rozšíril svoju moc až do blízkosti Jadranského mora, ovládol Rakúsko, Korutánsko a Kransko. Po viacerých bojoch s cisárom Rudolfom Habsburským sa však musel zriecť rakúskych krajín, padol v bitke na Moravskom poli v roku 1278. Za jeho nedospelého syna Václava II. sa stal správcom Čiech cudzinec Oto Brandenburský, ktorý Václava II. uväznil a drancoval kráľovstvo. Spojením domácej šlachty a cirkvi sa podarilo cudzincov vyhnať. Václav II. sa opiera o hospodárstvo kráľovských majetkov a miest (právo ťažby drahých kovov). Vydal prvý banský zákonník, v roku 1300 dal raziť nové mince – pražské groše s vysokým obsahom striebra. Za jeho vlády sa štát hospodársky aj politicky povzniesol a moc přemyslovského rodu vyvrcholila. Václav III. Však nedokázal obhájiť jeho moc, v roku 1306 ho v Olomouci zavraždili, čím tento rod vymrel po meči. Po rozbrojoch pri obsadzovaní českej koruny v roku 1310 nastúpil na trón Ján Luxemburský, manžel dcéry Václava II. Elišky Přemyslovny. Venoval sa najmä medzinárodnému zabezpečeniu českého štátu. Po jeho smrti v bitke pri Kresčaku vo Francúzsku v roku 1346 (storočná vojna) sa stal českým kráľom a neskôr rímskym cisárom jeho syn Karol IV., ktorý rozšíril a budoval pevný český štát. Jeho vláda bola vyvrcholením vývinu stredovekých Čiech. Zosilnenie rozporov medzi jednotlivými vrstvami spoločnosti vzrástlo koncom 14. storočia za vlády je syna Václava IV. Nedokázal si udržať moc, oporu hľadal v nižšej šlachte a v bohatých mešťanoch, čím si znepriatelil vysokú šlachtu a cirkev. Nespokojnosť narastala i na vidieku, kde sa zvyšovali poddanské dávky. Na práci remeslníkov bohatli obchodníci, rástol počet mestskej chudoby. Cirkev bola najbohatším feudálom v štáte, patrila jej tretina pôdy v Čechách, vyberala rôzne poplatky. Proti týmto nedostatkom vystúpili mnohí kritici kňazi, kazatelia, univerzitní majstri; najvýznamnejším z nich bol J.Hus. Po jeho upálení vznikli proticirkevné nepokoje. Počet Husových prívržencov husitov rástol, ich hnutie vyústilo do husitských vojen. Aj po nich však mestá a šľachta spolu zápasili o moc. Šľachta sa rozštiepila na kališnícku a katolícku. Medzi nimi vynikal kališnicky šľachtic Juraj z Poděbrad, ktorý vládol najskôr ako krajinský správca a v roku 1458 bol zvolený za kráľa. Obnovil v krajine pokoj a poriadok, podporoval rozvoj miest. Dostal sa však do sporu s pápežom, pretože nepokladal kališníkov za kacírov a odmietol ich prenasledovať. Pápež ho dal do kliatby. Potom musel zápasiť s katolíckou šľachtou, ktorá sa združila do Zelenohorskej jednoty, podarilo sa mu však podrobiť si ju.