Po smrti Juraja z Poděbrad si česká šľachta zvolila za kráľa Vladislava II. z poľského rodu Jagelovcov. Počas jeho vlády (prezývali ho král dobře, lebo na všetko prisviedčal slovom bene – dobre) sa kráľovská moc oslabila. Moc v rukách mala vysoká šľachta, ktorá upierala spolurozhodovanie meštianstvu. Nezhodi medzi šľachtou a mestami viedli k sporom. Svätováclavskou zmluvou z roku 1517 si mestá obhájili právo rozhodovať na sneme, ale za cenu hospodárskych ústupkou. Vladislav II. sa po smrti Mateja I. Korvína stal i uhorským kráľom. Zhoršovali sa podmienky poddaných, dochádzalo k sedliackym vzburám a ľudovým povstaniam. Ľudovít II. Jagelovský musel čeliť náporu Turkov, proti ktorým sa postavil iba s narýchlo pozbieranou armádou. V bike pri Moháči v roku 1526, kde uhorské vojsko podľahlo trojnásobnej tureckej presile, kráľ pri úteku zahynul. Po jeho smrti na český trón nastúpili Habsburgovci a Čechy sa stali súčasťou habsburskej monarchie.