Na začiatku agrárnej revolúcie sa Európan dožíval priemerne 25 rokov. Výsledkom agrárnej revolúcie bolo predĺženie priemerného veku na 30 - 35 rokov. Agrárnu revolúciu podporovali aj výrazné klimatické zmeny, ku ktorým v Európe došlo v priebehu 12. a 13. storočia. Predovšetkým to bola vyššia slnečná aktivita, ktorá spôsobila zvýšenie priemernej ročnej teploty, čo zvýšilo poľnohospodársku produkciu. Avšak už v 14. storočí začala priemerná ročná teplota opäť klesať na predchádzajúcu úroveň. To spôsobilo opätovný pokles poľnohospodárskej produkcie.

Čierna smrť

V 14. storočí sa európska spoločnosť dostala do veľkej krízy. Dôvodov na jej vypuknutie bolo viac. Vari najväčším bola séria epidémií a hladomorov. Najkatastrofálnejšie následky mala vlna tzv. čiernej smrti. Bol to mor, ktorý v rokoch 1347 - 1352 postihol takmer celý kontinent, znížil počet jeho obyvateľov a pretrval až do 18. storočia. Choroba prenikla do Európy zo strednej Ázie z oblasti južne od jazera Balchaš. Po trasách kupeckých karaván dorazila v roku 1346 do Astrachánu a o rok neskôr na Krym, zhodu okolností práve v čase, keď janovskú kolóniu Kaffu (dnes Feodosija) obliehal mongolský chán Džanibeg. Ten v snahe zmocniť sa mesta prikázal vraj katapultovať za jeho hradby mŕtvoly ľudí, ktorí zomreli na mor. Janovské lode, ktoré vtedy z Kaffy vyplávali, zaniesli chorobu najprv do Konštantínopola a neskôr do sicílskej Messiny. Odtiaľ sa mor preniesol do ďalších častí Európy. Epidémia sa šírila predovšetkým po hlavných obchodných komunikáciach, a to tak námorných, ako aj suchozemských. V priebehu polroka zasiahla celé Stredomorie a cez severnú Európu sa dostala do Pobaltia. Odtiaľ sa v roku 1352 oblúkom znovu vrátila do ruských stepí. Ložiská moru však v Európe ostali a z času na čas prerastali do epidémií. Žiadna z nich už nedosiahla silu pôvodnej epidémie.
Odhadnúť počet ľudí, ktorí podľahli ,,čiernej smrti" v polovici 14. storočia, je veľmi ťažké. V niektorých oblastiach to bolo aj viac ako 50 percent obyvateľstva. Predpokladá sa, že v Európe celkovo zomrelo asi 20 percent obyvateľov. Stredoveké mestá

Po antickom staroveku bol stredovek druhým obdobím európskych dejín, v ktorom vznikali a rozvíjali sa mestá. Aj keď zánik antickej civilizácie niektoré rímske mestské sídliska prežili, vo včasnom stredoveku prakticky stratili svoj význam. Civilizácia včasného stredoveku je dedinskou civilizáciou. Až v súvislosti s rozvojom hospodárstva a rastom počtu obyvateľstva Európy v 11. a 12. storočí začínajú mestá opäť získavať na dôležitosti.