Helena.

Viedenský kongres
Hlavní delegáti kongresu Rakúsko (František I.), Prusko (Fridrich Viliam III.), Veľká Británia a Rusko (Alexander I.) za zišli v septembri 1814, aby rozhodli o usporiadaní Európy po napoleonských vojnách. 3.5.1815 kongres zriadil poľské Kongresové kráľovstvo. Záverečný akt bol podpísaný 9.6.1815 (teda ešte 9 dní pred definitívnou porážkou Napoleona v bitke pri Waterloo).
Francúzsko malo obnoviť svoje hranice z roku 1782.
Značne sa zjednodušila mapa Európy – niekoľko drobných štátov na území dnešného Nemecka a Talianska z nej úplne zmizlo, bola zrušená aj Svätá rímska ríša (nahradil ju Nemecký spolok (Bund) 35 štátov a 4 slobodných miest – hlavná úloha v ňom pripadla Rakúsku a Habsburgovcom).
Rusko si pripojilo personálnou úniou Poľské kráľovstvo (tzv. Kongresovku). Prusko získalo časť Saska, švédske Pomoransko, Poznaňsko a Vestfálsko.
Najväčšie územné zisky pripadli Rakúsku. Stratilo síce rakúske Nizozemsko (Belgicko), dostalo však Salzbursko, Tirolsko, územia na severe Apeninského polostrova (Lombardsko-benátske kráľovstvo), Halič, Istriu a Dalmáciu.
Rakúske Nizozemsko sa spojilo s Holandskom do novoutvoreného kráľovstva Spojené Holandsko.
Veľká Británia si ponechala oblasť Hannoveru, Helgolandu, Maltu, Maurítius, Cejlón a provinciu Kapsko.
Kongres rozhodol o obnovení a neutralite Švajčiarska.
K Švédsku bolo personálnou úniou pripojené Nórsko.
Viedenský kongres položil základy kongresového systému v európskej diplomacii v rokoch 1815 – 1822. Za účelom riešenia vážnych problémov medzinárodnej politiky sa všetky štyri veľmoci stretávali na kongresoch (Aachen, Opava, Ľubľana, Verona). Kongresový systém ústil do presadzovania intervenčnej politiky. Rusko-rakúsko-pruská (Veľká Británia sa svojimi partnerom stále viac vzďaľovala) intervencionistická politika býva označená ako Svätá Aliancia (26.9.1815). Vystupovala proti liberalizmu aj nacionalizmu (národnému uvedomeniu, národným hnutiam). Do spojenectva sa postupne zapojili všetky európske monarchie okrem sultána a pápeža.