Nizozemská revolúcia (1565 – 1608)
V roku 1608 vznikla Nizozemská republika. Nizozemsko sa rozkladalo na území Belgicka, Luxemburska a Holandska. 5. januára 1477 uzavrel Maximilián Habsburský manželstvo s Máriou, dedičkou zosnulého Karola Smelého, burgundského vojvodu, ktorá do manželstva priniesla ako veno Nizozemsko. Vládli tu Habsburgovci (100 rokov predtým získali španielsky trón – Nizozemsko bolo súčasťou španielskej koruny, bolo pod španielskou nadvládou). Po objavení Ameriky malo Španielsko ekonomické a hospodárske problémy (inflácia), hodnota tovaru klesala, pretože bolo málo peňazí – Španieli vykorisťovali nizozemské oblasti.
V prvej polovici 16. st. bolo Nizozemsko najvyspelejšou krajinou ríše Habsburgovcov (rozvoj remesiel, obchodu, námorného obchodu, finančníctva, rybolovov – slané haringy, v roku 1531 bola v Antverpách otvorená prvá burza). V roku 1556 sa cisár Karol V. Habsburský (1519 – 1556), ktorý bol od roku 1516 aj španielskym kráľom, vzdal moci. Jeho syn španielsky kráľ Filip II. (1556 – 1598) nastolil v Nizozemsku, kde sa šíril protestantizmus, tvrdý kurz – prenasledovanie protestantov, inkvizícia, hospodárske vykorisťovanie Nizozemska zo strany chudobného a málo rozvinutého Španielska.
Nizozemsko sa v prvej polovici 16. st. skladalo zo 17 provincií so stavovskou autonómiou – spájala ich len osoba Habsburského panovníka. Filip II. sa pokúsil o obmedzenie stavovských slobôd. Proti jeho snahám sa v Nizozemsku postavila rovnako vysoká katolícka šľachta, ako aj meštianstvo a slobodní roľníci najmä zo severného Nizozemska.
Na čele provincie stál miestodržiteľ (hlavný správca) – bolo ich 17. Provincie mali rôzne stupne rozvoja, a teda rôzny prístup k boju so Španielmi:
1. severné oblasti – Holland, Zeeland, Utrecht – močaristá pôda (povrch nižší ako hladina mora, museli stavať odvodňovacie kanále) – bola tu malá úroda, obyvateľstvo nemohlo vyžiť z poľnohospodárstva. Bol tu rybolov, obchod, remeslo (stavali lode, ktoré požičiavali za peniaze Angličanom). Väčšina obyvateľov prijala reformácie – moderné náboženstvo, katolicizmus nemal kto podporovať. Keďže tu bolo málo úrodnej pôdy, bola tu malá šľachta. Prevažovalo tu protestantské náboženstvo (kalvinizmus, novokrstenci – cirkev, ktorá ako jediná prijímala do radov cirkvi ako dospelých). Boli vydieraní Španielmi.
2. južné oblasti – Belgicko, Burgundsko – je tu dostatok pôdy, takže aj šľachta. Remesiel je tu dosť málo, obyvatelia sú poddaní – pracujú na poli.

Prevažuje tu katolícka viera. Odpadal motív boja proti protestantizmu. Šľachta sa bála vstúpiť do boja – obavy o feudalizmus. Prestali bojovať. Provincie vytvorili radu, na čele ktorej nebol ani jeden zo 17-tich miestodržiteľov. Kráľ menoval za zodpovednú svoju sesternicu Margitu Parmskú, nemanželskú dcéru Karola V.
Priebeh
Revolúcia začala v roku 1565, keď po dohode 17-tich miestodržiteľov sa rozhodlo, že budú s Filipom II. rokovať (gróf Egmond, admirál Hoorn, Viliam Oranžský). Filip II. bol neprípustný, nebol ochotný s nimi rokovať osobne, jednala s nimi Margita Parmská (podľa inštrukcií Filipa II. – zdržovať a nič nesľubovať). Za jej pôsobenia sa odpor v Nizozemsku vystupňoval. Keď boli požiadavky vysokej šľachty, vedenej Viliamom Oranžským, utvoril sa v roku 1565 v Brede zväz opozičnej šľachty. V roku 1566 predstavitelia šľachty odovzdali v Bruseli miestodržiteľke petíciu Margite Parmskej, v ktorej žiadali dodržiavanie starých práv šľachty a protestovali aj proti inkvizícii a španielskemu útlaku. Snaha o rekatolizáciu v nizozemských provinciách viedla k divokému obrazoboreckému hnutiu, ktoré vypuklo v roku 1566 – ničenie a plienenie kostolov). Filip II. sa rozhodol v Nizozemsku energicky zasiahnuť. Odvolal miestodržiteľku a na jej miesto vymenoval Fernando Alvarez de Toledo, vojvodu z Alby, ktorý v auguste 1547 na čele 10-tisícovej armády vtiahol do Bruselu. Kruto zasiahol proti opozícii, rozpútal teror, ktorého súčasťou bolo aj zriadenie zvláštneho súdu – „krvavej rady“, ktorý v priebehu dvoch rokov odsúdil na smrť 8000 ľudí (v roku 1568 – poprava Egmonda a Hoorna).
Represálie iba vystupňovali všeobecný odpor. Ozbrojené skupiny lesných a námorných gézov (z franc. gueux – žobrák) začali proti Španielom partizánsku vojnu aj vďaka podpore Anglicka a Nemecka. Viliam Oranžský odišiel do Francúzska, kde za peniaze získal vojakov – žoldnierov. V roku 1569 sa vrátil do Nizozemska a chcel pomôcť lesným gézom – neúspešne, musel zase ujsť aj so žoldniermi. To upevnilo hrôzovládu – zaviedla sa španielska obchodná daň alkabala (na každý tovar) – 5 – 10%.
V roku 1572 sa morskí gézovia zmocnili mesta Brielle v ústí Rýna a dali tak znamenie na všeobecné povstanie v severných provinciách. Viliam Oranžský sem dopravil žoldnierov. V pozemnom boji boli oslobodené od Španielska okrem oblasti okolo pevnosti aj ďalšie oblasti. Španielskou odpoveďou bolo zničenie dôležitých európskych bánk v Antverpách. Vládu postupne preberal Amsterdam.

Leiden – obyvatelia otvorili hrádze a utopili Španielov, obyvatelia ušli na lodiach. Mesto bolo zničené, ale Španieli porazení. Úspechy povstalcov viedli k ustanoveniu Dordrechtskej únie severných provincií Zeeland, Holland a Utrecht, ktorá v roku 1573 vyhlásila za svojho miestodržiteľa Viliama Oranžského. Vojvoda z Alby bol odvolaný a nahradený Zunigom, ktorého v roku 1576 vystriedal nemanželský syn Karola V. don Juan d´Austria. Synoda v Dordrechte vyhlásila v roku 1574 kalvinizmus za štátne náboženstvo v provinciách únie. Po vzbure španielskych vojsk v roku 1576 sa situácia povstalcov na severe podstatne zlepšila, pretože odboj začali aj južné provincie.
Zakrátko však došlo ku vzájomným treniciam medzi protestantským severom a prevažne katolíckym juhom Nizozemska. V roku 1579 vznikla Utrechtská únia združujúca okrem troch provincií spojených Dordrechtskou úniou aj Friesland a niektoré flámske a brabantské mestá, čím položili základy nezávislého štátu – Spojených holandských provincií.
Šľachta z južných provincií sa spojila v Arraskej únii a bola ochotná dohodnúť sa so Španielskom. V roku 1581 bol Filip II. oficiálne zosadený stavmi združenými v Utrechtskej únii a doživotným správcom provincie Holland sa stal Viliam Oranžský (v roku 1584 ho však zavraždili), čo viedlo k roztržke medzi severom a juhom. V rokoch 1583 – 1585 sa Španielom podarilo získať kontrolu v južných a stredných provinciách a vojenské ťaženie proti povstalcom ukončili. Severné provincie si slobodu uhájili. Vojna Spojených holandských provincií so Španielmi sa skončila v roku 1609, keď Španielsko de facto uznalo existenciu Holandskej únie. Bolo uzavreté prímerie na 12 rokov. Vestfálskym mierom v roku 1648 bola uznaná existencia Holandska de iure. Význam
1. bola to prvá buržoázna revolúcia v Európe a v celom svete. Vytvorila sa moderná štátna správa – riadená parlamentom. Na čele Nizozemskej provincie stál miestodržiteľ (panovník bez titulu kráľ). Bol ním Viliam Oranžský a táto funkcia bola v oranžskom rode bola dedičná. Vznikla republika. Pre Európu to nemá valný význam, úroveň krajín bola nízka a nebolo možné vytvoriť občiansku republiku.
2. podnikanie, remeslá, nové obchodné spoločnosti, zámorské plavby…
Medzi španielskymi a nizozemskými kolóniami boli rozdiely.

Španieli mali bohatstvo (vykorisťovali amerických indiánov) a Nizozemsko využívalo kolónie na usadzovanie, presťahovanie, tieto oblasti sa vyvíjali podobne ako Nizozemsko (NY – nizozemská kolónia – Nový Amsterdam).
Boli založené obchodné spoločnosti: Západoindická a Východoindická obchodná spoločnosť – v Anglicku 31. decembra 1600, o dva roky neskôr vznikla Spojená východoindická spoločnosť v Holandsku.

Anglická revolúcia (1640 – 1660)
Konkrétnou príčinou vypuknutia revolúcie bolo Škótsko. Od roku 1603 sú na anglickom tróne Stuartovci. Za Jakuba I. (1603 – 1625) sa vytvorila personálna únia Škótska a Anglicka. Karol I. (1625 – 1649) sa v tomto záujme pokúsil o nanútenie anglikánskej cirkvi kalvínskemu Škótsko, ktoré sa vzbúrilo. Absolutistické snahy kráľa Karola I. narazili na odpor už v roku 1628, keď parlament vydal petíciu práv, ktorou označil vyberanie daní bez parlamentného súhlasu a väznenie osôb bez súdneho rozhodnutia za nezákonné. Kráľ na to reagoval rozpustením anglického parlamentu parlamentu v roku 1629.
S výkonom panovníckej moci Karola I. boli nespokojní vo všetkých krajinách spojených pod žezlom (Anglicko, Škótsko, Írsko). Kráľ si popudil proti sebe nielen členov parlamentu, ale aj prívržencov rôznych náboženských zoskupení. Jeho vystúpenie proti presbyteriánskej cirkvi v Škótsku v roku 1639 narazilo na ozbrojený odpor Škótov. Kráľ nemal dostatok prostriedkov na ozbrojený zásah v Škótsku, a preto v apríli 1640 opäť zvolal parlament, aby získal súhlas na mimoriadne dane. Parlamentní vyslanci však najprv žiadali potrestanie kráľovských radcov zodpovedných za dovtedajšiu politiku. Karol I. reagoval okamžitým rozpustením parlamentu – krátky parlament.
Vojenský neúspech v boji proti Škótom prinútil kráľa zvolať parlament ešte na jeseň 1640, ktorý potom zasadal celých 13 rokov – dlhý parlament. Opozícia vedená Johnom Pymom opäť požadovala potrestanie dvoch nenávidených kráľovských radcov – lorda Strafforda a arcibiskupa Lauda. Karol I. nakoniec podľahol tlaku parlamentu a londýnskeho ľudu: v máji 1641 popravili Strafforda a o štyri roky podobný osud stihol aj Lauda. Parlament vydal dokumenty, na základe ktorých získal právo menovať ministrov, riadiť armádu, určovať vnútornú a zahraničnú politiku, rozhodovať o cirkevných otázkach a pod. Napätie medzi kráľom a parlamentom vyvrcholil Veľkou parlamentnou remonštráciou (protestom) v novembri 1641. V januári 1642 nasledoval kráľov pokus zatknúť vodcu opozície Johna Pyma, čo viedlo k úplnej roztržke s parlamentom. Krátko nato Karol I. opustil Londýn a začal zhromažďovať vojsko na rozhodný boj proti parlamentu. Krajina sa rozdelila na dva nepriateľské tábory, kráľovský a parlamentný. Na strane kráľa bola šľachta a feudálne duchovenstvo.
Pravé parlamentné krídlo tvorili tzv.

presbyteriáni, nepriatelia cirkevnej organizácie, reprezentujúcej absolutizmus. Žiadali, aby cirkev spravovali volení presbytri. Mali podporu bankárov a obchodníkov, teda bohatších vrstiev.
Od nich naľavo stáli v parlamente tzv. independenti, ktorí boli prívržencami slobody vyznania a neuznávali ani presbyteriánsky systém cirkevnej organizácie. Ich oporu tvorilo stredné a nižšie meštianstvo.
Občianska vojna medzi oboma tábormi vypukla 22. augusta 1642. Kráľ sa opieral o severné a západné časti Anglicka, zvyšky katolíckej šľachty a anglikánsku cirkev. Na strane parlamentu stáli predovšetkým rôzne náboženské a sociálne skupiny. Boli označované aj ako puritánske, pretože ich spoločnou snahou bola očista cirkvi a mravov (lat. puritas – čistota). Radikálnejšou zložkou puritánov boli independenti (nezávislí), usilujúci sa o nezávislosť od cirkevnej a svetskej moci. Ďalšiu skupinu tvorili presbyteriáni, prívrženci reformného Kalvínovho učenia, ktorých cieľom bola slobodná a demokratická správa cirkevných zborov. Presbyteriáni na konci roku 1643 uzavreli spojenectvo so škótskymi presbyteriánmi, odstránili starú cirkevnú organizáciu.
V prvom období občianskej vojny mali prevahu kráľovské vojská, v októbri 1642 v bitke pri Edgehille zvíťazili kráľovské vojská, ale iniciatíva postupne prešla na stranu armády parlamentu, vedenú Oliverom Cromwellom a Thomasom Fairfaxom. 2. júna 1644 dosiahla v bitke pri Marston Moore rozhodujúce víťazstvo nad kráľom, ktorý bol nútený utiecť do západného Anglicka. Kráľ bol porazený aj 14. júna 1645 v bitke pri Naseby a nútený utiecť do Škótska. V roku 1647 vydali Škóti anglického kráľa parlamentu. Vo víťaznom tábore nastali nezhody medzi radikálnejšími a umiernenejšími skupiny. V chaose občianskej vojny vzniklo hnutie levellerov – rovnostárov, ktorý vytvorili návrh ústavy, v ktorej sa snažili o rozšírenie politických práv jednotlivca, vyčlenila sa z nich skupiny diggerov (kopáčov) presadzujúcich dokonca majetkovú rovnosť. Zmätky spôsobené bojom rôznych skupín kráľ využil a v novembri 1646 ušiel na ostrov Wight, kde podpísal spojeneckú zmluvu so Škótmi a s ich pomocou začal ozbrojený boj proti parlamentu. V júli 1648 vtrhol do Anglicka so svojou škótskou armádou. Presbyteriánski členovia parlamentu s ním začali rokovať. Nezrovnalosti medzi independentmi a levellermi sa rýchlo odstránili. Rázny zásah Cromwella zmaril poslednú nádej Karola I. na víťazstvo. V decembri 1648 Oliver Cromwell obsadil Londýn a skoncoval s presbyteriánskou opozíciou (80 presbyteriánov bolo z parlamentu vylúčených, ďalších 60 utieklo).

Kráľa zajali, Najvyšší súdny tribunál zriadený parlamentom ho odsúdil na smrť a 30. januára 1649 bol v Londýne popravený. Monarchia i snemovňa lordov bola zrušená a 19. mája 1649 sa Anglicko stalo republikou.
V tom istom mesiaci povstali levellerské pluky, ktoré žiadali prepustenie svojich vodcov z väzenia, rozpustenie parlamentu a nové voľby. Cromwell povstanie potlačil a vodcov povstania dal popraviť. Zreorganizované povstalecké pluky odišli do Írska, ktoré sa postavilo proti novému režimu. Írske povstanie bolo kruto potlačené a v roku 1650 bol celý ostrov znova pod anglickou nadvládou. Porážkou sa skončili aj snahy Škótska o samostatnosť. V roku 1651 bol vydaný zákon o moreplavbe – tzv. navigačné akty – ktorý povoľoval dovážať tovar do Anglicka len anglickým lodiam alebo lodiam krajín, v ktorých tovar vyrobili. Zákon bol zameraný proti nizozemským obchodníkom. V roku 1652 sa preto začala prvá anglicko-holandská vojna, ale Holandsko nakoniec v roku 1654 tento zákon uznalo. 16. decembra 1653 vyhlásila anglická armádna rada tzv. Instrument of Government, prvú písanú ústavu Anglicka a Oliver Cromwell bol vymenovaný za lorda protektora, čím získal postavenie monarchu. Podľa ústavy mal mať legislatívnu moc parlament, ale už v roku 1655 ho Cromwell rozpustil a vládol sám. Svojimi vojenskými úspechmi a hospodárskou politikou vytvoril základy premeny Anglicka na námornú, koloniálnu a obchodnú veľmoc.
Po smrti Olivera Cromwella (1658) boli politické pomery v krajine nejasné. Generál z obdobia občianskej vojny, George Monck, rokoval s Karolom II. Stuartom, synom popraveného Karola I. o znovunastolení monarchie. Karol II. (1660 – 1658) vydal tzv. bredskú deklaráciu, v ktorej sľúbil potvrdenie zmien vlastníckych, cirkevných a náboženských pomerov z roku 1649 a že nebude prenasledovať povstalcov, s výnimkou vodcov povstania. Parlament deklaráciu schválil a Anglicko sa stalo znova monarchiou.
Po smrti Karola II. (1685) nastúpil na trón jeho brat Jakub II. (1685 – 1688), ktorý v roku 1672 prestúpil z protestantskej viery na katolícku. Jeho rekatolizačné opatrenia viedli v anglikánskom Anglicku k nepokojom. Snažil sa vládnuť absolutisticky, a tak parlamentná opozícia povolala na trón oranžského princa Viliama III. Oranžského, holandského miestodržiteľa, ktorý sa nekrvavou cestou stal kráľom Anglicka. Jakub II. bol nútený utiecť do Francúzska. Tento štátny prevrat nazývame Slávna revolúcia. Viliam III. (1688 – 1702) podpísal Bill of Rights a Anglicko sa stalo konštitučnou monarchiou. Viliam III.

Oranžský zrekonštrouval anglický parlament – dvojkomorový:
1. Horná snemovňa – snemovňa lordov – nevolí sa, funkcia je dedičná, nemá konkrétne ciele
2. Dolná snemovňa – predstavitelia strednej novej šľachty – podnikatelia + mešťania – whigovia – všetko schvaľuje.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Nizozemská a anglická buržoázna revolúcia