Okrem vedenia SNR v Martine sa vytvorilo na Slovensku ďalšie centrum v Ružomberku, kde pôsobil lekár Vavro Šrobár. V Bratislave pôsobil sociálny demokrat E. Lehocký, v Budapešti ďalší politik Emil Stodola. Do Budapešti dochádzal aj slovenský poslanec na Uhorskom sneme Ferdiš Juriga. Spojenie s Prahou a s tamojším predsedom Českoslovanskej jednoty zabezpečoval Anton Štefánek. Najvýznamnejšie však do vývoja udalostí zasahovala skupina slovenských politikov vo Viedni – Milan Hodža, Kornel Stodola a Ivan Dérer, ktorí udržiavali styky s tajnou organizáciou, pracujúcou za samostatný ČS štát – českou Mafiou (Karol Kramář, Alojz Rašin, Přemysl Šámal), a tiež s českými politikmi dochádzajúcimi do Viedne.
Nový rakúsky cisár sa usiloval upokojiť situáciu v krajine – zvolal Ríšsky snem. Do vyhlásenia, s ktorým mali českí politici na sneme vystúpiť sa dostala aj požiadavka spojenia českých krajín a Slovenska do jedného celku. V situácii všeobecnej politickej radikalizácie bolo aj vyhlásenie Českého zväzu, ktoré predniesol jeho predseda František Staněk na prvom zasadnutí Ríšskeho snemu 30. mája 1917. Požadoval sa v ňom demokratický český štát s pripojením Slovenska.
Priaznivú situáciu po revolúcii v Rusku sa usilovali využiť aj predstavitelia ČS odboja v zahraničí. Dosiahnutie konečného cieľa ČS odboja – samostatného ČS, nebolo možné bez úplnej porážky a likvidácie R-U a Nemecka.
Hlavnou úlohou bolo vybudovať vlastnú armádu – légie. Masaryk preto odišiel do Ruska a podarilo sa mu vybaviť u Kerenského vlády povolenie na vytváranie ČS vojska a verbovať doň aj vojnových zajatcov. Toto vojsko sa vyznamenalo hlavne v júli 1917 v boji pri ukrajinskej dedine Zborov.
6. januára 1918 sa českí nacionálne radikálni politici v tzv. Trojkráľovej deklarácii prihlásili k zásade samourčenia národov a k vytvoreniu samostatného a demokratického ČS štátu. V podobnom duchu sa niesla aj národná prísaha v apríli 1918 – vyjadrovala vôľu národa žiť slobodným a samostatným životom.
Aj slovenskí politici sa prebudili: na prvomájovej manifestácii v Liptovskom Mikuláši sa do rezolúcie zásluhou V. Šrobára dostala požiadavka spoločného štátu s českým národom. Celkom otvorene však táto požiadavka zaznela na martinskej porade slovenských politikov 24. mája 1918, kde ju formuloval A. Hlinka.
Predstavitelia ČS zahraničného odboja sa usilovali dosiahnuť od Dohody oficiálne uznanie samostatného ČS – dohodoví politici sa k tomu moc nemali. Až keď ČS rada zmenila taktiku a usilovala si získať uznanie nie od Dohody, ale od jednotlivých vlád, sa dostavil úspech.