoluprácu predstaviteľov starého systému a víťaznej časti revolucionárov – napr. znovuzvolenie kráľa Žigmunda, dohodnutie kompaktát ( podpísané čes. i morav. stavmi)...
Reštauračný tlak – Snaha o nastolenie predrevolučnej situácie – napr.

Snaha o likvidáciu kompaktát ( dohody o prímaní), Zvrhnutie Táborského systému na sneme v Prahe, pápežský legát požaduje bezpodmienečné podrobenie cirkvi a pod. .....
Konsolidácia ( reštauračný kompromis) – konečná fáza revolúcie - nastolí sa stav, ktorý preferoval stredný prúd revolucionárov – v Čechách ( v husitskom hnutí) napr. Zmierenie kališníckej a katolíckej šľachty, Nástup Vladislava Jagelovského a s ním i náboženská tolerancia v Čechách.

Ako ďalšia v poradí, ktorá nám poskytuje cenné ba až vzorové informácie o tom, ako prebieha revolúcia, je Veľká Francúzska revolúcia, ktorej fáza „výbuchu“ sa datuje na rok 1789. Celá revolúcia so všetkými fázami svojo priebehu však začala oveľa skôr a rovnako oveľa neskôr ( ako udávajú dejiny ) skončila – je to skôr kontinuitné pokračovanie revolúcií podľa šablóny načrtnutej v úvode knihy Dějiny a revoluce. Je to príklad revolúcie, na ktorej sa dá najlepšie pochopiť celý proces vývoja a priebehu revolúcie vrátane jej výsledku a vplyvu na budúce smerovanie spoločnosti v globálnom merítku.
Francúzka revolúcia zmenila široké spektrum vecí – odstránila monarchiu, zrušila mučenie a priniesla rovnosť občanom pred zákonom či pri platení daní. To sú len niektoré pozitívne zmeny za ktoré jej vďačíme. Dôležitejšie je však to, ako revolúcia prebiehala. Pretože práve to je jadrom záujmu autora.
Priebeh revolúcie je tu opäť popísaný v línii samotného priebehu revolúcie ( typológii, príčinám, priebehu a výsledkom sa venuje rozhodne viac, ako pri Čechách a ich Husitoch, ale stále je to na periférii záujmu). Ťažisko tvoria fázy priebehu revolúcie...
Nábeh – Písanie Encyklopédie, nespokojenci a intelektuáli, ako ideový vodcovia a predvoj revolúcie. Sú to mená ako Voltaire, Russoue a pod. Zastavenie ekonomického rastu a tým i rast nespokojnosti obyvateľov, finančná kríza a mnoho iných rán.. v tomto ovzduší začína byť „príliš dusno“....
Stlak – Vláda je slabá, zvoláva generálne stavy, kráľ i štát je zadĺžený, tretí stav sa vyhlási za reprezentantov národa no ešte stále revolúcia nevypukla..
Výbuch – ako spúšť poslúžilo rozpustenie ústavodarného zhromaždenia .
Potom už nasledovala vzbura v Paríži s dobytím Bastily – symbolu moci. Samozrejme všetko sprevádzané násilím tak, ako vraví model autora tejto knihy. Rozkmit – Bojuje sa i proti starému režimu i medzi revolucionármi o budúce mocenské postavenie.

Vo francúzsku sa to spustilo najmä udalosťami na Martovom poli po ktorých sa začali hromadiť rozkoly v tábore revolucionárov – posun od pravice k ľavici .Nastáva vláda ľavice – Jakobínov ( inovácie a teror), a opäť sa opakuje scenár, kedy krajná ľavica je likvidovaná tými, ktorí sú jej ideologicky najbližší – teda ľavicou.
Záchyt – Istá skupina v rámci revolucionárov získa silu – moc. Po niekoľkých pokusoch uchytiť moc v rámci revolučnej skupiny, boli striedavo úspešné viaceré strany. To však už nastupuje na scénu Napoleon, ako generál práve sa vracajúci z výbojov v Egypte.
Ztuženie – V tomto bode zastúpil Napoleon v plnej miere všetky funkcie. Upevnil moc priamo vo svojich rukách a bol na to i dostatočne pripravený...
Zvrat – dá sa tak nazvať porážka Napoleona i Francúzska v jeho výbojoch a začatie mierových rokovaní vo Viedni.
Reštauračný kompromis – Teda dohoda medzi revolucionármi a stúpencami bývalého režimu. Začal i skončil vládou Ľudovíta 18teho.
Reštauračný tlak – Snaha o návrat bývalého stavu v štáte – v tomto prípade Kolom X, Ľudovítovým nástupcom. A preto nastupuje posledná fáza priebehu revolúcie a to
Konsolidačný prevrat – ten nastal za vlády Ľudovíta - Filipa. Bol však veľmi krehký a zakrátko sa – v r. 1848 – zrútil a začalo sa druhé kolo revolúcie.
Scenár sa takmer opakuje.
Vzniká 2 republika, uzákoňuje sa a aj vykonáva všeob. hlasovacie právo,
Nástup druhého cisárstva, Ľudovít –Napoleon – lepšia hosp. situácia, liberálnejšia ústava schválená referendom,
Nastupujú opäť príliš ambiciózne ciele cisára a precenenie vojenskej sily...
Prehráva vojnu s Pruskom
Parížska komúna – Tá je prínosom, úspešným a konečným završiteľom revolučných snáh revolúcií trvajúcich takmer jedno storočie...
Vzniká tretia republika ( 1871), kde sa uzákoňuje povinná školská dochádzka, odborové organizácie a pod. A ako vraví autor knihy Dějiny a revoluce „ Transformácia európskej civilizácie vstúpila týmito poslednými opatreniami Francúzskeho revolučného cyklu do konečného štádia“ – trvajúceho dodnes.
Ako som už písal, nie je možné v tejto práci venovať každej revolúcii podrobný popis a priestor, ktorý by si vyžadovala. Preto sa opäť zrieknem z môjho pohľadu revolúcií, ktoré nie sú pre beh sveta tak dôležité a nemali také následky ako tie, ktorým som venoval pozornosť v tejto práci. Pristupujem teda k revolúciám v knihe uvedených ako: vertikálne exogénne revolúcie.
Z hľadiska rozsahu práce sa však obmedzím výlučne na revolúciu Ruskú, ktorú považujem za míľnik vývoja spoločnosti a nemôžem ju teda v žiadnom prípade obísť. Revolúcia v Rusku sa do dejín sveta zapísala, z môjho pohľadu, ako pokus o dokonalé spoločenské zriadenie a svojou výnimočnosťou sa jednoznačne naveky zapísala do kroniky kultúr existujúcich na tejto planéte.

Nechcem však zbytočne odbočovať a preto upriamim pozornosť priamo na – už spomenutú – Ruskú revolúciu ( 1818 - )
Keď sa spomenie revolúcia v Rusku každého okamžite napadne október 1917. Krejčí sa vracia až do začiatku 19. Storočia. Práve tu sa začína a v rámci členia sa jedná o:
- Nábeh – Ten súvisí s politickou situáciou doma aj vo svete. V roku 1801 dosadol na trón Alexander l. Jeho korunovácia vzbudzovala nádej na zahájenie reforiem. Dôvodom bolo uvedomenie si predovšetkým stredných vrstiev, že Rusko výrazne zaostáva vo vývoji za západoeurópskymi štátmi. Ale skôr ako k týmto zmenám prišlo, zasiahla do domáceho vývoja zahranično-politická situácia – Veľká francúzska revolúcia. Je zrejmé, že aj cár sa spolu s väčšinou absolutistických panovníkov v Európe zľakol. Dôvodom však nemusel byť iba strach z prichádzajúcich revolučných myšlienok, ale priama expanzia Francúzska voči Rusku. Reformy aj keď len v prípravnej fáze boli zastavené, čo medzi inteligenciou a strednými vrstvami rozšírilo vlnu relatívnej deprivácie. Výkvet ruskej inteligencie boli predovšetkým mladí šľachtici, ktorí začali organizovať spiknutie. Od roku 1818 sa začínajú formovať tajné revolučné spolky. Ich organizácia sa sprvu nazývala Jednota spásy a neskôr Spoločnosť skutočných a verných synov vlasti. Tak, ako v každej spomenutej revolúcii sa na ich jednotu spoliehať nedalo. Aj keď všetci súhlasili s zrušením nevoľníctva, ich programy zostávali diametrálne odlišné. Nasledoval pokus dekabristov o prevrat. No neúspešne. Tento pokus o vzburu bol potlačený. Vzbury a povstania neboli na území Ruska ničím zriedkavým, no napriek tomu Povstanie dekabristov určité odlišnosti malo. Predovšetkým možno pozorovať zmenu v tom, kto povstanie viedol. Dovtedy išlo o negramotné masy, avšak v tomto období ich viedli buď šľachtici, inteligencia, alebo mešťania. Presunulo sa aj ohnisko vzbury z periférie ríše do miest. Inteligencia však nemala dostatok síl viesť revolúciu sama. Predpokladalo sa teda, že sa pripoja najchudobnejšie vrstvy – tie sú potrebné pri každej revolúcii ( ako sme už o tom písali ), pretože tvoria údernú skupinu revolucionárov ( i keď z výhod po revolúcii sa im spravidla dostane najmenej – ale aj tomuto problému sme sa dostatočne venovali vo vyššie uvedenom texte). Keď však bolo nevoľníctvo skutočne v roku 1861 zrušené bolo to skôr v dôsledku Krymskej vojny, ako na podnet zo strany nevoľníkov.
Fáza nábehu končí rokmi 1904 – 1905. Dovtedy prišlo k založeniu Sociálne demokratickej strany a jej rozkolu z roku 1903 a založeniu Strany socialistov – revolucionárov a nasleduje teda
- Výbuch revolúcie. Nastal v roku 1905.

Nepriniesol však výsledky, o ktoré sa revolucionári pokúšali. Cársky režim bol síce donútený k dočasným ústupkom v prospech liberálov, avšak radikálni oponenti boli potlačení, čo umožnilo postupné reštaurovanie aristokracie. Vojenská moc režimu zostala nedotknutá. Znovu utužené samoderžavie, hmotná chudoba, prehrané bitky, rastúce utrpenie, to všetko dohromady vytváralo v Rusku výbušnú zmes. Táto sa vznietila samočinne, bez zapaľujúcej udalosti ( čo je v podstate výnimočné z hľadiska štruktúry popisovanej J.Krejčím). Predsa len však prišlo k spusteniu revolúcie a to postupnými výbuchmi revolučných snáh. Na tento problém sa pozrime teda bližšie:
Špecifickým rysom boľševickej revolúcie bola inštitúcia sovietu. Sovieti vystúpili s požiadavkou okamžitého zastavenia vojny a podpísania mieru. Takto sa postavili na stranu šíriacich sa protivojnových nálad. Následne prebiehala revolúcia vo februári ako 2. výbuch Kornilov puč bol potlačený, v októbri ako 3. výbuch potom až do jesene 1918, ako samovoľný pohyb s orientáciou stále viacej doľava. Nasledoval Leninov posun k tradičnému samoderžaviu, ktorého dôsledkom bol zákaz všetkých ostatných ľavicových strán ( teda likvidácie – spravidla extrémnej - ľavice, ako potencionálnych odporcov v zatiaľ slabom postavení Lenina a jeho vlády). Tu ako poznámku spomeniem i Leninov NEP – teda novú ekonomickú revolúciu v štáte, ktorej potrebu si uvedomoval aj sám Lenin ( v bývalom ZSSR sa o takomto niečom taktne pomlčalo....)
- Rozkmit - Ten trval až do konca roku 1920, kedy poslední kontrarevolucionári zložili zbrane. - Záchyt - Ťažisko moci je opäť na ľavicovej pozícii. V roku 1922 sa Stalin stáva generálnym tajomníkom. Koncom 20-tych rokov došlo k ďalšej militarizácii režimu a perverzii revolučných ideálov. Medzi rokmi 1927/28 až do roku 1953 bola moc pevne sústredená v rukách Stalina. Svoj „veľký krok vpred“ Stalin zahájil kolektivizáciou poľnohospodárstva. Ďalej vypovedal Trockého, získal odbory pod kontrolu strany. V rokoch 1929 – 1933 zasiahol vidiek hladomor a teror, došlo k zrušeniu súkromného roľníctva. Cieľom opatrení bola urýchlená výstavba ťažkého priemyslu. To bolo aj náplňou prvej päťročnice. Na medzinárodnom poli tomu zodpovedalo trvalé nepriateľstvo voči všetkým politickým hnutiam s výnimkou komunistických strán v područí Moskvy. Druhá päťročnica priniesla menšie ústupky spotrebiteľom a roľníctvu a v neskorších fázach tiež zmiernenie útokov proti zahraničným sociálnodemokratickým stranám.

Po roku 1938 bol politický vývoj Sovietskeho zväzu ovplyvňovaný viac zahraničnými udalosťami. Od roku 1939 sa revolúcia nachádzala vo fáze
- Prvej expanzie - Pre toto obdobie je charakteristický tlak na baltské štáty, pakt s Hitlerom, štvrté delenie Poľska, vojna s Fínskom a anexia jeho pohraničných území, anexia Besarábie a baltských republík. Dočasný čiastočný zvrat zahŕňa v sebe nemeckú okupáciu rozsiahlych území ZSSR. V zime roku 1943 – 1944 sa sovietsky ústup zastavil a prešiel do protiútoku. Došlo taktiež k definitívnemu rozhraničeniu sovietskej a západnej sféry vplyvu v Európe. Revolúcia sa dostáva do fázy
- Druhej expanzie - Sovietsky zväz dobyl späť stratené územia, obsadil východné časti strednej Európy a pokúsil sa o ovládnutie severného Iránu. V rokoch 1947 – 1948 sa podarilo ZSSR exportovať revolúciu na územia strednej a východnej Európy (pozn.: podrobne sme sa o tomto probléme – expanzie – zmienili pri Českej revolúcii). Konkrétne išlo o tieto krajiny: Poľsko, Československo, Východné Nemecko, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Albánsko a Juhosláviu, ktorá si však zachovala špecifické postavenie medzi nimi – ona totiž odmietla byť iba v područí sovietskej politiky. Posledných päť rokov Stalinovho samoderžavia sa vyznačovalo - Utužením – Režim terajší na úkor toho, ktorý bol počas vojny prechodne uvolnený. Ďalší vývoj priniesol drastické opatrenia proti nespoľahlivým etnickým skupinám počas vojny a následne čistky v satelitných štátoch, ale aj v samotnom Sovietskom zväze.
Stalinovou smrťou nastal zjavný obrat. Diktatúra upustila od absurdných opatrení. Pomerne široká amnestia osôb zadržiavaných v táboroch vyvolala v krajine nečakané pocity úľavy. Hlavným signálom k destabilizácii boli dva prejavy Chruščova odhaľujúce Stalinove zločiny. Išlo o návrat zo stalinských pozícii na pozície leninské. Vnútorný vývoj v Sovietskom zväze po Chruščovovom páde v roku 1964 možno charakterizovať ako zápas medzi základnými tendenciami medzi leninskou a stalinskou.
Tretia fáza expanzie (roky 1963 – 1982) sa začína podporou Arabov vo vojne s Izraelom a končí až smrťou Brežneva. S Gorbačovovým programom otvorenosti a prestavby vstúpila ruská revolúcia do svojej tretej fázy:
- Ťažisko moci sa tak sústreďuje v rukách predstaviteľa stredu, tak ako vo všetkých skúmaných revolúciách. Ruská revolúcia bola skutočne jednou z najúžasnejších pohybov, aké ľudstvo zažilo. Bola to skúsenosť i varovanie, ako by mohlo vyzerať spoločenstvo, ktoré chce byť rovné. To je i sen veľkej väčšiny ľudí.

Avšak je vidieť, že tento sen sa nedá uskutočniť cestou násilia ba ani cestou demokracie – ako to vidieť na príklade dnešných spojených štátov. Práve revolúcie, ktoré sú popísané v tejto knihe by nám mohli a mali ukázať správne a nesprávne v ľudskom konaní a snažení smerujúcom k lepšiemu životu a „lepším zajtrajškom“ ! Prv, ako prejdem k zhrnutiu práce chcem oznámiť, že na poslovenčovanie niektorých slov som sa neodhodlal; a ak sa tak aj v priebehu mojej seminárnej práce v niekoľkých prípadoch stalo, je to dané niekoľkonásobným prerušením písania a korektúrou seminárnej práce.. Prejdem však k samotnému zhrnutiu na záver práce venovanej knihe Dějiny a Revoluce.
Na základe uvedenej analýzy šiestich vertikálnych revolúcii sa Krejčí snaží vyvodiť závery, ktoré by mali mať všeobecnú platnosť. A takto vytvára podklad pre formulovanie jednotnej teórie revolúcie. Závery sa dotýkajú troch základných okruhov a to oblasti:
1. štruktúry príčin revolúcii,
2. priebehu revolúcii, ( práve tejto oblasti sme sa venovali najviac, pretože nám bola kľúčom a vodítkom počas celej práce venovanej revolúciám).
3. širších dejinných a zemepisných súvislosti.
Všetky disproporcie a kontrasty /konkrétne Marxov protiklad, kontrast Deutschera, Tocquevilla, Webera, Pareta a Ibn Chaldúna/ uvedené, ako príčiny revolúcii, možno nájsť vo všetkých šiestich analyzovaných revolúciách avšak v rozdielnom rozsahu a intenzite. Marxov protiklad, vyjadrený, ako nesúlad medzi výrobnými silami a výrobným spôsobom, bol ľahšie zistiteľný. Táto interpretácia najviac vyhovuje v prípade Turecka a Číny a ich politické inštitúcie a výrobné spôsoby boli hlavnými prekážkami zavedenia vyspelejšej technológie a zručností z cudziny. Kontrast medzi rozvojom výrobných síl v cudzine a archaickým výrobným spôsobom doma je v podstate ekonomický aspekt Deutscherovho kontrastu medzi veľmocenským statusom a slabosťou spoločenských inštitúcií doma. Prianie dohnať a pokiaľ možno aj predbehnúť bolo základnou motiváciou všetkých troch exogénnych revolúcii – tureckej, čínskej a najmä ruskej. Ako pohnútku, ktorá viedla ľudí stať sa priamo aktívnymi v revolúcii, možno vidieť nejaký druh relatívnej deprivácie. Či už tento pocit vyplýval zo zmarených nádejí /ako Tocquevillov kontrast /, alebo z disproporcie medzi formálnym spoločenským statusom a pozíciou danou hospodárskymi výkonmi /ako Weberov kontrast/.
Celkovo možno povedať, že aj dva kontrasty Paretov a Ibn Chaldúnov sú viac dôležité pre priebeh a výsledok, ako pre príčiny revolúcii. Oba kontrasty sa aspoň nakrátko a v rôznej intenzite objavili vo všetkých šiestich skúmaných revolúciách.

K tomu, aby sa revolučná situácia stala skutočnou revolúciou je potrebný ešte výskyt ďalších podmienok, ktorých stručný prehľad je potrebné uviesť.
§ v žiadnej z revolúcii sa ich aktéri nesformovali z jednej spoločenskej vrstvy – o tomto probléme sme sa zmienili niekoľkokrát a podrobne a preto mu nebudem venovať ďalšiu zvláštnu pozornosť.
§ vo všetkých šiestich revolúciách došlo k zrúteniu jednoty v radoch predstaviteľov starého režimu. Samé toto zrútenie malo dve formy: buď odpadnutie intelektuálov, alebo vznik rozdvojenej moci či suverenity – rovnako ako v predošlom bode, problém je podrobne rozpísaný a komentovaný...
§ akonáhle starý režim prestal predstavovať hrozbu pre sily revolúcie, spoločný front revolucionárov sa rozpadne – osobne si myslím, že je to prirodzené a slúži to ako hybná a tvorivá sila spoločnosti.
Ďalší priebeh revolúcii je určovaný rozdielmi medzi revolucionármi premenlivosťou ich aliancií a výsledkami konfrontácií medzi sebou. Ich rozpory často vedú „k ostrejším a krvavejším zrážkam“ než bolo potrebné na zrútenie starého režimu. K moci sa z pravidla dostávajú umiernenejší, ale čoskoro ich vystriedajú radikáli. Zápas medzi revolucionármi navzájom vedie k utuženiu režimu, k obmedzeniu slobody a propagácie myšlienok. za účelom dosiahnutia takýchto pomerov sa rozširuje, prípadne znovu vytvára donucovací aparát. S pribúdajúcimi starosťami o chod štátu sa pomaly vytvára záujem o vznešené ideály zo strany víťazných revolucionárov. To následne spôsobuje, že čím ďalej tým väčší počet ich stúpencov začína byť sklamaných z kontrastu, ktorý sa vytvára medzi postulátmi a výsledkami vládnucich revolucionárov. Presvedčovanie prestáva byť účinné, nastupuje teror. Nasledujúci vývoj v šiestich skúmaných revolúciách sa začína vyvíjať v dvoch rozdielnych formách:
1. buď sa revolucionárom podarí režim upevniť a opozícia nemá šancu tento režim zvrhnúť /zodpovedá jej revolúcia v Turecku, Rusku a Číne/, alebo
2. sa opozícii podarí dohodnúť sa a režim zvrhnúť /tomuto typu zodpovedá revolúcia v Anglicku, Francúzsku a Čechách/.
Tento rozdiel je diferenciačným znakom medzi morfológiou revolúcie exogénnej a endogénnej. Okolnosť, či dôjde k revolúcii endogénne, či exogénnej závisí na zemepisne dejinnom kontexte, v ktorom je hlavným prvkom úzky styk danej spoločnosti s inou, ktorá je na vyššom stupni civilizačného vývoja. do úvahy tak okrem technického stupňa rozvoja a organizačnej vyspelosti prichádza aj príťažlivosť kultúry a životného štýlu ( niektoré sme nespomínali vôbec, iné len v stručnom popise. Je to dané tým, že prioritou boli samotné revolúcie a nie široké a mnohokrát nepodstatné okolnosti či miesto a čas...)
U endogénnych revolúcii možno konštatovať väčšiu pravidelnosť priebehu a konečného vyústenia revolúcie.

Prvotný rýchly posun k radikalizmu je vystriedaný prudkým zvratom až takmer k obnoveniu statu quo ante /proti stavu terajšiemu/, tomu však nové preskupenie síl zamedzí, výsledný režim zhruba zodpovedá stredovej pozícii politického spektra na začiatku vypuknutia revolúcie ( tento problém je dostatočne vysvetlený v prvej časti textu tejto seminárnej práce ). U exogénnych revolúcii bola zistená väčšia variabilita. Vzhľadom k jedinečným okolnostiam je ťažké formulovať všeobecné závery o priebehu a výsledku exogénnych revolúcii. Jedine neustála dilema medzi priblížením sa či odchýlením sa od vzoru môže byť pokladaná za všeobecne platný poznatok o ich priebehu.
Všeobecne tak Krejčí vyslovuje štyri závery:
1. „Výsledok vertikálnej revolúcie je súčtom sociálnych vektorov, ktoré sa v jej priebehu stretli.“ Ležia niekde v strete tohto spektra
2. „Tento abstrahovaný stred“ môže byť, buď priesečníkom starého a nového /pri endogénnej revolúcii/, alebo priesečníkom domáceho a cudzieho /pre exogénnej revolúcii/.
3. Pravidelnosti, ktoré sa vyskytujú v rámci revolučného procesu, vyplývajú z ľudskej prirodzenosti.
4. „Všetko ostatné je záležitosťou konkrétnej situácie, juxtapozície sociálnych vektorov, ktorých zistenie je záležitosťou faktografickej analýzy“.

Práca J.Krejčího ma zaujala svojim obsahom nielen v zmysle niečoho nanúteného, ale ako práca, ktorá je prínosom pre ľudí žijúcich v behu dejín a sveta. Je to práca, ktorá by mohla byť pomôckou pri skúmaní spoločenského zriadenia. Nedával by som jej nálepku fundamentálnej práce, ale skôr označenie vedecko-populárna. Krejčí mi dokázal vo svojej knihe priblížiť revolúcie, ako udalosti, ktoré nás môžu posunúť vpred i vzad. Môžu nám dať i zobrať slobodu či život... Majú svoju štruktúru a svoj priebeh.. Revolúcia, ako „živý organizmus“ je sprievodným javom fenoménu zvaného človek!!.

Zdroje:

Krejčí, J.: Dějiny a revoluce. Naše vojsko, Praha 1992. -