Jeho politickým ideálom sa stáva absolútna monarchia helenistického typu vo svojej najvýraznejšej forme, tj. egyptskej forme.

Egyptománia sa však u neho postupne rozrástla do obludných rozmerov. Obnovil kult egyptskej bohyne Isidy, zakázanej za Tibéria. Tibérius totiž, aj keď bol nakoniec tyran a mal v priebehu svojej vlády celý rad chýb, nikdy podobnej mánii neprepadol. Zo všetkého najstrašnejšie však bolo, ako sa Caligula vžil do svojej božskej role. Na verejnosti vystupoval v podobe Jova, s pozláteným fúzom a s bleskami v rukách. Bol presvedčený, že je mu všetko dovolené. Žil v incestnom vzťahu so svoju sestrou Drussilou a svojmu milovanému koňovi postavil mramorové stajne so žľabom zo slonoviny a vraj z neho chcel urobiť konzula.

Toto božské vystupovanie však chcelo peniaze. Keď po roku svojej vlády vyčerpal štátnu pokladňu až do dna nezmyselnými podnikmi a vlastným rozhadzovaním, začal sužovať obyvateľstvo prehnane vysokými daňami. Používal aj tie zjavne najbezprávnejšie metódy, ako sa dostať k peniazom. Zavládol čas, keď bohatí ľutovali, že nie sú chudobný.

V zahraničnej politike ukázal mimoriadnou hlúposť. Nedosiahol žiadnych vojenských úspechov. Vytiahol len raz a uspokojil sa s niekoľkými šialenými a zbytočnými demonštráciami – chytal už raz zajatých nepriateľov, ktorých rozkázal znovu pustiť, a svojmu vojsku, nastúpenému k boji na brehoch mora, prikázal zbierať mušle s tým, že ide o „korisť zobratú oceánu“.

Svojou choromyselnosťou a stratou všetkých zábran vyvolal cisár silné napätie medzi senátormi a jazdcami, ku ktorým sa neskôr pridali i prétoriáni. To bol Caligulov koniec. A tak bol po svojej štyri roky trvajúcej vláde zavraždený. Koncom januára roku 41 n. l. sa na nádvorii Palatinu ako každoročne konali slávnosti k ucteniu pamiatky cisára Augusta. Ten deň, 24. januára, pozoroval Caligula slávnosti už od rána. Okolo jednej hodiny opustil divadlo, aby sa vykúpal a najedol v paláci. V doprovode iba jedného senátora zamieril ku krytému priechodu, kde stála skupina chlapcov z Ázie, ktorí mali neskôr vystupovať v divadle. Caligula sa s nimi dal do reči a v tom okamžiku ho tribún prétoriánov Charea bodol mečom.(Charea si Caligula po Macronovej smrti sám vybral a patril k legionárom jeho otca, ktorí začali hovoriť pätročnému chlapcovi topánka.) Rana vraj nebola smrteľná, čepeľ skĺzla po kľúčnej kosti. Caligula vykríkol a ubehol niekoľko metrov. Potom ho chytil cestou tribún Sabinus a vrazil mu meč priamo do hrude. Na ležiaceho Caligulu sa vrhli ďalší a jeho telo pokrylo celkom asi tridsať rán.