Periodizácia stredoveku. Porovnanie vývoja v štátnych útvaroch: Franská ríša, Byzantská a Arabská ríša. Proces utvárania jednotlivých feudálnych štátov v západnej a východnej Európe. Románska kultúra.

Pojem stredovek sa objavuje v 15. storočí u talianskych humanistov. Označovali ním dobu medzi antikou a aktuálnymi novými časmi renesancie. Bola pre nich obdobím barbarského úpadku.
- v súčasnosti sa začiatok stredoveku zvyčajne datuje pádom Západorímskej ríše v roku 476, ale možno nájsť aj iné medzníky: Konštantínovo prijatie kresťanstva, sťahovanie národov, prerušenie námorných stykov medzi Východom a Západom po arabských výbojoch. - pri periodizácii dejín historici označujú za koniec stredoveku spravidla rok 1453 – dobytie Konštantínopola Turkmi alebo rok 1492 – objavenie Ameriky.
Stredovek sa rozdeľuje:
1. včasný stredovek – je časový úsek od 5. st. približne do roku 1200, keď nastal významný civilizačný predel charakterizovaný množstvom politických, hospodárskych, spoločenských a kultúrnych zmien. Uvedená chronológia sa vzťahuje viac-menej len na Európu. I pre ňu samu je v danom období charakteristická nerovnomernosť vývoja jednotlivých oblastí. Európa pozostávala z väčších a menších štátov a rôznych politických útvarov, ktoré sa nachádzali ešte na predštátnom stupni vývoja. Ich politická vyspelosť, ako aj ekonomická úroveň boli rôznorodé. Najvyššiu úroveň dosahovali krajiny, ktoré pred 5. st. patrili do zväzku Rímskej ríše a tvorili súčasť rímskej civilizácie: popri Byzancii, kde neskoroantická civilizácia pôsobila nepretržite, sa to týka najmä Itálie, Galie, Hispánie a Panónie. Jedinou inštitúciou rímskej správy, ktorá nepretržite pokračovala v činnosti aj po zrútení sa politickej moci impéria, bola cirkev. Cirkev nielen pretrvala, ale postupne sa jej učenie rozširovalo do ostatných, dosiaľ nekresťanských častí Európy, prinášajúc so sebou okrem ideológie aj rezíduá antickej civilizácie.
2. vrcholný stredovek – 1100 – 14. st., v ktorom začiatok krízového vývoja európskej civilizácie ohlasuje vlna veľkej morovej epidémie (tzv. čierna smrť), ktorá po svojom rozšírení zahubila značné množstvo obyvateľov. Historický vývoj európskych a Európe blízkych civilizácií dostal obrysy, ktoré predurčili jej dnešnú podobu. Zvýšila sa produktivita ekonomiky, poľnohospodárstvo dostalo k dispozícii výkonnejšie nástroje, hromadne sa zavádza trojpoľný systém. Vznikajú mestá ako strediská remeselnej výroby i obchodu.
3. neskorý stredovek – pol. 14. st.

– prelom 15. a 16. st. Približne v pol. 14. st. nastali prudké zmeny a postupne zasiahli takmer celú Európu, zásadným spôsobom narušili stredoveký spoločenský systém i vtedajší obraz sveta. Stredovek vstúpil do záverečnej fázy svojej existencie. Dôsledkom zmien bolo rozkolísanie či priamo strata dovtedajších istôt v takmer všetkých oblastiach života.

Franská ríša
Frankovia (germánsky kmeň, ktoré prenikli do Európy na začiatku nášho letopočtu) sídlili v 3. st. na pravom brehu Rýna. Delili sa na:
1. ripuarov – horní Frankovia, usadili sa na strednom toku Rýna
2. saliov – dolní Frankovia, V pol. 5. st. vzniklo na území dnešného Belgicka (v okolí mesta Tournai) kráľovstvo sálskych Frankov
Franská ríša bola najväčší a najdlhšie trvajúci štát. Preberala množstvo rímskej štátnej správy. Jej základom sa stali územné správne jednotky – grófstva na čele s barónmi. V roku 481 sa v Tournai stal kráľom Chlodovik I., zakladateľ dynastie Merovejovcov, ktorí zjednotil sálskych a ripuárskych Frankov. Roky Chlodovikovej vlády (481 – 511) znamenali vzostup franskej moci, ovládnutie veľkej časti Galie a prijatie ortodoxnej podoby kresťanstva. V roku 498 sa dal Chlodovik I. pokrstiť. Tým získali podporu nielen Cirkvi, ale aj Galorimanov, čo viedlo k postupnému splývaniu týchto etník. Za vlády Chlodovikových nástupcov postupne upadla moc franských kráľov, ktorí odmeňovali členov svojej družiny pôdou. Utvárala sa tak vrstva novej, nie rodovej aristokracie. Boli 2 skupiny aristokracie:
1. provinčná aristokracia – mala prevahu najmä v bývalej rímskej Gálii
2. vojenská aristokracia – dominovala na územiach ležiacich na pravom brehu Rýna. Z nej sa pomaly vytvárala zvláštna vrstva – obrnení jazdci (rytieri)
Formovali sa tu základy vzťahu závislosti poddaných (užívateľov pôdy) od jej vlastníka (zemského pána) v stredoveku. Najostrejšou formou poddanstva bolo nevoľníctvo. V roku 562 porazil Sigibert I., franský kráľ v Austrázii, Avarov v bitke pri Regensburgu. V roku 573 sa začínajú boje medzi vládcami Austrázie a Neustrie. V roku 613 neustrijský kráľ Chlotar II. dosiahol samovládu vo Franskej ríši.
V rokoch 623 – 638 vládol kráľ Dagobert I., ktorý sa pokúšal o dobytie území osídlených západnými Slovanmi. V roku 631 odrazila Samova ríša útok Franskej ríše v bitke pri Vogastisburgu. Skutočnú moc sústreďovali vo svojich rukách majordómovia, vysokí hodnostári, ktorí stáli na čele jednotlivých oblastí franského štátu.

V roku 687 Pipin II., majordómus Austrázie (východofranskej oblasti) zvíťazil nad majordómom Neustrie (západofranskej oblasti) a Burgundska v bitke pri Tertrách. Stal sa tak jediným majordómom vo Franskej ríši. Franský kráľ Teuderich III. sa plne podriaďoval Pipinovej vôli. Pipinov nástupca Karol Martell zastavil expanziu arabov v bitke pri Poitiers v roku 732. Počas jeho pôsobenia sa utvorili základy lénneho systému – členom obrnenej jazdy franského vojska Karol Martell prepožičiaval pôdu (benefícium) a tí mu zložili prísahu vernosti – stali sa jeho vazalmi (ich povinnosťou bolo v prípade potreby vykonávať vojenskú službu). Neskôr s rozvojom lénneho systému pribudli vazalom ďalšie povinnosti a benefíciá sa stali dedičnými (= léno). V roku 751 sa stal nástupcom syn Karola Martella Pipin III. Krátky.
V roku 751 bol zosadený posledný merovejský kráľ Childerich III. majordómom Pipinom III. Krátkym, ním nastupuje na panovnícky trón nová dynastia Karolovcov. 14. apríla 754 v zmluve z Quierzy sľúbil Pipin III. pápežovi Štefanovi, že mu daruje rímske vojvodstvo (dukát) a niekoľko ďalších miest, tzv. Pipinova donácia.
Najvýznamnejším franským panovníkom bol Karol I. Veľký (768 – 814) z dynastie Karolovcov. Podnikol výpravy proti Longobardom, Arabom, Sasom a Avarom (veľká význam má rozvrátenie Avarského kaganátu – oslobodenie našich predkov spod avarskej nadvlády). Na obranu štátu vytvoril v pohraničných oblastiach marky – na ich čele stál markgróf. 25.12.800 bol Karol Veľký v Ríme korunovaný pápežom za cisára. Veľkou oporou mu bola cirkev a nižšia šľachta. Podporoval zakladanie škôl, prepisovali sa a čítali diela antickej literatúry = karolínska renesancia. Ako písmo sa používala latinka.
Nástupcom Karola Veľkého bol Ľudovít Pobožný (814 – 840). Chcel vydať nástupnícky poriadok – Ordinatio Imperii = cisárom sa mal vždy stať najstarší panovníkov syn. Po smrti jeho synovia uzavreli 10. augusta 843 tzv. Verdunskú zmluvu, ktorou rozdelil Franskú ríšu na 3 časti:
1. Východofranská ríša – Ľudovít Nemec (880 – Ribemontská zmluva – zvyšky niekdajšej Lotaringie boli pripojené k Východofranskej ríši a bola stanovená stredoveká hranica medzi neskorším Francúzskom a Svätou rímskou ríšou nemeckého národa)
2. Západofranská ríša – Karol Holý (Lysý)
3. Stredná ríša (Lotaringia) – Lotar (najstarší syn)

Byzantská ríša
Vznikla v 5. st. postupnou premenou Východorímskej ríše. Zahŕňala územie v Európe (Balkán) a v Malej Ázii. Stala sa nositeľkou európskej kultúry.
Na čele byzantského štátu bol cisár, ktorému popri rozvetvenom byrokratickom aparáte podliehala aj Cirkev = cézaropapizmus.

Vládnucu vrstvu tvorili cirkevný a svetský hodnostári, úradníci a veľkostatkári. Nižšie vrstvy tvorili remeselníci, obchodníci a roľníci. Hospodársky život Byzancie sa na vidieku sústreďoval v dedinských spoločenstvách (občinách) roľníkov. Štát kontroloval všetku výrobu a obchod.
V roku 330 bol založený Konštantinopol cisárom Konštantínom Veľkým (306 – 337). 1. augusta 527 sa v Konštantinopole stal samovládcom Justinián I. Jeho vláda je známa úsilím o obnovenie svetovej Rímskej ríše. Viedol úspešné vojny proti Vandalom, Ostrogótom, na Apeninskom polostrove zaznamenal len dočasný úspech spôsobený longobardským vpádom v roku 568. Bol najvýznamnejším panovníkom Byzantskej ríše. V roku 528 dal spísať zbierku zákonov Corpus iuris civilis, opierajúcu sa o staré rímske právo, ktorá v rozhodujúcej miere ovplyvnila celé európske dejiny práva. Po celej ríši dal stavať honosné stavby, najmä v Konštantinopole – Chrám Svätej Múdrosti – Hagie Sofie. V januári 532 v Konštantinopole vyhlásil ľud za cisára byzantského veliteľa Hypatia. Tým vyvrcholilo povstanie Nika (= zvíťazíš!) proti vláde Justiniána I. Vojvodca Belisar však v ten istý deň Hypatia zajal a o deň neskôr ho dal popraviť. V roku 532 bol uzavretý mier medzi byzantským cisárom Justiniánom I. a perzským vládcom. Mier ukončil vojnu medzi týmito štátmi, ktorá sa začala v roku 526.
Cisár Herákleios I. (610 – 641) upevnil postavenie byzantského štátu – porazil Peržanov, stabilizoval situáciu Byzancie na Balkáne (útoky Avarov, Slovanov, Bulharov). V roku 627 v Ninive zvíťazila Byzantská ríša nad Perzskou.
7. st. prinieslo nástup Arabov. V rokoch 674 – 678 cisár Konštantín IV. (668 – 685) úspešne odrazil inváziu Arabov na Konštantinopol, Byzancia stratila Egypt, Palestínu, Sýriu a Severnú Afriku. Územie stredovekého byzantského štátu tvorili Malá Ázia, Balkán a Peloponéz. V 8. – 9. st. bolo výraznou udalosťou byzantských dejín obrazoborectvo. 23. októbra 787 sa skončil VII. ekumenický koncil, ktorý zvolala byzantská cisárovná Irena a jej syn Konštantín IV. (spolucisár od roku 780). Zúčastnili sa na ňom aj dvaja legáti vyslaní pápežom Hadriánom I. Koncil povolil uctievanie svätých obrazov, ktoré pretrváva dodnes. Koncom 9. st. sa k moci dostala nová macedónska dynastia, ktorá priniesla nový rozmach Byzancie.
V oblasti vzdelanosti bola významná vláda Konštantína VII.

Porfyrogeneta, autora spisu O spravovaní ríše (De administrando imperio), z podnetu ktorého prebiehalo zostavovanie historickej encyklopédie, obsahujúcej staršie texty, aj výpisky z prác historikov od počiatkov (Herodotos) až po súčasnosť. V oblasti politiky vláda Bazilea II. (976 – 1025) znamenala mocenský vrchol Byzantskej ríše v tomto období (zničenie prvého Bulharského štátu, trval 680 – 1018), upevnenie hraníc s Arabmi na východe. Po vláde Bazilea II. dochádza k mocenskému úpadku Byzancie. 16. júla 1054 kardinál Humbert za Silvy Candidy (vyslanec pápeža Leva IX.) položil na oltár Hagie Sofie bulu obsahujúcu cirkevnú kliatbu na konštantínopolského patriarchu Michala Kerullaria. Bol to začiatok tzv. východnej schizmy, ktorá znamenala definitívny rozkol medzi rímskou (latinskou) a gréckou cirkvou. Schizma prehĺbila rozdiely medzi západoeurópskou a východoeurópskou kultúrou.
19. augusta 1071 utrpelo byzantské vojsko v bitke pri Manzikerte porážku od seldžuckých Turkov, ktorí prenikli do Malej Ázie. Táto bitka spôsobila úpadok Byzantskej ríše. Ani vláda dynastie Komnenovcov (1081 – 1185) nedokázala zastaviť úpadok štátu. 13. apríla 1204 (po dobytí Konštantínopolu západnými križiakmi) vzniklo Latinské cisárstvo. V roku 1261 padlo Latinské cisárstvo. 25. júla 1261 Michal VIII. Palaiologos bez boja obsadil Konštantinopol. Tým dovŕšil obnovenie Byzantskej ríše. Cisár Michal VII. Palaiologos (1259 – 1282) bol zakladateľom poslednej Byzantskej panovníckej dynastie, ktorá vládla do roku 1453. Od 13. st. narastal tlak osmanských Turkov, ktorí si v Malej Ázii vytvorili svoj štát.
29. mája 1453 turecký sultán Muhammad II. dobyl Konštantinopol. Po páde Konštantinopolu zanikla Byzantská ríša.

Arabská ríša
Vstup Arabov do dejín je spojený s pôsobením Mohameda (570 – 632), ktorý bol kupcom v Mekke. Tá patrila spolu s Medinou k významným obchodným centrám Arabského polostrova. Mekka bola aj významným náboženským strediskom (svätyňa Kaaba).
Zrod novej viery – islamu, bol spojený s víziami Mohameda, ktorý sa údajne stal Alahovým (Boh) prorokom. Odchod Mohameda a jeho prívržencov (moslimov = poslušní) z Mekky do Mediny 16. júla 622 sa stal začiatkom moslimského letopočtu (volá sa hidžra). V roku 653 v Medine kalif Usmán dal zostaviť Korán – sväté písmo moslimov.
Po Mohamedovej smrti v roku 632 (v Medine) boli volení jeho zástupcovia – kalifovia, ktorí v znamení svätej vojny = džihrádu proti „neveriacim“ rozvinuli arabskú expanziu. Tá po dobytí Arabského polostrova zasiahla najmä Perziu a Babylonskú ríšu. Sídlo kalifov bolo od roku 661 v Damasku. Úrad kalifa zahŕňal úlohy politického vedenia a ochrany islamského náboženstva. Zakladateľom Arabskej veľríše bol kalif Omar I. (634 – 644).

Rozšíril sféry vplyvu islamu dobytím Sýrie, Palestíny, Mezopotámie, Egypta a Perzie. V roku 644 bol zavraždený. Počas vlády kalifov z dynastie Umajjovcov (661 – 750) prenikli Arabi do Indie a na hranice čínskeho štátu. Na západe sa im nepodarilo zničiť Byzantskú ríšu, ale v rokoch 711 – 718 sa zo severnej strany Afriky preplavili na Pyrenejský polostrov. Tam začali po zničení vizigótskeho štátu budovať svoju moc. 25. januára 661 bol v Kúfe zavraždený Alí ibn Tálib, ktorý nastúpil na trón po zavraždení kalifa Usmána. Islam sa tým rozštiepil na šiítov (prívržencov Alího) a cháridžovcov. Jeho vláda 656 – 661 bolo obdobie tzv. prvej občianskej vojny. Posledný Umajjovec Abd al – Rahman (756 – 788), ktorý ako jediný v roku 750 unikol vyvraždeniu Umajjvcov, vytvoril emirát so sídlom v Córdobe v roku 756. Abd al – Rahman III. (912 – 961) povýšil svoj štát v roku 929 na kalifát a prijal titul kalifa. Córdobský kalifát sa vyznačoval vyspelým hospodárstvom a rozvojom vied a v 10. st. bol jedným z najvyspelejších štátov v Európe. V roku 1031 sa córdobský kalifát rozpadol na menšie drobné emiráty. Tie boli v rámci reconquisty postupne obsadené kresťanskými štátmi Pyrenejského polostrova. Granadský emirát ako posledný islamský štát na Pyrenejskom polostrove bol pripojený k Španielsku 2. januára 1492 po dobytí Granady. V roku 750 nahradila Umajjovcov pri moci dynastia Abbásovcov, ktorá preniesla sídlo kalifov z Damasku do Bagdadu (prechodným centrom v 9. st. bola Samara na rieke Tigris). Abbásovskí kalifovia vystupovali ako neobmedzení vládcovia. Na panovníckom dvore mal najvýznamnejšie postavenie vezír. Územie štátu sa delilo na emiráty, ktoré spravoval emir. V abbásovskom štáte existovali tri druhy daní:
1. náboženská daň moslimov
2. daň z hlavy
3. daň z pôdy
Neexistovalo nevoľníctvo.
Od 9. st. začala moc bagdadských kalifov postupne upadať. V roku 1258 po dobytí Bagdadu mongolským dobyvateľom Hulagom zanikol abbásovský kalifát.
Už od 7. st. sa začali moslimovia deliť na:
1. sunnitov – uznávali sunnu (obsahuje popis Mohamedových skutkov a výrokov)spolu s koránom za sväté knihy, podľa nich mal byť kalif volený z prorokovho kmeňa
2. šiitov – za prorokovho nástupcu mohol byť zvolený len niekto z príbuzných.

Utváranie feudálnych štátov v Západnej Európe
Anglicko
V roku 449, keď západorímsky cisár Honorius nebol schopný zabezpečiť ochranu Británie, na ostrov prenikli Anglovia, Sasi a Jutovia a vytvorili Anglosaské kráľovstvo. Vytlačili pôvodné obyvateľstvo do Walesu a Škótska.

Kráľ Alfréd zjednotil kmene, lebo sa chcel ubrániť proti Normanom – staval obranné hrady a strážne veže.
V roku 597 Rím začal veľkú misijnú činnosť v Británii. Na čele skupiny misionárov bol misijný biskup Augustín.
V roku 685 zastavili keltské kmene (Piktovia) ďalšie prenikanie Anglov na sever Británie v bitke pri Dunnichen Mere.
Na prelome 6. a 7. st. v Británii vzniklo 7 kráľovstiev (Kent, Sussex, Wessex, Essex, Východné Anglicko, Mercia a Northumbria), ktoré medzi sebou súperili a niektoré dočasne získavali nadvládu nad ostatnými či aspoň nad niektorými z nich. V rokoch 802 – 839 si kráľ Egbert (kráľ Wessexu) podmanil ostatné anglosaské kráľovstvá. Vytvoril štát, ktorý sa odvtedy nazýval Anglicko. V roku 838 Egbert porazil Dánov.
Alfréd Veľký (871 – 899/901) vytvoril jednotné kráľovstvo, ktoré bolo schopné zastaviť prenikanie Dánov. V roku 878 uzavrel s nimi mier. Od roku 886 bolo Anglicko rozdelené na 2 časti:
1. dánsku
2. anglosaskú
18. októbra 1016 v bitke pri Ashingdone v Essexe porazil dánsky kráľovský syn Knut II. Veľký Anglosasov a stal sa kráľom Anglicka.
V septembri 1066 v bitke pri Hastingse normanský vojvoda Viliam I. Dobyvateľ porazil Anglického kráľa Harolda II. a stal sa anglickým kráľom. Ním nastúpila na anglický trón normanská dynastia. Vo svojich snahách o vybudovanie silného štátu sa opieral o duchovenstvo, vysokú šľachtu (barónov) a rytierov. Položil základy anglického štátu.
V roku 1086 sa uskutočnil prvý súpis majetku anglických feudálov za účelom určenia výšky dane z majetku, tzv. Kniha posledného súdu (Domesday book).
V 12. st. nastáva hospodársky rozvoj anglických miest. Henrich I. (1100 – 1135), Viliamov syn, sa zaslúžil o rozvoj správy, súdnictva a financií kráľovstva.6. novembra 1153 sa skončila občianska vojna, ktorá začala v roku 1135. Anglický kráľ Štefan z Blois a kráľovná Matilda podpísali mierovú dohodu vo Winchesteri. Za následníka trónu ustanovili Henricha II. z Anjou (syna kráľovnej Matildy).
V roku 1167 bola v Anglicku založená univerzita v Oxforde.
Francúzsko
Vzniklo zo Západorímskej ríše. Na začiatku vládla dynastia Kapetovcov (987 – 1328), ktorú založil Hugo Kapet v roku 987. Bol zvolený za kráľa po smrti posledného kráľa z dynastie Karolovcov Ľudovíta V.
Moc prvých francúzskych panovníkov siahala len po hranice rodovej dŕžavy Ile-de-France (s centrami v Paríži a Orleáns). Tá sa nachádzala medzi územiami kráľovských vazalov (Normandie, Bretónska, Champagne, Burgundska, Akvitánie).

Francúzskym kráľom sa podarilo presadiť uznanie ich dedičného nároku na trón a zásadu, že všetci vazali sa mali najprv podriadiť panovníkovi, až potom svojmu bezprostrednému lénnemu pánovi. Upevnenie postavenia a moci francúzskych kráľov sa prejavilo aj na medzinárodnom poli. Filip II. August (1180 – 1223), ktorý sa zmocnil veľkej časti dŕžav svojich vazalov, potvrdil tento úspech aj v bitke pri Bouvines v roku 1214, kde porazil nemecko-anglicko-flanderskú koalíciu.
Okolo roku 1100 bol vo Francúzsku rozvoj trhov v Champagni, v jednom z hlavých stredísk európskeho stredovekého obchodu.
Nemecko
Vzniklo z Východofranskej ríše. Jadro formujúceho sa stredovekého nemeckého štátu tvorili vojvodstvá (saské, bavorské, franské, švábske, lotrinské).
V roku 919 bol zvolený za nemeckého kráľa Henrich I. Vtáčnik (919 – 936), zakladateľ saskej dynastie (919 – 1024). Porazil Maďarov na rieke Unstrut v roku 933 a začal s expanziou proti polabským Slovanom.
10. augusta 955 v bitke na Lechu Henrichov syn Oto I. (936 – 973) definitívne výpravy Maďarov na západ. Oto I. bol v roku 962 v Ríme korunovaný za cisára. V snahe obnoviť rímske cisárstvo a vybudovať kresťanskú ríšu západného sveta venovali nemeckí panovníci počnúc Otom I. zvýšenú pozornosť Apeninskému polostrovu , ale Taliansko sa im nepodarilo ovládnuť. Hlavnými súpermi nemeckých panovníkov sa stali rímski pápeži. Prejavilo sa to v boji o investitúru (= uvedenie do vysokého cirkevného úradu) medzi pápežom Gregorom VII. (v marci 1075 vyhlásil v tzv. Dictatus papae nárok na zvrchovanosť pápežskej moci. Zakázal akúkoľvek laickú investitúru, čím vyvolal dlhotrvajúci boj o investitúru až do 23. marca 1122, keď vo Wormse pápež Kalixt II. uzavrel s cisárom Henrichom V. wormský konkordát) a Henrichom IV., ako aj pri stroskotaní plánov cisára Fridricha I. Barbarossu (1152 – 1190), ktorý chcel ovládnuť bohaté mestá severného Talianska (porážka Fridricha I. v stretnutí s Lombardskou ligou – bitka pri Legnane v roku 1176).
V roku 1154 Fridrich I. Barbarossa udelil privilégiá profesorom a študentom vysokej školy v Bologni. Popri parížskej Sorbonne (privilégia v roku 1174) to bola najvplyvnejšie univerzita vrcholného stredoveku.
Boj o moc v Nemecku medzi Hohenstaufovcami a rodom Welfovcov sa v podobe konfliktu medzi cisárom a pápežom preniesol aj do prostredia Apeninského polostrova, kde proti sebe stáli ghibellini (najmä z rodov šľachty – prívrženci cisára) a guelfovia (najmä mešťania – pápežská strana).

Utváranie feudálnych štátov vo Východnej Európe
Čechy
Český štát sa formoval v susedstve a v závislosti od Nemeckej ríše.

Jeho počiatky sú spojené s úsilím přemyslovských kniežat o ovládnutie celého územia Čiech (28. septembra 995 V Libici nad Cidlinou Boleslav II. z rodu Přemyslovcov nechal vyvraždiť príslušníkov konkurenčného rodu Slavníkovcov, ktorí ovládali východné Čechy a súperili s Přemyslovcami o moc. Tak bolo zavŕšené zjednocovanie Čiech).
28. septembra 935 v Starej Boleslavi bol zavraždený Václav I., český knieža asi od roku 924. Stalo sa tak na príkaz jeho mladšieho brata Boleslava I. (935 – 972). Václava neskôr vyhlásili za svätého a stal sa patrónom Čiech.
Boleslav I. a Boleslav II. (972 – 999) k českým krajinám pripojili nové územia (Morava, Sliezsko, západné Slovensko). Upevnili postavenie štátu v oblasti politickej a cirkevnej.
Postavenie českých panovníkov potvrdzovali aj kráľovské tituly udelené Vratislavovi II. (1085) – za významnú pomoc v boji o investitúru od cisára Henricha IV.; Vladislavovi II. (11. januára 1158) – v Regensburgu ho Fridrich I. Barbarossa vyhlásil za kráľa a získal dedičný kráľovský titul; korunovácia Přemysla I. Otakara (1198) a Zlatá bula sicílska (1212) – vydal ju cisár Fridrich II., definitívne upravovala vzťah Čiech k Svätej rímskej ríši nemeckého národa, podľa nej si kráľa, ktorého funkcia mala byť dedičná, volila česká šľachta a nemecký cisár túto voľbu len potvrdzoval.
Za vlády Karola IV. z rodu Luxemburgovcov (1346 – 1378) sa Čechy stali centrom jeho ríše a Praha sídelným mestom. 7. apríla 1348 zriadil Karol IV. v Prahe prvú univerzitu na území ríše severne od Álp a v roku 1356 vydal Zlatú bulu – zákonník určujúci pravidlá voľby nemeckého panovníka a postavenie kurfirstov (prvenstvo českého kráľa).
Poľsko
V polovici 9. st. v Poľsku vznikli dve centrá, okolo ktorých sa združovali kmene – kniežatsvo Poľanov vo Veľkopoľsku a Vislanov v Malopoľsku. Pri zrode stredovekého Poľska stál vojvoda Mešek I. (962 – 992) z rodu Piastovcov. V roku 1000 bola formálne uznaná suverenita poľského štátu.
Boleslav I. Chrabrý (992 – 1025) založil arcibiskupstvo v Gnezdne v roku 1000 a v roku 1025 bol korunovaný za kráľa.
9. apríla 1241 v bitke pri Legnici Mongoli porazili nemecké a poľské rytierske vojská.
Poľský štát, ktorý sa po smrti Boleslava I. rozpadol na niekoľko oblastí, nasledujúcim nástupcom sa nepodarilo korunu udržať. Břetislav I. odtrhol od Poľska Sliezsko a pričlenil ho k Čechám. Poľsko bolo zjednotené až za vlády Vladislava Lokietka (1306 – 1333).
Bulharsko
Vyvinul sa koncom 7. st. Založili ho južný Slovania.

V roku 864 (865) Bulhari prijali kresťanstvo, čím sa prejavil silnejúci kultúrny vplyv Byzantskej ríše.
Najvýznamnejší panovník bol chán Krum. Vďaka expanzívnej politike sa Bulharsko stalo jedným z najmocnejších štátov vtedajšej Európy. Najväčší rozmach dosiahol štát za vlády cára Simeona – územie sa rozšírilo na celý Balkán. Po smrti cára Simeona nastáva postupne oslabovanie Bulharska. Bulharsko sa dostáva pod silný tlak Byzantskej ríše a Kyjevskej Rusi, nakoniec sa stáva na 170 rokov súčasťou Byzantskej ríše.
Rusko
Prvý štátny útvar východných Slovanov vznikol v druhej polovici 9. st. na území dnešnej Ukrajiny, Ruska a Bieloruska – Kyjevská Rus. V rokoch 980 – 1015 vládol knieža Vladimír I. Veľký (v roku 969 knieža novgorodský, v roku 980 dobyl Kyjev).
V roku 988 sa dal knieža Vladimír z Kyjeva pokrstiť podľa byzantského rituálu, týmto krokom sa tradične datuje prijatie kresťanstva v Kyjevskej Rusi.
V 12. st. sa Kyjevská Rus rozpadla na niekoľko kniežatstiev, ktoré väčšinou podľahli v 13. st. mongolskému vpádu. 6. decembra 1240 mongolský chán Batu obsadil Kyjev. Dovŕšil tým podmanenie juhozápadných ruských kniežatstiev. V bojoch s mongolmi v 14. – 15. st. sa ako najsilnejší štát prejavilo moskovské kniežatstvo. Veľkoknieža Dmitrij Donskij v roku 1380 porazil na Kulikovom poli vojská Zlatej Hordy, štátu Mongolov. Počas vlády veľkokniežaťa Ivana III. (1462 – 1505) sa moskovský štát s konečnou platnosťou vymanil z mongolskej závislosti.

Románska kultúra
Románske umenie vyvrcholilo v 11. – 12. st. V oblasti architektúry to boli najmä sakrálne stavby (baziliky, kostoly, rotundy, kláštory), ale aj svetské stavby (hrady, paláce, domy mešťanov). K charakteristickým znakom románskej architektúry patrila celková mohutnosť stavieb, hrubé múry, malé okná. Používali sa klenby (valená klenba – v románskom slohu; krížová – v gotike) a oblúky. Vo Francúzsku a Anglicku bol románsky sloh až koncom 12. st. vystriedaný gotikou, v ostatných oblastiach Európy nastupuje gotika až v 13. st.
Najznámejšie pamiatky: Kostolík v Bíni, Chrám v Kolíne nad Rýnom, Rotunda sv. Kríža v Prahe, Kostol v Nitre.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Včasný stredovek