Veľké bitky a porážky Atén

Athény usilovali o nadvládu na mori a o široké obchodné styky. Cuzdie vplivy z celého Stredomoria sa výrazne prejavovali i v umení a vede. Obyvatelia Attiky sa behom sťahovania národov podarilo zabrániť tlaku prisťahovalcov a uchovať si nerušený vlastný vývoj. V tej dobe sa tiež dostali do popredia Athény, ktoré potom hrali vedúcu úlohu pri gréckej kolonizácií vzdialených stredomorských krajín. V Athénách pozorujeme i určitú pripravenosť prijímať skúsenosti iných kmeňov a rozvíjať ich ďaľej pre vlastnú potrebu. V štáte Athénčanov, ktorý zahŕňal celú Attiku (asi 2500 km²) sa postupne vytvorila spoločná vláda plnoprávnych občanov, ktorí spravovali svoje záležitosti prostredníctvom ľudového zhromaždenia, ľudových súdov a volených úradníkov (demokracia). Bitky a porážky Athén
480 pred Kr.:
Začiatok perzskej vojny
Peržania plienia Akropolis a Athény
Námorná bitka u Salamíny

Athénsky vojenský vodca Themistoklés vylákal úskokom perzskú flotilu do zálivu u Salamíny. V rozhodujúcej námornej bitke zničila athénska flotila perzské loďstvo. Themistoklés, hrdina zo Salamíny, stojí na vrcholu slávy. 480-479 pred Kr.:
Neúspešná perzská diplomacia

Perzský král Xerxés I. ustúpil po prehranej bitke u Salamíny do Sard. Velenie perzských vojsk v Grécku sa ujal Mardonios, ktorý prezimoval v Thessálii. Mardonios vyvýjal celú zimu diplomatickú aktivitu k rozbitiu jednoty helénskych miest, ale bez úspechu. Nakoniec znovu zaútočil na Athény, ktoré (po druhý krát) dobyl a zničil.


479 pred Kr.:
Kríza mezi Spartou a Athénami

Themistoklés, "hrdina zo Salamíny" , obnovuje zničené Athény a opevňuje mesto po prvý krát hradbou. Sparta proti athénskej hradbe protestuje. Tak začína postupná nevraživosť medzi Spartou a Athénami, ktorá vedie pozdejšie k peloponézskym vojnám o nadvládu v Grécku.

461 pred Kr.:
Roztržka medzi Athénami a Spartou

Medzi Athénami a Spartou dochádza k definitívnej roztržke. Athény uzatvárajú spojenectvo s mestom Argos, ktoré patrilo vždy k nepriateľom Sparty. Athénsky štátnik Periklés stavia v meste dlhé hradby, ktoré z Athén a z Pirea činia najväčšiu pevnosť Grécka. Roztržka bola vyvolná Efialtovými reformami v Athénách (462). Katastrofické zemetrasenie r. 464 oslabilo predtým Spartu, rovnako ako tzv. tretia messénska vojna, kedy v Messénii povstali sparťanský heilóti (závislé dedinské obyvateľstvo). Sparta vtedy poprosila svojho spojenca o pomoc. Efialtés prehlasoval, že rivalovi nemôže poskytnúť žiadnu podporu.

Jeho protivník Kimón z konzervatívnej časti snemu zaujal opačný postoj a dokázal sa presadiť. Kimón vyšiel v čele 4000 pešiakov (hoplitovia) do Messénie. Keď však v Athénach zvíťazila skupina opozície a Efialtés mohol presadiť svoje reformy, poslala Sparta athénske pomocné zbory vedené Kimónem domov.


457-446/445 pred Kr.:
Peloponézska vojna: Athény proti Sparte

Významné grécke mestá Athény a Sparta sú protivníkmi v prvej peloponézskej vojne. Athény sa stali dôležitou námornou mocnosťou a viedli attický námorný spolok. Sparta naopak usilovala o zničenie tohoto spolku, aby si udržala svoje výsadné postavenie v Grécku. Od roku 460 pr. Kr. bojuje útočná athénska vláda proti jednotlivým členom peloponézskeho spolku - Korintu, Epidauru, Aegine a Dóru. Zrážky sa rozšiřujú, keď sa vo vojne r. 457 pr. Kr. Sparta postavila na dórsku stranu. Sparta chcela demonštrovať svojú moc a poslala asi 11 500 mužov ku Korintskému zálivu. Toto vojsko oslobodilo Doris, na ktorý útočili Fókovia, inak spojenci Athén. Athény sa pokúsili odrezať Sparťanom cestu k ústupu, ale utrpeli v bitke u Tanagry v Boiótii porážku. Sparta však svoje víťazstvá inak nevyužila, a tak sa Athény z porážky rýchlo spamätali. O dva mesiace pozdejšie víťazia Athénčania nad Boiótmi v bitke u Oinofyty. Do vojny potom vstupujú Peržania, ktorí sa boja vzostupu Athén a ohrozujú svojích záujmov v Egypte. Zrážky na Cypru, v Egypte a v Sýrii končia, až keď Athénčania z Cypru ustupujú. Ku konci prvnej peloponézskej vojny athénski spojenci postupne odpadávajú. Athény so Spartou uzavreli nakoniec mier a rozdelili si navzájom sféry záujmov a moci.

431-421 pred Kr.:
Druhá peloponézska vojna mezi Athénami a Spartou

Príčinou počiatku druhej peloponézskej vojny v r. 431 pr. Kr. bol rozpad spojenectva oboch miest po víťazstve nad Peržanmi. Mezi Athénami a Spartou sa vyhrocujú mocenské spory. Athény usilujú o nadvládu v Egeide a o rozvoj obchodu v Stredozemí, ktorý viedol k hospodárskemu rastu mestského štátu. Skoro dochádza k sporom s Korintom, ktorí patril k Peloponézskemu spolku. Tento spolok usiloval spolu so Spartou o voľnú plavbu na mori a o autonómiu gréckych štátov.Sparta sa najviac obávala, že athénska demokracia ohrozí monarchistické zriadenie v peloponézskych mestských štátoch. Zámienkou k zahájeniu bojov sa stala athénská podpora ostrova Korkýra (Kerkýra, dnešné Korfu) proti Korintuj. Prístavy atticko-deltského námorného spolku boli uzatvorené pre lode z Megery, ktoré patrili k peloponézskemu spolku. Roku 431 pr. Kr. zaútočili spartské oddiely na Attiku.

K bitke však nedošlo, pretože sa attické obyvateľstvo sa na Periklov príkaz uchýlilo do Athén. Athénčania chceli viesť vojnu na mori. Po Periklovej smrti - umiera r. 429 pr. Kr. v Athénach pri morovej epidémii - mení jeho nástupca Kleón strategický koncept. Athénčanom sa podarí uväzniť 120 spartských bojovníkov. Sparta potom r. 425 ponúkla mier, ktorý Athény odmietli. K mierovej zmluve došlo až roku 421 pred Kr, keď Athény niekoľko krát prehrali v bojoch na pevnine. Zmluva obnovila postavenie a vzťahy medzi obidvoma mestskými štátmi z r. 431.

404 pred Kr.:
Koniec peloponézskej vojny

Peloponézska vojna končí kapituláciou Athén.Boj o attickú pohrančnú pevnosť Dekeleiu bola treťou a rozhodujúcou fázou vojny Medzi Athénami a Spartou. Athénsky vojvodca Alkibiadés, ktorý prešiel na stranu Sparty (bol zavraždený roku 404 pr.Kr) poradil roku 413 Sparťanom, aby túto pevnosť obsadili a obnovili prerušené boje. Alkibiadovi sa predtým podarilo presvedčiť radu gréckych miest k vystúpeniu z atticko - deltského námorného spolku.
Za tejto situácie sa Aklibiadés od Sparty odvrátil, a snažil sa pehovoriť perzského miestodržiteľa Tissaferna, aby vstúpil do sporov Athén so Spartou. Dal rozhlásiť v Athénach, že po odstránení demokracie, by boli Peržania ochotný s Athénami dokonca spolupracovať. Roku 411 pr.Kr. bolo demokratické zriadenie v Athénach odstranené, demokratickú správu si zachovala iba attická flotila. Vývoj však prebiehal celkom inak. Sparťania začali za perzské peniaze budovať vojnové loďstvo. Alkibiadés preto obnovil kontakty s attickou flotilou , stal sa ich stratégom a porazil v roku 410 pr.Kr. spartskú flotolu pod vedením námorného veliteľa (naunarcha) Mindara pri prístave Kyzikos. Potom bola opäť v Athénach obnovená demokratická správa. Roku 408 sa Alkibiadés vrátil do Athén, kde sa stal stratégom, s neobmedzenou plnou mocou. Roku 405 zničil spartský vojvodca Lýsandros v bitke u Aigospotamoi v Helléspontu úplne athénske loďstvo a obasadil Athény od mora. Attický zajatci boli povraždený. Spartský králi Agis II. a Pausaniás obkľúčili Athény na pevnine. Vyhladnuté Athény kapitulovali na jar roku 404 pr.Kr. Sparta ušetrila mesto, museli byť však odstránené dlhé múri a hradby pri prístave Pireus. Athény si smeli ponechať iba 12 lodí, ostatné plavidlá boli začlenené k spartskému spolku. Sparta dosadila na miesto vtedajšej demokratickej vlády vládu 30 tyranov. 357 pred Kr.:
Vojna Athénskych spojencov

Po bitke u Leukter sa Athénčania z obáv pred rastúcou mocou Théb spojili so Spartou, avšak nezdržali sa opäť zásahu do autonómie spolku.

Ostrovy Chios, Rhodos a Kós preto z athénskeho spolku vystúpili a pridali sa k Mausólovi, perzskému satrapovi z Kárie, ktorý ich podporoval loďstvom a žoldákmi. Vo vojne spojencov sa Athény snažili zbytočne o podmanených odpadlíkov. Attický námorný spolok ďalej opustili Byzantion, Perynthos a Selymbria. Athénsky vojenský vodca Chares v rokoch 356 – 355 dlho vzdoroval vojsku perzského kráľa Artaxerxa III. Vojna Athén skončila rozpadom spolku, v ktorom zostali už len niekoľko málo členov, ktorým bola priznaná samostatnosť. 356-347 pred Kr.:
Makedonská expanzia

Tretia svätá vojna medzi Thébami a Fókmi uzatvorila Macedónii cestu do stredného Grécka Táto vojna sa vyvíjala zložito a mala závažné dôsledky. Po bitke u Leukter 371 pr.Kr. sa Fókovia museli podrobiť Thébčanom. Na strane Fókov stáli Athény a Sparta. Théby podporovali mestá v Loktride, Dórsku a Thesálii.
Vodca Fókov Filomelos vybudoval s podporou Sparty silné žoldnierske vojsko. Obsadil Delfy, kde si od veštkyne Pythie vynútil rozhodnutie, že "môže činiť, čo uzná za vhodné". Filomelos ulúpil votivní dary a razil z ukradnutého zlata mince, ktorými platil armádu asi 10 000 mužov. Fókovia porazili za pomoci Athén a Sparty Loktridu a Thessáliu. Po porážke vo vojne proti Boiótom r. 354 pr. Kr. spáchal Filomelos samovraždu, novým vodcom Fókov sa stal jeho brat Onomarchos. Za Onomarchového vedenia získali Fókovia nadvládu v strednom Grécku, ktorú stratili až roku 352, po víťazstve kráľa Filipposa II. Macedónskeho v bitke na Krokovom poli u Pagasajského zálivu. Po Filipposovom víťazstve došlo k obratu vo vojne. Macedónsko sa stalo rozhodujúcou mocov v strednom Grécku. Athény a Sparta (bývalí protivníci Fókov) podcenili vojenskú silu Macedónčanov a prestali budovať vlastnú obranu. Sparta potom uzavrela s Thébami dohodu o prímeriu. Athénsky politici sa marne snažili o vytvorenie spolku gréckych miest proti makedonskému ohrozeniu. Tzv. Filokratov mier ukončil r. 346 pr. Kr. vojnový stav medzi Athénami a Macedóniou. Filippos II. mohol tak úspešne zaútočiť proti Fókom a ukončiť "svätú vojnu" víťazstvom. Fókovia boli prinútený vrátiť ulúpené chrámové dary a opustiť delfský sväzok miest (delfskou amfiktyoniu). Obe hlasy Fókov v delfskej amfiktyonii získal Filippos II. a stal sa členom "spoločenstva Grékov".

322 pred Kr.:
Athénčania kapitulujú pred Makedóncami

Kapituláciou Athén končí lamíjská vojna, povstanie gréckych štátov proti Makedóncom: roku 323 pr.Kr.

obsadil vojenský vodca Leósthenés v čele všetkých spojencov Thermopyly u Platajov porazil Boiótov a makedónsku osadu Théb, u Hérakleie zvíťazil nad stratégom Európy Antipatreom a obklúčil ho v Lamii. Behom obliehajúcich bojov však padol a nenašiel sa nástupca, ktorý by ho dokázal v bojoch proti Macedóncom nahradiť. Po ukončení obliehavania Lamie bolo athénske loďstvo porazené. Mierové podmienky zaistili Macedónii jej vplyv v Grécku.