Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Švédsky koloniálny experiment v Severnej Amerike

17.storočie znamená predovšetkým mohutný rozmach v osídľovaní rozsiahlych oblastí Severnej i Južnej Ameriky. Každá z vtedajších európskych mocností si chcela utrhnúť čo najväčší kus z toho obrovského rohu hojnosti, ktorý Amerika ponúkala. Španieli, Angličania, Francúzi aj Holanďania sú nám všeobecne známy. Málokto však vie, že o kolonizáciu v Severnej Amerike sa pokúšalo istý čas aj Švédsko, ktoré bolo v tom čase na vrchole európskej politiky.

Prvá švédska výprava do Novej zeme vyrazila cez more v roku 1638. Vládne kruhy vo Švédsku si dobre uvedomovali, že náskok ostatných veľmocí, usídľujúcich sa v Severnej Amerike je príliš veľký na to, aby si Švédi mohli dovoliť podobný násilný postup pri zaberaní pôdy, ako to všeobecne robili Angličania, Španieli či Francúzi. Svoj kolonizačný experiment preto postavili na spolupráci s domorodcami. Dve švédske lode - Calmare Nyckel a Fagel Grip - ktoré dorazili začiatkom roku 1638 k brehom rieky Delaware v dnešnej Pennsylvánii boli vrchovato naložené tovarom, zakúpeným v Holandsku na výmenný obchod. Na palubu Calmare Nyckel bolo pozvaných päť náčelníkov, od ktorých Švédi "kúpili" kus zeme, ktorý pomenovali Nové Švédsko (Nova Suecia). Na výbežku nad riekou Delaware začali Švédi ihneď budovať pevnosť, obohnanú hlineným valom a palisádou, ktorú nazvali podľa švédskej kráľovnej Fort Christina. Do pevnosti postavili niekoľko diel z lode Calmare Nyckel. Aj keď bola kolónia Nové Švédsko spočiatku spoločným švédsko-holandským podnikom, čoskoro nastali problémy s Holanďanmi z iných kolónií. Novú pevnosť čoskoro objavili Holanďania usadení viac na sever, v kolónii Nové Nizozemsko a začali protestovať proti zaberaniu územia, ktoré pokladali za výsostne nizozemské. Veliteľ švédskej výpravy Minuit však ich protesty rázne odbyl a naďalej pokračoval v budovaní kolónie. Napokon bola zakreslená mapa územia, obe lode zdvihli v júni 1638 kotvy a odplávali do Švédska. V novej kolónii zostalo 25 mužov: veliteľ pevnosti Mans Nilsson Kling, komisionár Hendrick Huygen, tlmočník, 21 vojakov, jeden čierny otrok a jeden roľník. Calmare Nyckel bola pri spiatočnej plavbe poškodená búrkou, v ktorej bol zahynul aj veliteľ expedície Minuit. Aj napriek poškodeniu sa jej podarilo doplávať aj s nákladom tabaku do Goteborgu.

Druhá loď - Fagel Grip - ešte istý čas plachtila po Karibskom mori v nádeji, že sa jej podarí uloviť niektorú španielsku loď so striebrom, no na Nový rok 1639 sa vrátila do Nového Švédska, vyložila kože a jedného čierneho otroka a koncom apríla 1639 odplávala do Švédska.

V auguste 1640 priplávala do Nového Švédska Calmare Nyckel s novými kolonistami. Na palube lode bol nový veliteľ Peter Holländer Ridder, vojaci, kňaz Torkillus Reovius, 5 kolonistov, niekoľko kusov domácich zvierat, tovar pre kolóniu a na výmenný obchod s Indiánmi. Nový veliteľ bol síce nútený skonštatovať, že pevnosť za ten jeden rok neuveriteľne schátrala, no na druhej strane sa kolonistom podarilo založiť v okolí Fort Christiny niekoľko plantáži a v obchode s Indiánmi si Švédi počínali tak úspešne, že ich najväčší konkurenti v oblasti - Holanďania - sa museli sťažovať do Amsterdamu, že ich obchod s domorodcami poklesol za jeden rok o 30.000 florénov.

Príchod Calmare Nyckel ešte viac zostril už aj tak napäté vzťahy s Holanďanmi. Len niekoľko dní po príchode bola jedna šalupa z Calmare Nyckel ostreľovaná z diel jednej menšej holandskej pevnosti. Švédi v kolónii mali aj napriek tomuto incidentu príkaz udržiavať z Holanďanmi dobré vzťahy. Spory však prepukávali aj naďalej. Dočasne boli ukončené v roku 1641 keď do oblasti rieky Delaware prenikli anglickí obchodníci a založili na východnom brehu rieky osadu. Holanďania a Švédi sa teraz spojili proti spoločnému nepriateľovi a proti osade vyrazili vojenská výprava, ktorá anglických kolonistov zajala a spálila im domy a zásobárne.

V nasledujúcich rokoch kolónia pomaly rástla. prichádzali ďalší kolonisti, objavil sa tu kováč, krajčír a niekoľko ďalších remeselníkov. Vo Fort Christina bol postavený tiež kostol. V roku 1642 Holanďania odstúpili od podniku Nové Švédsko. Zdalo sa, že kolónia zanikne, no do prejektu sa osobne zaangažovali členovia správnej rady na čele s Claesom Flemingom, ktorý spoločnosť zreorganizovali, urovnali účtovníctvo a získali od švédskeho štátu prostriedky na vyslanie novej výpravy. Výprava, tvorená loďami Fama a Svanen dorazila do Nového Švédska začiatkom februára 1643. Obe lode doplávali k pevnosti Fort Christina značne poškodené, pretože ich v Delawarskom zálive zastihla silná snehová búrka. Lode privážali úradníkov, služobníkov a vojakov - všetko Švédov, ktorí mali nahradiť Holanďanov, ktorí pôvodne slúžili v pevnosti. Na príťažlivosti švédskej kolónie však veľmi nepridal fakt, že väčšinu "prisťahovalcov" tvorili dezertéri, pytliaci a násilne zverbovaní Fíni. O rok na to dorazila do Nového Švédska ďalšia expedícia, ktorá priviezla okrem dobrovoľných kolonistov aj jedného felčiara, dvoch mladých šľachticov a náklad pytliakov a dezertérov.

na jednej z lodí dorazil tiež nový guvernér kolónie, bývalý podplukovník Johann Printz - veliteľ posádky Saskej Kamenici (1640). Po kapitulácii pred cisárskou armádou bol vypočúvaný pred vojenským súdom v Štokholme a následne vyradený z pluku. Zároveň s menovaním na guvernéra bol Printz povýšený do šľachtického stavu a dostal niekoľko majetkov v okolí Bottnarydu, severozápadne od Jonkopingu a odmenu 400 toliarov. Ihneď po príchode do Nového Švédska sa pokúsil Printz o rozsiahlu výstavbu kolónie. Tá však čoskoro zastala, pretože od jari 1644 do jesene 1646 nepriplávala vzhľadom na prebiehajúcu švédsko-dánsku vojnu zo Švédska žiadna loď. Po podpísaní mieru v Bromsebro sa však podpora kolónie opäť rozbehla naplno. V rokoch 1646-1648 dorazili do Nového Švédska lode Gyllene Hajen a Svanen. V rovnakom období začali drobné vpády Angličanov do okolia Delaware. Angličania sa usadili Varens Kill. Aby sa im dalo aktívne čeliť prikázal Printz vybudovať v ich blízkosti pevnosť Fort Alvsborg, ktorá mala uzatvárať vjazd do ústia Delaware. Bola vyzbrojená 8 delami a jednou húfnicou a posádku tvorilo 17 mužov. Na jar 1644 donútil Printz týmito opatreniami anglickú osadu k prísahe vernosti švédskej korune. Ešte v tom istom roku delá pevnosti Fort Alvsborg zabránili v plavbe anglickej lodi kapitána Williama Aspenwalla.

Printz dal onedlho vybudovať vyššie po prúde rieky na ostrove Tinicum pevnosť Nový Gotteborg. Pevnosť bola postavená v blízkosti holandskej pevnosti Fort Nassau. Vo výzbroji mala 4 menšie delá, ktoré však boli schopné dostreliť na obidva brehy rieky. Švédom sa podarilo založiť tiež ďalšie nové usadlosti, medzi nimi aj Uppland (dnešný Chester), vybudovať niekoľko kováčskych dielní, kostol a cintorín, vodný mlyn (usadlosť Molndal), pivovar. Južne od mlyna bola vybudovaná ešte jedna menšia pevnôstka - Nová Vasa. Kolónia dala postaviť z vlastných prostriedkov tiež dve lode, ktoré mali zabezpečovať spojenie vo vnútri kolónie. Aj napriek dobrým podmienkam pre poľnohospodárstvo a intenzívnemu výmennému obchodu s Indiánmi však skončilo hospodárenie za roky 1643-1648 stratou 10.000 toliarov. Aby sme si mohli predstaviť nepatrnosť miery vplyvu a významu švédskej kolónie v Severnej Amerike, najlepšie nám k tomu poslúžia demografické údaje z roku 1650. Vtedy bolo v kolóniách Severnej Ameriky 47.800 Angličanov, 4.000 Holanďanov a iba 200 Švédov. Tvrdá expanzívna politika, ktorú uplatňovali predovšetkým Angličania voči Indiánom sa vypomstila aj Švédom. V roku 1644 vtrhli Indiáni do jednej usadlosti pri Novom Goteborgu a zabili tu osadníka a jeho ženu.

O niekoľko dní na to zabili Indiáni dvoch vojakov a jedného robotníka. Situáciu sa však podarilo upokojiť a miestni náčelníci uzavreli so Švédmi novú mierovú zmluvu. Aj napriek tomu bol na jeseň 1646 zabitý ešte jeden vojak. V rovnakom čase bol odhalený nepodarený anglický pokus podplatiť Indiánov, aby zaútočili na Nové Švédsko. Po odrazení anglických pokusov uchytiť sa na brehoch rieky Delaware, sa počiatočné holandsko-švédske spojenectvo rýchlo skončilo. Printzovi sa podarilo dômyselnou reťazou opevnených bodov takmer úplne odrezať Holanďanov od obchodu s Indiánmi. Na začiatku roku 1647 postavili Švédi pevnosť Nový Korsholm na ostrve rieky Schuylkill. Tým úplne odrezali holandskú obchodnú stanicu Fort Nassau od kontaktu s Indiánmi. Holanďania zareagovali na prudké zníženie obchodnej bilancie s príznačnou razantnosťou. Guvernér Nového Amsterdamu Kieft bol odvolaný a na jeho miesto nastúpil bývalý voja Peter Stuyvesant. Ten prikázal takmer ihneď po svojom nástupe do funkcie guvernéra vybudovať pevnosť Beversreede pri Novom Korsholme. Len čo sa však rozbehli stavebné práce zaútočilo na rozostavanú pevnosť 24 švédskych vojakov a spálili všetky hotové i rozostavané budovy Beversreede. Švédi potom postavili medzi riekou a Beversreede ešte jeden opevnený zrub a zdokonalili tak blokádu Holanďanov. Švédi aj Holanďania dosiahli v danej situácii maximum svojich možností. Misku váh mohli prevážiť na jednu či druhú stranu silné posily z Európy. A tento fakt obe strany veľmi dobre vedeli. V júni 1649 vyplávala zo Švédska do Severnej Ameriky loď Kattan. Na jej palube bolo 70 kolonistov, vojaci, strelivo a zásoby potravín na celý rok. V Karibskom mori však loď nabehla na podmorské skaliská a uviazla. Celá posádka i všetci cestujúci sa museli prepraviť na malý, neobývaný ostrovček a tam čakať na záchranu. O osem dní po stroskotaní vyzdvihli nešťastníkov dve španielske lode. Španieli však vôbec nereagovali na švédske pasy a všetkých Švédov zajali, olúpili a zabavili všetok náklad a zásoby. 3.9.1649 priplávali španielske lode so zajatými Švédmi do San Juanu na Portoriku. Tu však boli na základe sťažností u guvernéra prepustení. Väčšina z nich sa vrátila najbližšími loďami do Európy. Skupinka 24 osôb však pokračovala v ceste do Nového Švédska na zakúpenej bárke. Neďaleko ostrova Santa Cruz však bolo plavidlo prepadnuté francúzskou loďou. Švédi boli opäť zajatí, okradnutí a kruto mučení. Jedna zo žien bola znásilnená francúzskym veliteľom ostrova a následne zavraždená.

Napokon boli zúbožení Švédi predaní do otroctva v rôznych častiach ostrova. Keď boli neskôr zachránení bratmi Clausenovými, ktorí boli obchodníkmi z s tabakom z Rotterdamu a ktorí sa o osude svojich rodákov dozvedeli z lodí, plaviacich sa z Karibiku žilo z pôvodnej skupiny 24 ľudí už len päť. Lekár Johan Rudberus, dve ženy a dv deti. Dve ženy a jedno dieťa zomreli čoskoro po vykúpení z otroctva. Mladšie dieťa bolo odovzdané do starostlivosti jednej Francúzsky, no čoskoro tiež zomrelo. Do Európy sa napokon v roku 1651 vrátil iba Rudberus ako posledný z 19 osôb, ktoré z Kattanu prežily. Osud tejto lode spečatil aj osud švédskej kolónie na rieke Delaware. 8.5.1651 zakotvila necelých päť kilometrov od Fort Christina holandská loď. Printzovi sa ju ešte podarilo obratným manévrovaním "koloniálnych" plavidiel zahnať na more, no už o mesiac sa v zúboženej holandskej osade Fort Nassau objavilo 120 holandských vojakov. Zároveň z Nového Amsterdamu vyplávala "flotila" jedenástich holandských plavidiel, ktorá sa plavila proti prúdu Delaware a ostreľovala švédske osady. Holanďania sa vylodili na západnom brehu rieky a len 9 kilometrov od Fort Christina vybudovali novú pevnosť Fort Casimir, ktorú vyzbrojili 12 delami. Stará Fort Nassau bola zbúraná. Holandský guvernér Stuyvessant nechal zničiť všetky švédske hraničné stĺpy. Švédska kolónia bola tak odrezaná od vodného spojenia so Švédskom. Švédsky guvernér Printz bol nútený opustiť rad pevnôstiek v okrajových oblastiach kolónie a sústrediť zostávajúcu hŕstku vojakov do pevnosti Fort Christina. Nespokojnosť kolonistov s podmienkami v kolónii vyvrcholila na jeseň 1652. Kolonisti sa proti guvernérovi vzbúrili a obvinili ho z viacerých prečinov. Printz zareagoval rýchlo a tvrdo. Vodcu vzbúrencov Andersa Jonssona dal zatvoriť a obvinil ho zo zrady. V auguste 1653 bol Jonsson popravený. Ani to však nepomohlo potlačiť vzburu. Pritnz bol už v októbri 1653 nútený opustiť kolóniu. Novým guvernérom sa stal Printzov švagor Johan Papegoja, ktorý však pokračoval v Printzových šľapajách. Zlé podmienky v kolónii nevydržalo približne 15 kolonistov, ktorí požiadali Angličanov o povolenie stať sa anglickými poddanými. Ich prosbe bolo vyhovené a tak kolonisti odišli z Nového Švédska do Virginie. Rozzúrený guvernér Papegoja za nimi vyslal Indiánov, ktorí sa vrátili s dvoma odseknutými hlavami. Zvyšok utečencov však do Virgínie dorazil. Zdalo sa, že švédska kolónia v krátkom čase úplne zanikne.

V tom čase v nej zostávalo už len 64 európskych osadníkov.

V máji 1654 však priplávala do ústia Delaware švédska vojnová loď Ornen, vyzbrojená 40 delami. na jej palube bolo 250 kolonistov, vojakov a námorníkov a taktiež nový guvernér Johan Rising. 21.5.1654 doplávala loď k holandskej pevnosti Fort Casimir a vystrelila signál z dela. Podľa všetkých pravidiel a zvyklostí mala holandská pevnosť signál opätovať a následne vyslať na palubu lode inšpekciu. Nič také sa však nestalo. Kapitán lode preto vyslal na pevninu oddiel dvadsiatich mušketierov, ktorých posádka pevnosti bez odporu vpustila do Fort Casimiru. Ukázalo sa, že posádku pevnosti tvorí len 9 vystrašených Holanďanov pod velením jedného seržanta. Švédi následne pevnosť obsadili, stiahli holandskú zástavu a vztýčili švédsku. Pevnosť bola potom premenovaná na pevnosť Najsvätejšej Trojice. Okolití holandskí osadníci bez odporu odprisahali vernosť švédskej korune. Populácia kolónie Nové Švédsko razom vzrástla na 370 obyvateľov. Nastalo nové obdobie rozmachu. Boli obsadené dovtedy opustené pevnôstky, opravené schátralé domy, zúrodňovala sa pôda. Rising založil pod pevnosťou Fort Christina mesto Kristinehamn. a obnovil spoluprácu s Indiánmi. Už v roku 1655 odkúpil od miestnych Indiánskych náčelníkov rozsiahle územie od rieky Delaware až k Chesapeake Bay. Vzrast švédskej kolónie však neušiel pozornosti Holanďanov, ktorí práve ukončili obchodnú vojnu s Angličanmi. Švédi sa však včas dozvedeli o pripravovanom prepadnutí Nového Švédska a intenzívne sa pripravovali na obranu, ktorej jadro mala tvoriť pevnosť Najsvätejšej trojice. Pevnosť bola posilnená a zásoby zbraní a munície a jej velením bol poverený kapitán Skute.

31.8.1655 priplávala k pevnosti holandská flotila. Tvorili ju vojnová loď Waal, štyri menšie jachty Hollouse Teijn, Prinses Royael, Dolphinj, Abrams Offerhanden a galeona Hoop. Lode preplávali pod pevnosťou bez toho, aby ich Švédi napadli čo len jediným výstrelom. Mimo dostrelu bol potom vysadený holandský výsadok, ktorý odrezal posádku od pevnosti Fort Christina. Kapitán Skute bol parlamentárom vyzvaný, aby sa vzdal aj s celou posádkou. Švédi to odmietli. Keď však Holanďania vytiahli na breh delá a pripravovali ich k paľbe vyžiadal si Skute čas do rána. Počas noci prebehlo niekoľko vojakov z pevnosti k Holanďanom. Ďaľších15 vojakov bolo uväznených. Skute sa ešte stále spoliehal, že mu guvernér Rising pošle z Fort Christiny posily. Oddiel asi 10 mužov však narazil na oveľa silnejšiu holandskú jednotku a po krátkej prestrelke boli 8 Švédi zajatí.

Keď pomoc z Fort Christiny neprišla ani dopoludnia, kapitán Skute sa o druhej hodine popoludní vzdal. O štvrtej hodine popoludní vstúpila do pevnosti holandská jednotka a Švédi vypochodovali von.

K pevnosti Fort Christina dorazili Holanďania až 3.10.1655 a v krátkom čase obkľúčili pevnosť a mestečko Krstinehamn vyplienili a podpálili. Guvernér Rising však odmietol kapitulovať a snažil sa aj napriek zmenšujúcim sa zásobám pušného prachu Holanďanov ostreľovať. Holandský guvernér Stuyvesant sa však s útokom na pevnosť neponáhľal. Vedel, že čas hrá proti Švédom. Pevnosť začala čoskoro trpieť nedostatkom jedla a vody. Vojaci z posádky začali postupne prebehávať k Holanďanom. 13.10.1655 súhlasil guvernér Rising so stretnutím s veliteľom holandského vojska guvernérom Stuyvesantom. 15.10.1655 Rising kapituloval a z pevnosti vyviedol zvyšných 30 vojakov. Kolónia Nové Švédsko prestala zvesením švédskej vlajky o tretej hodine popoludní existovať.

Zdroje:
Zámky -

Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk