Vojna v Juhoslávii

Vojna v Juhoslávii bola krvavou vojnou akú v Európe už nikto nepokladal za možnú.Celý konflikt v tejto vojne vyplynul z národnostnej, náboženskej a etnickej neznášanlivosti medzi národmi v bývalej Juhoslávii. V mnohonárodnej Juhoslávii žilo pred vypuknutím vojny 30 národností v šiestich republikách a dvoch provinciách patriacich Srbsku. Medzi najpočetnejšie národy patrili Srbi, Chorváti, Moslimovia, Slovinci, Albánci a Macedónci. Celý konflitk sa začal 27. júna 1991
kedy vyhlásili nezávislosť Slovinsko a Chorvátsko. Dva dni po vyhlásení nezávislosti obsadila armáda Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie letiská a prístupy k hraniciam v obidvoch krajinách. Federálna armáda, v ktorej mali prevahu Srbi, sa usilovala prinútiť Slovinsko a Chorvátsko aby sa vrátili do rámca federálneho štátu. Juhoslovanský parlament v Belehrade označil vystúpenie Chorvátska a Slovinska z federácie za trestuhodný čin. Juhoslovanská armáda obkľúčila hlavné mesto Slovinska Ľubľanu. Začalo sa jeho obliehanie. Ako sprostredkovateľ v konflikte vystúpilo Európske spoločenstvo, ktorého predstavitelia rokovali s predstaviteľmi Juhoslávie na ostrove Brioni, kde bola prijatá rezolúcia o mierovom riečení juhoslovanskej krízy. Dohodli sa na zastavení paľby, na odložení platnosti vyhlásenia samostatnosti Chorvátska a Slovinska. Toto riešenie SFRJ prijalo 12.júla a 21. júla sa začali vojenské jednotky sťahovať z územia Slovinska. Boje sa však preniesli do Chorvátska. Srbsko pod vedením Slobodana Miloševiča chcelo presadiť nové hranice podľa etnických kritéríí. Chorvátsko na čele s Franjom Tudjmanom chcelo udržať hranice ktoré vymedzili partizáni po 2. sv. vojne. V oblastich ktoré obývajú Srbi federálna armáda bojovala na strane Srbov proti chorvátskej polícii. V ozbrojených zrážkach začali zomierať prvé desiatky obetí. Hoci sa Európska rada sa snažila o zastavenie tejto vojny boje v Chorvátsku stále pokračovali. Bezpečnostná rada OSN vyslala do bývalej Juhoslávie vojská UNPROFOR ktoré mali plniť úlohu sprostredkovateľa. Boli rozmiestnené v chorvátskych oblastiach dobytých Srbmi. Ani týmto vojskám sa nepodarilo priniesť mierové riešenie konfliktu. V prvej polovici roka prišlo o život 3858 ľudí. 3. januára 1992 vstúpilo do platnosti už 15. prímerie no juhoslovanská armáda ho porušovala. 7. januára zostrelil juhoslovanský Mig 21 vrtulník s 5 pozorovateľmi ES. Po tomto incidente vyhlásilo OSN skončenie svojej mierovej misie. 3. marca vyhlásila nezávislosť Bosna a Hercegovina.

Srbi ktorí tvoria 31% obyvateľstva tejto krajiny reagovali vyhlásením Srbskej republiky v Bosne a Hercegovine a chceli sa pripojiť k zvyšku pôvodnej Juhoslávie. Prvý ozbrojený konflikt sa odohral v Mostare 6.marca, od 3. apríla sa bojovalo už na celom území krajiny. Úsilie ES a OSN bolo márne, podpísané prímeria sa nedodržali. Bezpečnostná rada OSN schválila uvalenie sankcií na Juhoslovanskú zväzovú republiku (tvorí ju Srbsko a Čierna Hora) v dôsledku ktorých sa mala ocitnúť v úplnej izolácii. V Sarajeve a ďalších mestách denne prichádzali o život ďalší ľudia. OSN organizovala do obkľúčeného Sarajeva humanitárne lety na zásobovanie liekmi a potravinami. V Ženeve sa konali viaceré mierové konferencie na ktorých sa stretli zástupcovia bojujúcich strán, za moslimskú stranu - Alija Izetbegovič, za srbskú stranu Radovan Karadžič, a za bosnianskych srbov Mate Boban. Mierové rokovania však nezastavili boje v Bosne a Hercegovine. OSN ponúkala bojujúcim stranám svoje mierové plány avšak ani jeden z nich nebol prijatý.