Španieli mali bohatstvo (vykorisťovali amerických indiánov) a Nizozemsko využívalo kolónie na usadzovanie, presťahovanie, tieto oblasti sa vyvíjali podobne ako Nizozemsko (NY – nizozemská kolónia – Nový Amsterdam).
Boli založené obchodné spoločnosti: Západoindická a Východoindická obchodná spoločnosť – v Anglicku 31. decembra 1600, o dva roky neskôr vznikla Spojená východoindická spoločnosť v Holandsku.

Anglická revolúcia (1640 – 1660)
Konkrétnou príčinou vypuknutia revolúcie bolo Škótsko. Od roku 1603 sú na anglickom tróne Stuartovci. Za Jakuba I. (1603 – 1625) sa vytvorila personálna únia Škótska a Anglicka. Karol I. (1625 – 1649) sa v tomto záujme pokúsil o nanútenie anglikánskej cirkvi kalvínskemu Škótsko, ktoré sa vzbúrilo. Absolutistické snahy kráľa Karola I. narazili na odpor už v roku 1628, keď parlament vydal petíciu práv, ktorou označil vyberanie daní bez parlamentného súhlasu a väznenie osôb bez súdneho rozhodnutia za nezákonné. Kráľ na to reagoval rozpustením anglického parlamentu parlamentu v roku 1629.
S výkonom panovníckej moci Karola I. boli nespokojní vo všetkých krajinách spojených pod žezlom (Anglicko, Škótsko, Írsko). Kráľ si popudil proti sebe nielen členov parlamentu, ale aj prívržencov rôznych náboženských zoskupení. Jeho vystúpenie proti presbyteriánskej cirkvi v Škótsku v roku 1639 narazilo na ozbrojený odpor Škótov. Kráľ nemal dostatok prostriedkov na ozbrojený zásah v Škótsku, a preto v apríli 1640 opäť zvolal parlament, aby získal súhlas na mimoriadne dane. Parlamentní vyslanci však najprv žiadali potrestanie kráľovských radcov zodpovedných za dovtedajšiu politiku. Karol I. reagoval okamžitým rozpustením parlamentu – krátky parlament.
Vojenský neúspech v boji proti Škótom prinútil kráľa zvolať parlament ešte na jeseň 1640, ktorý potom zasadal celých 13 rokov – dlhý parlament. Opozícia vedená Johnom Pymom opäť požadovala potrestanie dvoch nenávidených kráľovských radcov – lorda Strafforda a arcibiskupa Lauda. Karol I. nakoniec podľahol tlaku parlamentu a londýnskeho ľudu: v máji 1641 popravili Strafforda a o štyri roky podobný osud stihol aj Lauda. Parlament vydal dokumenty, na základe ktorých získal právo menovať ministrov, riadiť armádu, určovať vnútornú a zahraničnú politiku, rozhodovať o cirkevných otázkach a pod. Napätie medzi kráľom a parlamentom vyvrcholil Veľkou parlamentnou remonštráciou (protestom) v novembri 1641. V januári 1642 nasledoval kráľov pokus zatknúť vodcu opozície Johna Pyma, čo viedlo k úplnej roztržke s parlamentom. Krátko nato Karol I. opustil Londýn a začal zhromažďovať vojsko na rozhodný boj proti parlamentu. Krajina sa rozdelila na dva nepriateľské tábory, kráľovský a parlamentný. Na strane kráľa bola šľachta a feudálne duchovenstvo.
Pravé parlamentné krídlo tvorili tzv.