Český štát

Štátny útvar v Čechách od 10. storočia. Rozpadom rodového zriadenia vznikali na území Čiech (najmä v oblastiach riek Labe, Ohře a Vltavy) kmeňové kniežatstvá, ktoré sa zjednocovali pred útokmi zo stray Východofranskej ríše. Rozhodujúcu úlohu pri zjednocovaní zohral kmeň Čechov, nad ktorým vládli kniežatá z rodu Přemyslovcov (meno si odvodzovali od bájneho Přemysla Oráča, ktorého podľa povesti povolali od pluhu na kniežací stolec). Sídlom rodu bol Levý Hradec, neskôr pražské hradisko (dnešný Pražský hrad). Zjednotené kmene sa začali nazývať Čechmi. Prvým historicky známym kniežaťom z rodu Přemyslovcov bol Bořivoj I., ktorý spolu so svojou manželkou Ľudmilou prijal v roku 874 na Veľkej Morave kresťanstvo. Jeho vnuk Václav začiatkom 10. storočia stal jediným vládcom v Čechách, čo znamená zjednotenia územia Čiech a vznik českého štátu. Václav v snahe uchrániť krajinu pred nemeckými výbojmi sa zaviazal platiť poplatky nemeckému kráľovi, čo sa nepáčilo viacerým veľmožom a pri sprisahaní, na čele ktorého stál jeho brat Boleslav, bol zavraždený. Václav sa stal legerdárnou postavou, bol vyhlásený za svätého a uctievaný ako ochranca přemyslovského rodu českého štátu. Boleslav I. za svojej vlády krajinu vnútorne upevnil, po bojoch proti nemeckému panovníkovi Otovi I. s ním uzavrel mier a pomohol mu v roku 955 poraziť Maďarov, čím pripojil k českému štátu Moravu, časť západného slovenska, Sliezko a Krakovsko. Zaviedol v Čechách prvé peniaze – strieborné mince denáre. Praha stala strediskom rozmáhajúceho sa obchodu. Boleslav II. Štát ďalej upevňoval, založil v Prahe samostatné biskupstvo, podrobil si rod Slavníkovcov vo východných Čechách a ukončil tak zjednotenie českých kmeňov. Po jeho smrti prepukli v přemyslovskom rode krvavé boje o kniežací stolec a Čechy obsadil načas poľský panovník Boleslav Chrabrý. Oslabenie štátu chceli využiť nemeckí cisári, ktorí chceli Čechy i Moravu pripojiť k svojej ríši. V roku 1040 Břetislav I. porazil nemeckého cisára. Jeho nástupca Vladislav II. bol za vojenskú pomoc nemeckému cisárovi pri dobytí Milána korunovaný za českého kráľa. Napriek tomu boje za nezávislosť českého štátu od nemeckej ríše pokračovali. Po bojoch o nástupníctvo posilnilsvoju moc Přemysl Otakar I. V roku 1212 získal za pomoc od rímskeho cisára Fridricha II. Zlatú bulu sicílsku, ktorá obsahovala najmä potvrdenie dedičnosti čekého kráľovského titulu, uznanie Moravy ako súčasti českého kniežatstva stáva kráľovstvo. Přemysl Otakar II.

rozšíril svoju moc až do blízkosti Jadranského mora, ovládol Rakúsko, Korutánsko a Kransko. Po viacerých bojoch s cisárom Rudolfom Habsburským sa však musel zriecť rakúskych krajín, padol v bitke na Moravskom poli v roku 1278. Za jeho nedospelého syna Václava II. sa stal správcom Čiech cudzinec Oto Brandenburský, ktorý Václava II. uväznil a drancoval kráľovstvo. Spojením domácej šlachty a cirkvi sa podarilo cudzincov vyhnať. Václav II. sa opiera o hospodárstvo kráľovských majetkov a miest (právo ťažby drahých kovov). Vydal prvý banský zákonník, v roku 1300 dal raziť nové mince – pražské groše s vysokým obsahom striebra. Za jeho vlády sa štát hospodársky aj politicky povzniesol a moc přemyslovského rodu vyvrcholila. Václav III. Však nedokázal obhájiť jeho moc, v roku 1306 ho v Olomouci zavraždili, čím tento rod vymrel po meči. Po rozbrojoch pri obsadzovaní českej koruny v roku 1310 nastúpil na trón Ján Luxemburský, manžel dcéry Václava II. Elišky Přemyslovny. Venoval sa najmä medzinárodnému zabezpečeniu českého štátu. Po jeho smrti v bitke pri Kresčaku vo Francúzsku v roku 1346 (storočná vojna) sa stal českým kráľom a neskôr rímskym cisárom jeho syn Karol IV., ktorý rozšíril a budoval pevný český štát. Jeho vláda bola vyvrcholením vývinu stredovekých Čiech. Zosilnenie rozporov medzi jednotlivými vrstvami spoločnosti vzrástlo koncom 14. storočia za vlády je syna Václava IV. Nedokázal si udržať moc, oporu hľadal v nižšej šlachte a v bohatých mešťanoch, čím si znepriatelil vysokú šlachtu a cirkev. Nespokojnosť narastala i na vidieku, kde sa zvyšovali poddanské dávky. Na práci remeslníkov bohatli obchodníci, rástol počet mestskej chudoby. Cirkev bola najbohatším feudálom v štáte, patrila jej tretina pôdy v Čechách, vyberala rôzne poplatky. Proti týmto nedostatkom vystúpili mnohí kritici kňazi, kazatelia, univerzitní majstri; najvýznamnejším z nich bol J.Hus. Po jeho upálení vznikli proticirkevné nepokoje. Počet Husových prívržencov husitov rástol, ich hnutie vyústilo do husitských vojen. Aj po nich však mestá a šľachta spolu zápasili o moc. Šľachta sa rozštiepila na kališnícku a katolícku. Medzi nimi vynikal kališnicky šľachtic Juraj z Poděbrad, ktorý vládol najskôr ako krajinský správca a v roku 1458 bol zvolený za kráľa. Obnovil v krajine pokoj a poriadok, podporoval rozvoj miest. Dostal sa však do sporu s pápežom, pretože nepokladal kališníkov za kacírov a odmietol ich prenasledovať. Pápež ho dal do kliatby. Potom musel zápasiť s katolíckou šľachtou, ktorá sa združila do Zelenohorskej jednoty, podarilo sa mu však podrobiť si ju.

Po smrti Juraja z Poděbrad si česká šľachta zvolila za kráľa Vladislava II. z poľského rodu Jagelovcov. Počas jeho vlády (prezývali ho král dobře, lebo na všetko prisviedčal slovom bene – dobre) sa kráľovská moc oslabila. Moc v rukách mala vysoká šľachta, ktorá upierala spolurozhodovanie meštianstvu. Nezhodi medzi šľachtou a mestami viedli k sporom. Svätováclavskou zmluvou z roku 1517 si mestá obhájili právo rozhodovať na sneme, ale za cenu hospodárskych ústupkou. Vladislav II. sa po smrti Mateja I. Korvína stal i uhorským kráľom. Zhoršovali sa podmienky poddaných, dochádzalo k sedliackym vzburám a ľudovým povstaniam. Ľudovít II. Jagelovský musel čeliť náporu Turkov, proti ktorým sa postavil iba s narýchlo pozbieranou armádou. V bike pri Moháči v roku 1526, kde uhorské vojsko podľahlo trojnásobnej tureckej presile, kráľ pri úteku zahynul. Po jeho smrti na český trón nastúpili Habsburgovci a Čechy sa stali súčasťou habsburskej monarchie.

Zdroje:

Školský lexikón -