Asi dvadsaťštyritisícová armada križiakov dobyla 15. júla 1099 po päťtýždňovom obliehaní mesto Jeruzalem. Ako
vyústenie pustošivej a vražednej výpravy bola udalosť dôkazom výrazného obratu: Západ, ktorý si chceli podrobiť neveriaci, vstúpil do Svätej zeme, do Španielska a do slovanských a Škandinávskych krajín, aby dobyl a kristianizoval nové krajiny a civilizácie.
Myšlienku zorganizovať vojenskú výpravu na oslobodenie Jeruzalema z rúk neveriacich vyslovil pápež Urban II. počas koncilu v Clermonte v kraji Auvergne roku 1095. V tomto čase bolo sväté mesto už štyri storočia (od roku 636) v rukách moslimov. Arabi spočiatku rešpektovali pilier kresťanskej viery, Kristov hrob, a nechali kresťanov zo Západu voľne ho navštevovať, ale Seldžuci, ktorý sa dostali k moci roku 1078, kresťanov prenasledovali a mučili. Za týchto okolnosti sa výzva pápeža,
ktorý opisoval utrpenie pútnikov a nabádal kresťanov chopiť sa zbraní, stretla s veľkým nadšením: všade sa rozchýrila výzva a tvorili sa ozbrojene tlupy. Keďže proroci prorokovali blízky návrat Krista, obnovil sa ideál vykupiteľskej púte. Novinkou však bola zbraň v ruke podľa
vzoru španielskej reconquisty, ktorú viedli ako ..spravodlivú vojnu" kresťania proti moslimom už niekoľko desaťročí. Prvá križiacka výprava - hoci ten termín ešte nejestvoval - sa teda zrodila v zdvojenej podobe púte a vojenskej výpravy.



Mnohotvárna výprava
Nedostatočne vybavenie, zle zorganizované prvé tlupy sa vydali na východ a zmnohonásobili protižidovské pogromy v Nemecku a v strednej Európe. Niektoré čoskoro ustali, ale iné, ako výprava pustovníka Petra či šľachtica Gautiera, sa dostali v lete 1096 až do Konštantinopola. Byzantský cisár ich poslal na ázijské pobrežie, kde ich bez námahy
pobili Turci. Neskôr sa zhromaždili profesionálnejšie vojenské jednotky, ktoré si po cely čas zachovali svoju pôvodnú štruktúru bez jednotného, spoločného vedenia a do Konštantinopola prichádzali rozličnými
cestami. Boli to predovšetkým ľudia vojvodu z dolného Lotrinska, Gottfrieda z Bouillonu, Flámi a Nemci, ktorí prišli z Nemecka, boli posilnený kontingentmi francúzskeho kráľa. Po nich prišli v apríli 1097 Normani z južnej Itálie a Sicílie pod vedením kniežaťa Bohemunda, nasledovali Provensalčania a Languedočania grófa Raymonda Toulouského a nakoniec, v máji 1097 sa zhromaždili vojská zo severozápadného Francúzska a z Anglicka, kde mali významné postavenie vojvoda Róbert z Normandie a grófi Róbert z Flámska a Štefan z Blois.