Úspech prvej križiackej výpravy - oslobodený Jeruzalem

Asi dvadsaťštyritisícová armada križiakov dobyla 15. júla 1099 po päťtýždňovom obliehaní mesto Jeruzalem. Ako
vyústenie pustošivej a vražednej výpravy bola udalosť dôkazom výrazného obratu: Západ, ktorý si chceli podrobiť neveriaci, vstúpil do Svätej zeme, do Španielska a do slovanských a Škandinávskych krajín, aby dobyl a kristianizoval nové krajiny a civilizácie.
Myšlienku zorganizovať vojenskú výpravu na oslobodenie Jeruzalema z rúk neveriacich vyslovil pápež Urban II. počas koncilu v Clermonte v kraji Auvergne roku 1095. V tomto čase bolo sväté mesto už štyri storočia (od roku 636) v rukách moslimov. Arabi spočiatku rešpektovali pilier kresťanskej viery, Kristov hrob, a nechali kresťanov zo Západu voľne ho navštevovať, ale Seldžuci, ktorý sa dostali k moci roku 1078, kresťanov prenasledovali a mučili. Za týchto okolnosti sa výzva pápeža,
ktorý opisoval utrpenie pútnikov a nabádal kresťanov chopiť sa zbraní, stretla s veľkým nadšením: všade sa rozchýrila výzva a tvorili sa ozbrojene tlupy. Keďže proroci prorokovali blízky návrat Krista, obnovil sa ideál vykupiteľskej púte. Novinkou však bola zbraň v ruke podľa
vzoru španielskej reconquisty, ktorú viedli ako ..spravodlivú vojnu" kresťania proti moslimom už niekoľko desaťročí. Prvá križiacka výprava - hoci ten termín ešte nejestvoval - sa teda zrodila v zdvojenej podobe púte a vojenskej výpravy.



Mnohotvárna výprava
Nedostatočne vybavenie, zle zorganizované prvé tlupy sa vydali na východ a zmnohonásobili protižidovské pogromy v Nemecku a v strednej Európe. Niektoré čoskoro ustali, ale iné, ako výprava pustovníka Petra či šľachtica Gautiera, sa dostali v lete 1096 až do Konštantinopola. Byzantský cisár ich poslal na ázijské pobrežie, kde ich bez námahy
pobili Turci. Neskôr sa zhromaždili profesionálnejšie vojenské jednotky, ktoré si po cely čas zachovali svoju pôvodnú štruktúru bez jednotného, spoločného vedenia a do Konštantinopola prichádzali rozličnými
cestami. Boli to predovšetkým ľudia vojvodu z dolného Lotrinska, Gottfrieda z Bouillonu, Flámi a Nemci, ktorí prišli z Nemecka, boli posilnený kontingentmi francúzskeho kráľa. Po nich prišli v apríli 1097 Normani z južnej Itálie a Sicílie pod vedením kniežaťa Bohemunda, nasledovali Provensalčania a Languedočania grófa Raymonda Toulouského a nakoniec, v máji 1097 sa zhromaždili vojská zo severozápadného Francúzska a z Anglicka, kde mali významné postavenie vojvoda Róbert z Normandie a grófi Róbert z Flámska a Štefan z Blois.

Byzantský cisár, basileus, chcel všetky vojská nasadiť na znovudobytie tých územi Malej Ázie, ktoré mu zabrali Turci; križiaci však nechceli počuť o inom než o Jeruzaleme: príslušníci Byzantskej
ríše a Západu sa skoro presvedčili, že si nemôžu rozumieť, a práve tu sa začala medzi nimi prehlbovať priepasť vzájomného neporozumenia a pohŕdania.

Dlhý pochod
Keď sa vojaci dostali do Anatólie, narazili na odpor tureckej armády, ktorú vo vnútrozemí pri meste Dorylya 1. júla 1097 porazili. Čoskoro však zablúdili, zoslabli v potýčkach a trpeli horúčavou a nedostatkom vody. Tí, čo prežili, dorazili na sýrske pobrežie a po siedmich
mesiacoch obliehania sa im podarilo v júni 1098 zmocniť Antiochie. Ťažkosti pokračujú. Balduin z Boulogne sa na vlastnú päsť rozhodol dobyť územie za Eufratom. Odvrátil vojakov od pôvodného smeru a šiel obliehať Edessu, kresťanské arménske mesto, ktoré sa vzbúrilo proti Turkom. Ťaženie bolo úspešné: križiakom sa podarilo založiť
prvý kresťansky štát podriadený Rímu v Oriente. Bol to štát ekonomicky neistý, lebo nemal prístup k moru. V tom čase turecké posily napadli vojakov, ktorí zostali v Antiochii: nasledovalo strašné obliehanie poznačené hrozným hladom a kanibalstvom. Zázračné objavenie pozostatkov kopije, ktorou prebodli bok Kristovi, povzbudilo zdecimované vojsko: oslobodilo sa a odovzdalo Antiochiu Bohemundovi. Antiochia bola hlavným mestom druhého križiackeho štátu. Hŕstka nadšencov pobadala svojich veliteľov. Pochod do Svätej zeme pokračoval začiatkom roku 1099. Do Jeruzalema
dorazili 7. júna, čiže tri roky od odchodu. Mesto so štvorkilometrovými hradbami bolo schopné vydržať dlhé obliehanie. Moslimovia navyše zničili studne, kde si mohli kresťania chodiť po vodu. Našťastie, o vodu sa postarala janovská flotila z Jaffy. Vojsko odvážne zaútočilo v piatok 15. júla o tretej, presne v deň a hodinu Kristovho umučenia na kríži
a po zverskom masakri Židov a moslimov sa zmocnilo mesta.



Križiacke štáty
Aj mesto, kde zomrel Kristus, sa stalo hlavným mestom kresťanského štátu. Tento štát sa nesformoval hneď, pretože ochranu Svätého hrobu zverili veriaci Gottfriedovi z Bouillonu a ten odmietal titul kráľa. Jeruzalemský štát sa konštituoval roku 1100, po Gottfriedovej smrti. Križiaci zatiaľ využili svoju silu a dobyli ďalšie územie, kde vytvorili Tripoliské grófstvo. V čase prvej križiackej výpravy neboli moslimovia jednotní, čo uľahčilo križiakom dobyvateľské úspechy. Ale ďalšia existencia vytvorených štátov bola ohrozená, pretože od roku 1130 sa islamsky svet zjednotil a hlásaná svätá vojna - džihád - spôsobila, že v 12. a 13. storočí sa križiacke štáty scvrkli ako šagrénová
koza. Ďalšie križiacke výpravy už nezmenili situáciu. Jeruzalem padol roku 1187, niekoľko pobrežných miest pretrvalo do pádu Akky roku 1291. Bilancia bola úbohá; ozajstne účinky križiackej výpravy pocítil len Západ.