Medzičasom prišlo proti Gándího vôli k nepokojom, ktoré vyústili do krvavých zrážok s vojskom. Aj keď z vlastných radov zaznievali hlasy s požiadavkami na radikálne protiopatrenia, Mahátma sa presadil so svojou taktikou. K jeho úspešným metódam boja patrili odmietnutie spolupráce, občianska neposlušnosť a práca s kolovratom. Indovia, ktorí boli zamestnaní v úradoch britskej správy, prestali pracovať. Anglické výrobky museli čeliť čoraz väčšiemu bojkotu. Zbraňou v boji za nezávislosť sa stalo ručné pradenie a tkanie. Na mnohých miestach ľudia demonštratívne pálili európske oblečenie a obliekali sa do rúch, ktoré si zhotovili sami.
Mahátma bol vo všetkom príkladom. Tento askéta v rúchu z bieleho plátna, ktorý putoval po krajine v jednoduchých remienkových sandáloch na bosých nohách, sa stal symbolom boja za národné oslobodenie. Polonahého fakíra, ako Gándhího raz nazval W.Churchill, osemkrát zatkli. Vyše šesť rokov strávil vo väzniciach. Tam používal hladovku ako najradikálnejší spôsob odporu bez násilia. Zatknutých bolo aj niekoľko tisíc Gándhího prívržencov. Spomedzi akcií vyjadrujúcich občiansku neposlušnosť najväčšiu pozornosť upútal Pochod k moru na získanie soli, ktorý sa uskutočnil v roku 1930. Všade na pobreží sa ľudia pripájali k tomuto pochodu na protest proti dani za soľ. Gándhí však nebojoval iba za nezávislosť svojej krajiny, ale aj za pokoj v nej. Hinduistov a moslimov rozdeľovalo nezmieriteľné nepriateľstvo a hinduisti boli naviac rozdrobení na mnohé kasty. Takmer pätinu všetkých Indov tvorili páriovia, čiže nedotknuteľní a vyvrheli. Mahátmovi sa podarilo zmierniť nepriateľstvo medzi jednotlivymi kastami a neskôr presadil, aby v novej ústave Indie neboli zavrhnuté práva a povinnosti príslušníkov jednotlivých kást.
Cítil sa však hlboko dotknutý, že všetky jeho pokusy o jednotnú Indiu stroskotávali na nepriateľstve hinduistov a moslimov a že 3. júna 1947 Veľká Británia vyhlásila dva nové štáty: Indiu a Pakistan. Preto pre Gándhího nebol 15. august 1947 – Deň nezávislosti – radostným dňom. „Vidím tiecť krv,“ povedal. V novom štáte neprijal nijaký úrad. Vojnové konflikty medzi Indmi a Pakistancami vznikali v hraničných provinciách ešte za jeho života. Ešte raz použil svoju hladovku ako prostriedok boja za mier a prinútil znepriatelené strany rokovať. Podnietil moslimov a hinduistov, aby spolupracovali na oslabení britského vplyvu v Indii. Dva týždne po tom, čo sa mu podarilo urovnať niekoľko trpkých rozporov medzi novými indickými domíniami – Indiou a Pakistanom, bol 30. januára 1948 zavraždenýho.