Skoro každý pozná najznámejšiu hokejovú súťaž na svete – NHL (National Hockey League), ale málokto vie niečo o jej vzniku a histórii. V najbližších riadkoch sa pokúsim vám niečo o nej povedať.
Dňa 22. novembra 1917 sa v malom hoteli v centre Montrealu zišla skupinka mužov, aby založili Národnú hokejovú ligu. Jej predchodca – Národná hokejová asociácia – ukončil svoju činnosť, a tak sa predstavitelia mužstiev Montreal Canadiens (Kanaďania), Montreal Wanderers (tuláci), Ottawa Senators (senátori) a Quebec Bulldogs (buldoci) zišli na zakladajúcej schôdzi.
Neistý a skromný začiatok existencie ligy zaznamenal jediný novinár – Elmer Ferguson z Montreal Herald. Bulldogs sa hneď v otváracom ročníku NHL rozhodli zo súťaže odstúpiť, pretože neboli v Quebec City mimoriadne populárni. Na ich miesto prijali tím Toronto Arenas (arény).
V priebehu prvého ročníka sa počet účastníkov súťaže znížil na troch. Klubu Wanderers totiž vyhorela Westmount Arena a mužstvo nemalo kde hrať. Väčšinu prvého ročníka teda odohrala Original Three (Pôvodná trojka) a nie Original Six (Pôvodná šestka), ako sa dlho uvádzalo.
Prvým prezidentom NHL sa stal Frank Calder, britský futbalista, ktorému po vysťahovaní do Kanady učaroval kanadský hokej. Neskôr vyryli jeho meno do trofeje, ktorú každoročne udeľujú najlepšiemu nováčikovi NHL.
V spomenutom prvom ročníku organizovala liga aj prvý z množstva rozdeľovacích výberov, kde si tímy rozdeľovali hráčov z mužstva Buldogov.
V nasledujúcom ročníku 1918 -19 zaznamenala súťaž prvú veľkú pohromu. Chrípková epidémia vyradila veľa hokejistov z kádrov oboch finalistov Stanleyho pohára – Montreal Canadiens a klubu z Hokejovej asociácie západného pobrežia Seattle Metropolitans (metropoliťania). Chrípka vyradila toľko hráčov, že vedenie muselo sériu finálových stretnutí predčasne ukončiť a nevyhlásili ani víťaza Stanley cupu.

V 20. a 30. rokoch záujem o NHL rapídne narástol, krivku popularity súťaže však nemožno charakterizovať ako plynulú.
V roku 1919 postavili Canadiens nový štadión s názvom Mount Royal Arena a o päť rokov nesôr vznikla hala Forum. Mala sa stať domovským štadiónom Maroons (Otrokov), ďalšieho tímu NHL v tomto meste posadnutom hokejom. V roku 1923 v Ottawe postavili štadión pre 10 000 sediacich divákov a nazvali ho Auditorium. V roku 1931 dokončili v Toronte halu Maple Leafs Gardens.
Halu Forum síce postavili pre tím Maroons, ale na väčšinu storočia sa napokon stala domovom Canadiens.

Teplé počasie na jeseň 1924 im zničilo prírodný ľad v aréne Mount Royal, požiadali teda susedov o pomoc.
V sezóne 1924-25 došlo k prvému pracovnému sporu medzi hráčmi a vedením súťaže, keď Hamilton Tigers (tigri) – od roku 1920 nástupcovia Quebec Bulldogs – vstúpili pred začiatkom stretnutí o Stanleyho pohár do štrajku. Žiadali, aby každý hráč dostal za prácu v súťaži o Stanleyho pohár o 200 kanadských dolárov viac. Ich požiadavka nebola prehnaná, keďže Hamilton v uvedenom ročníku dosiahol rekordné zisky.
Prezident NHL Calder sa však postavil na stranu majiteľov klubu, pretože bol presvedčený, že ak by sa v tomto prípade hráčom ustúpilo, ohrozilo by to „...veľké kapitálové investície majiteľov do zimných a arén a kapitál treba chrániť“.
Hamilton teda diskvalifikovali zo súťaže, hokejistov poprepúšťali a navyše každý dostal pokutu 200 kanadských dolárov. Podobná požiadavka sa v súvislosti so zvýšením odmien za účasť v pohári zaznela aj neskôr, keď s ňou kolektívne vystúpili všetci hokejisti súťaže. No v tom čase sa považovalo správanie hráčov za určitú prekážku na ceste rozvoja ligy.
Pred sezónou 1927-28 sa počet mužstiev NHL opäť zvýšil. Po prijatí troch nových mužstiev mala už 10 účastníkov a bolo potrebné ju rozdeliť na dve divízie – kanadskú a americkú. Kanadskú tvorili Toronto St. Patricks (Svätí Patrikovia), Ottawa Senators, New York Americans (Američania), Montreal Maroons a Montreal Canadiens. Do americkej zaradili Boston Bruins (medveďov), New York Rangers (jazdcov), Pittsburgh Pirates (pirátov), Chicago Blackhawks (jastrabov) a Detriot Cougars (kaguárov). Uvedené rozdelenie sa nemenilo nasledujúcich dvanásť rokov, ale to neznamená, že by sa v tomto období nemenili uvedené účastnícke licencie.
Vinou blížiacej sa hospodárskej krízy začali niektoré kluby upadať. Ottawa Senators mali po triumfe v Stanleyho pohári v roku 1927 stále väčšie problémy so zabezpečením finančného krytia klubu. Vynechali sezónu 1931-32, presťahovali sa do St. Louis a dali si názov Eagles (orli). Ďalší ročník ešte ako-tak prežili, no napokon predsa len zanikli. Licencie rástli ako huby po daždi, kluby však museli bojovať o prežitie tým, že sa sťahovali do Pittsburghu či Philadelphie, v horšom prípade zanikali.
V prvých rokoch NHL sa vyvíjali aj pravidlá a sama hra akoby hľadala svoju tvár. Napríklad nebolo povolené prihrávať puk dopredu, až pred ročníkom 1927-28 prijali zmenu pravidiel, ktorá takéto prihrávky dovoľovala. Znamenalo to zásadnú zmenu, hoci spočiatku iba v obrannom a strednom pásme. O dva roky neskôr sa pravidlá opäť korigovali a odvtedy možno prihrávať dopredu vo všetkých troch pásmach hracej plochy.

Počet gólov sa zdvojnásobil.
V počiatočnom období bola hra často zákerná, ale nijaký zákrok nešokoval fanúšikov tak, ako útok Eddieho Shora na Acea Baileyho na ľade Boston Gardens 12. decembra 1933. Red Horner bodyčekoval Shora na mantinel. Keď sa Shore zdvihol z ľadu vydal sa za pomstou. Priblížil sa zozadu k Baileymu a podrazil mu nohy. Bailey narazil hlavou na ľad a začal sa zmietať v kŕči. Horner odpovedal prudkou ranou, ktorá Shora zrazila do kolien a spôsobil mu jazvu na sedem stehov. Baileymu sa v hlave vytvorila krvná zrazenina, čo museli riešiť chirurgovia tak, že mu navŕtali lebku, aby mohli trombus odstrániť. Bailey sa ocitol v kritickom stave a 15 dní ležal v bezvedomí. Prežil, ale hokej si už nikdy nezahral...
V 30. rokoch pripravila NHL množstvo veľkolepých zážitkov a dramatických večerov, ale nedeľňajšiemu stretnutiu v roku 1936, ktoré sa začalo 24. a skončilo 25. marca, sa nič nevyrovnalo.
Proti sebe vtedy nastúpili v prvom semifinálovom zápase Montreal Maroons a Detroit Red Wings (červené krídla). Zápas trval 176 minút a 30 sekúnd čistého času. Jediný gól v ňom dal v 16 minúte a 30 sekunde šiesteho predĺženia Modere Bruneteau z detritu. 9 000 v montrealskej hale Forum na okamih skamenelo v hrobovom tichu, a potom sa ozvali obrovské ovácie všeobecného uvoľnenia. Duel sa začal o 20.34 a skončil sa na druhý deň ráno 25 minút po druhej hodine.. Všetci boli úplne vyčerpaní. Nik si ale nezaslúžil viac oddychu, ako detroitský gólman Norm Smith. Predtým hral za Maroons a tí ho zavrhli ako neperspektívneho. V tomto pamätnom stretnutí – svojom prvom v NHL, však zneškodnil 90 striel!
Hala Forum tiež bola svedkom aj jednej z najsmutnejších udalostí histórie ligy – pohrebu veľkého hráča Canadiens Howieho Morenza 10. marca 1937, ktorý zomrel na komplikácie zlomeniny nohy. Okolo jeho rakvy, umiestnenej na ľadovej ploche arény, prešlo viac ako 25 000 fanúšikov.
V 30. rokoch však umierali aj celé mužstvá. Do roku 1940 sa NHL zmenšila z organizácie s desiatimi mužstvami v dvoch divíziách na súťaž s jednou divíziou a siedmimi účastníkmi.
Začiatkom 40. rokov sa realizovala ďalšia zmena pravidiel. Na ľadovú plochu pribudla stredová červená čiara. Účelom tejto zmeny bolo zrýchliť hru a znížiť počet postavení mimo hry. Práve túto zmenu možno považovať za predzvesť nástupu tzv. modernej éry.
Najväčšou udalosťou v Stanleyho pohári bolo počas druhej svetovej vojny dramatické víťazstvo Toronto Maple Leafs v roku 1942. Ako jedinému mužstvu v celej histórii NHL sa podarilo prekonať handicap troch prehratých zápasov zo začiatku série, vyhrať štyri nasledujúce stretnutia a získať trofej.

Veľa vtedajších hviezd NHL vstúpilo do kanadských ozbrojených síl a počas vojny slúžilo. Odchod hráčov síce nezapríčinil pozastavenie súťaže, ale jej kvalita zákonite poklesla.
Počas vojny sa počet účastníkov ustálil na šestke a členské tímy začali nazývať Pôvodnou šestkou. Generálny manažéri, ozajstní športoví architekti týchto týmov, sa po zásluhe stali rovnakými hrdinami ako sami hráči.
Do 50. rokov vstúpila liga s obnoveným registrom talentov, stabilizovanou členskou základňou a pôsobivou koncepciou hokejovej hry.

Celková kvalita hokeja vzrástla, no dva tímy predsa len prevyšovali konkurenciu o hlavu. Boli to Detroit Red Wings a Montreal Canadiens. V desiatich z jedenástich ročníkov v rokoch 1950-60 získali Stanleyho pohár Canadiens, vo finále hrali desať ráz za sebou a v rokoch 1956-60 získali trofej päťkrát po sebe.
Počnúc ročníkom 1948-49 a končiac sezónou 1954-55, obsadil klub Detroit Red Wings prvú priečku v základnej časti sedemkrát za sebou a v týchto rokoch, charakterizovaných vynikajúcimi výkonmi, dovŕšil svoju skvelú éru aj ziskom štyroch Stanleyho pohárov.
Red Wings začali budovať tím okolo postavy Gordieho Howea, prezývaného Mr. Hockey (Pán Hokej), úspešného strelca a fyzicky skvele disponovaného borca s legendárnym rafinovaným bleskovým, hoci čiastočne zákerným ťahom, keď súpera často uzemnil úderom svojich silných lakťov.
Vodcom Canadiens bol zasa Maurice (Rocket) Richard, vášnivá hviezda s horúcou hlavou a neutíchajúcou túžbou po víťazstvách za akúkoľvek cenu. Povrávalo sa, že po prekonaní súperovej modrej čiary sa Mauriceovi rozžiarili oči ako svetielka na výhernom automate a už sa rútil smerom k bránke a gólu.
V semifinále Stanleyho pohára proti Bostonu strelil v roku 1952 jeden zo svojich pamätných gólov. Po tvrdom bodyčeku od súperovho hráča Lea LaBina previezli otraseného Richarda napoly v bezvedomí na kliniku haly Forum, aby mu zašili nepeknú tržnú ranu na hlave. V závere tretej tretiny za nerozhodného stavu 1:1 sa zjavil na striedačke. S obviazanou hlavou a ešte zjavne otrasený vyštartoval cez celé klzisko, pred bránkou odrazil jednou rukou súperovho obrancu Billa Quackenbusha a s hokejkou v druhej ruke zasunul puk do siete povedľa brankára Jima Henryho.
S takými žiariacimi hviezdami, ako boli Howe a Richard, popularita NHL prudko stúpla a jej príťažlivosť ešte viac zvyšovali televízne prenosy z jednotlivých stretnutí.

Bolo to obdobie, keď sa mohli majitelia klubov tešiť z mimoriadnych ziskov.
Niektorí hokejisti niečo zrátali a niečo odhadli a dospeli k názoru, že dostávajú iba nepatrné sústo z koláča ziskov, ktoré boli oveľa vyššie, ako boli ochotní majitelia klubov pripustiť.
V roku 1957 sa stal Ted Lindsay z Detroitu iniciátorom ťaženia za založenie Asociácie hráčov NHL. Lindsay a jeho skupina chceli dostať pod svoju kontrolu penzijný fond hráčov a docieliť, aby išli príjmy z televíznych priamych prenosov zápasu All-Star priamo na jeho konto.
Majitelia klubov zaujali k pokusom hráčov, mierne povedané, nepriateľský postoj. Zvádzali medzi sebou tvrdý boj až do roku 1958, keď sa hráči vzdali nádejí na legálne uznanú hráčsku asociáciu.
Vojnu hráčov s vedením klubov o zlepšenie platových podmienok na konci 50. rokov zatienili vzrušujúce duely medzi Montrealom, Detroiom, Bostonom a Torontom na ľade. V povedomí fanúšikov oveľa výraznejšie rezonovala absolútna prevaha Canadiens s rekordnými piatimi trofejami po sebe.
Canadiens dokázali v tom čase tak efektívne využívať presilové hry, že bolo treba zmeniť pravidlá. V sezóne 1956-57 sa po prvý krát uplatnilo pravidlo, podľa ktorého sa po dosiahnutí gólu súperom môže potrestaný hráč vrátiť na ľad i napriek tomu, že mu ešte neuplynul celý trest. Dovtedy musel sedieť do konca trestu bez ohľadu na dianie na ľade, a to dokázali perfektne zohratí Canadiens využiť a dať dva aj tri góly.
Začiatkom 60. rokov prebralo Toronto gloriolu hviezdneho tímu po Montreale. V rokoch 1962-64 vyhrali Maple Leafs trikrát po sebe Stanleyho pohár, ale v období 1964-69 si ho opäť vybojovali (štyrikrát) Montreal Canadiens. Keby nebolo zdrvujúceho víťazstva starnúceho mužstva Toronta v roku 1967, mohli mať Canadiens trofej piaty raz po sebe bez prerušenia. Finále Stanleyho pohára v tomto ročníku skutočne symbolizovalo koniec jednej éry, pretože ku koncu dekády sa chystal veľký rozmach NHL.

Hokejový aj finančný úspech Pôvodnej šestky priťahoval záujem prezieravých investorov už od polovice 40. rokov. V sezóne 1945-46 požiadali o udelenie licencií zástupcovia Philadelphie, Los Angeles a San Franciska. Majitelia klubov Pôvodnej šestky si žiarlivo strážili svoje vysoké zisky a k pokusom o rozšírenie sa dlhé roky stavali nepriateľsky.
Vedúci predstavitelia NHL však závistlivo sledovali lukratívne kontrakty, ktoré postupne podpisovali televízne spoločnosti s ligami amerického futbalu a bajzbalu, a uvedomovali si, že takéto rozprávkové zisky sa im určite nepodarí zrealizovať v šesťčlennej Národnej hokejovej lige, ktorá mala naviac základňu v Kanade. Preto sa rozhodli, že NHL rozšíria o ďalších členov.

Toto rozhodnutie čiastočne urýchlili aj agresívne expanzívne spôsoby Západnej hokejovej ligy, ktorá sa úspešne rozvíjala a mierila k vytvoreniu celoštátnej ligy.
Guvernéri NHL mali na stole 15 žiadostí o nové licencie a vo februári 1966 sa rozhodli udeliť ich tímom z Los Angeles, San Franciska, St. Louis, Pittsburghu, Philadelphie a Minnesoty. Prihláška do súťaže vtedy stála 2 milióny amerických dolárov.
Všetky nové kluby boli nasadené do Západnej divízie, čo im dalo možnosť bojovať medzi sebou v jednej súťaži, no bolo zrejmé, že žiadny z týchto tímov nemôže byť súperom pre šesticu zavedených mužstiev Východnej divízie.
Rozšírenie NHL prišlo v rovnakom čase, ako sa hráčom podarilo založiť svoju asociáciu. Stalo sa tak desať rokov po neúspešnom pokuse Teda Lindsaya. Torontský právnik Alan Eagleson pomohol štrajkujúcim hráčom klubu Springfield Indians (indiáni) z nižšej ligy zvíťaziť v súdnom spore s lakomým majiteľom Ediem Shorom. Vzhratý súd pomohol v roku 1967, keď sa asociácia zakladala, Alanovi Eaglesonovi získať dôveru hráčov, vedených jadrom hráčov Toronto Maple Leafs, a úspešný právnik sa stal výkonným riaditeľom asociácie.
Platy hráčov boli po celé desaťročia umelo držané na najnižšej možnej hranici. Odrazu sa to malo zmeniť, ale najväčšiu zásluhu na tom paradoxne nemala Asociácia hráčov NHL (National Hockey League Players Association – NHLPA), ale konkurenčná liga s názvom Svetová hokejová asociácia (World Hockey Association – WHA).
Viaceré kluby nechceli stratiť svojich hráčov, a preto sa radšej rozhodli podpísať s nimi finančne výhodnejšie kontrakty. Ak tak totiž neurobili, mohli hráči prijať ponuky od klubov WHA.
NHL chcela čeliť nástupu konkurencie aj tým, že pokračovala v prijímaní nových členov. Z tohoto dôvodu pribudol v roku 1970 Vancouver a Buffalo. Bol to rok, keď dali volného Gilberta Perreaulta k dispozícii ako špeciálnu prémiu pre niektorý z novoprijatých klubov. Získať ho mohol v drafte ten, na ktorého sa usmialo šťastie a získal možnosť prvého výberu. Aby liga rozhodla o budúcom vlastníkovi Gilberta Perraulta nestranne, zvolila zaujímavý systém podobajúci sa sčasti televíznej hre Koleso šťastia. Sabres dostali čísla 1 až 10, Canucks 11 až 20. Koleso sa roztočilo a zastavilo na čísle 1 – aspoň sa tak zdalo. Prezident ligy Clarence Campbell ale oznámil, že žrebovanie vyhrali Sabres, čím vyvolal obrovské nadšenie v radoch priaznivcov Buffala. V skutočnosti to ale nebola jednotka, ale jedenástka, na ktorej sa koleso zastavilo! Campbell sa vrátil k mikrofónu a povedal pamätnú vetu: „Stala sa chyba.“
Kvantitatívny nárast NHL pokračoval v roku 1972, keď pribudli mužstvá Atlanty a New York Islanders (ostrovania) a v roku 1974 vstupom klubov Kansas City Scouts (pátrači) a Washington Capitals (jednotky).

V priebehu siedmich rokoch sa tak počet členských klubov strojnásobil, čo zapríčinilo absolútnu vyčerpanosť základne hokejových talentov.
Nedostatok prvotriednych hráčov a nutnosť zaraďovať do zostáv menej skúsených jednotlivcov sa výrazne prejavili počas vrcholnej série prestížnych stretnutí s tímom ZSSR v roku 1972. Kanaďania očakávali, že ich profesionáli, dlhé roky absentujúci na svetových šampionátoch a olympijských hrách, zdolajú Sovietov na hlavu. Boli ale ohromení, keď súper v prvom stretnutí rozdrvil v hale Forum Kanadu 7:3. Sovietsky hokej vedený legendárnym Anatolijom Tarasovom dobehol a v mnohom dokonca predstihol kanadské chápanie hokeja. Toto zistenie šokovalo krajinu, ktorá sa dlhé roky pýšila tým, že vychováva najlepších hokejistov na svete.
Kanada hnaná dopredu národnou hrdosťou, silou charakteru hráča a vôľou po víťazstve síce napokon tesne vyhrala, keď získala štyri víťazstvá, tri razy podľahla a v jednom stretnutí remizovala. Tento priebeh však natrvalo poznačil a pozmenil hokej.
Nie všetky udelené licencie rozširujúcej sa ligy zapustili v nových miestach korene. Tím California Golden Seals (zlatí tuleni) sa v roku 1976 presťahoval do Clevelandu a v roku 1979 sa spojil s Minnesota North Stars (severné hviezdy) prežívajúcimi veľkú krízu. Kansas City Scouts sa v roku 1976 presťahovali do Colorada a neskôr do newjerseyskej štvrte East Rutheford, kde napokon zostali a prijali meno Devils (diabli).
V prvých rokoch éry prijímania nových členov využil vzniknutú situáciu manažér Montrealu Sam Pollock a v 70. rokoch vybudoval novú dynastiu. Vďaka systému farmárskych klubov mali Canadiens viac ako dostatok talentovaných chlapcov a mohli novoprijatým členom, zúfalo hľadajúcim kvalitné posily, ponúknuť v draftoch za vysoké čiastky tak dobrých mladých hráčov, ako aj starnúcich členov základnej zostavy a následne ich v zostave bez väčších problémov opäť nahradzovať.
Prelom dekády bol svedkom ukončenia desaťročnej vojny medzi NHL a WHA dohodou o tom, že všetky štyri kluby, ktoré vo WHA ešte prežívali, prejdú do NHL. Bol to Quebec Nordiques (severania), Hartford Whalers (veľrybári), Edmonton Oilers (olejári) a Winnipeg Jets (tryskáči). Pre tieto kluby to spočiatku nebola výhra, boli takpovediac „ošklbané“ o talenty v dôsledku toho, že drafty nováčikov sa často zmenili na súboje pôvodných členov NHL s bývalými konkurentmi z WHA, navyše v prvých piatich rokoch nemali nárok ani na dolár z peňazí utŕžených za predaj televíznych práv na vysielanie ligových zápasov.
Quebec Nordiques pristupovali k filozofii výberu nových hráčov vynaliezavo. Prezident klubu Marcel Aubut zmanažoval útek slovenských hokejových hviezd Petra a Antona Šťastných z Československa a po roku sa k tejto dvojici pridal aj starší brat Marián.

Bratia Šťastní, predovšetkým však Peter a Anton, sa v novozostavenom mužstve Nordiques stali hviezdami s najväčším počtom nastrieľaných gólov. Úspech súrodeneckej trojice pomohol presvedčiť manažérov NHL, že v Európe existujú bohaté pramene talentov, ktoré by bolo nerozumné nevyužiť. Jedinou veľkou prekážkou na ceste k okamžitému využitiu nálezísk bol komunizmus.
New York Islanders zistili, že podobné prekážky neexistujú v prípade dovozu mladých hráčov zo Škandinávie. Realizovali ich prestupy a od roku 1980 získali štyrikrát po sebe Stanleyho pohár.
Európsky vplyv sa v NHL zakorenil a začal sa prejavovať. V roku 1984 však nastúpil na miesto Islanders tím Edmonton Oilers, a v tom istom roku získal prvý z celkového počtu piatich Staneyho pohárov v priebehu siedmich rokov. Generálny manžér a tréner Glen Sather však šiel ešte o krok ďalej. Čiastočne prevzal do svojho herného systému plynulosť a rýchlosť, typické atribúty pre hokejové školy starého kontinentu, a prispôsobil ich podmienkam NHL. Sather Pri istej príležitosti charakterizoval herný štýl Oilers ako spôsob hry Montreal Canadiens zo 70. rokov, ale zmodernizovaný pre 80. roky.

Ako sa približovali 90. roky, začali guvernéri NHL uvažovať v širších súvislostiach a podliehať odvážnejším víziám. Nebol to zďaleka jednoduchý proces. Tradície a duch Pôvodnej šestky ovplyvňovali ligu ešte dlho po tom, čo jej rozšírenie o nových členov pozdvihlo ligu z oblastnej súťaže na celokontinentálnu organizáciu, i keď dlho potom považovanú iba za akúsi mladšiu sestru hlavných líg bejzbalu, amerického futbalu či basketbalu.
Hnacím motorom celej ligy bola tradičná túžba jednotlivých klubov dosiahnuť čo najvyššiu návštevnosť na svojich štadiónoch. Na čele tohto snaženia stáli šikovní a prezieraví podnikatelia. Nevedeli však a možno ani nemali záujem predávať ligu ako celok.
Platy hráčov sa začali zvyšovať a do pohybu sa dali aj ďalšie súčasti podnikateľského sveta točiaceho svoje peniaze. V Spojených štátoch sa počet divákov sledujúcich zápasy NHL na Foxových kanáloch a ESPN zvyšoval a stále dosahoval nové rekordy. V Kanade sa sobotňajšie večery premenili na večery snov, keď televízia v programe Hockey Night in Canada začala vysielať prenosy z dvoch zápasov. V USA a v Kanade úspešne nachádzala nové trhy. Anaheim, Ottawa, San Jose, Miami a Tampa na Floride jednoznačne uvítali vznik hokejových klubov s radostným vzrušením a vysokou návštevnosťou na štadiónoch. Cena licencie NHL stúpala a počet subjektov či osôb, ktoré chceli vlastniť tím, sa zvyšoval.

Hokejoví podnikatelia a investori začali budovať nové, väčšie arény a zriaďovať v nich veľké počty tzv. luxusných lóží, separovaných boxov s pohodlím prepychových hotelov, aby v nim mohli špičky obchodu, spoločenského života, ďalšie významné osobnosti a ich hostia sledovať stretnutia na vysokej spoločenskej úrovni.
Nové formy reklamy – na tabuliach ukazujúcich stav zápasu, na mantineloch, a dokonca aj na ľade prinášali stále viac ziskov. NHL, ktorá sa na rozdiel od ostatných hlavných profesionálnych súťaží v Severnej Amerike nedokázala dlho presadiť na poli marketingu, konečne našla svoje miesto. Hokejový biznis sa rozvíjal na stále vyššej úrovni, preto aj hráči začali viac obhajovať svoje záujmy. Boli nespokojní s prácou výkonného riaditeľa hráčskej asociácie Alanom Eaglesonom, a tak si v roku 1990 zvolili nového riaditeľa – bývalého hráča Boba Godenowa.
V sezóne 1992-93 štrajkovali hráči aj za vlastné marketingové práva. Požadovali podiel zo zisku a boli pripravení bojovať. Rovnako bolo súčasťou nového návrhu aj vytvorenie nových pravidiel, ktoré by im dovoľovali získať väčšiu nezávislosť od klubov a ľahšie získať a štatút „free-agent“.
Len čo sa liga prispôsobila novej ekonomickej a pracovnej mentalite, začala hľadať nové vedenie, ktoré by dosiahlo dohodu medzi hráčmi a majiteľmi klubov a takisto aktívne riadilo obchodné stratégie. A tak si špeciálne vytvorená komisia vybrala do najvyššej výkonnej funkcie v roku 1992 právnika a riaditeľa NBA Garyho Bettmana. Ten krátko po svojom nástupe do funkcie uzatvoril dve dohody s významnými partnermi: Dysney Corporation a Blockbuster Entertainment, čím sa NHL opäť rozšírila. Zástupca Dysney Corporation Michael Eisner pomenoval svoj tím podľa úspešného kresleného filmu Mighty Ducks of Anaheim. Predstaviteľ Blockbusters Wayne Huizenga založil na Floride druhý tím, ktorý dostal meno Panthers so sídlom v Miami.
Jeden tím (Ottawa Senators) nepochopil zmysel obchodu a precenil možnosti ponúkané vychádzajúcimi hviezdami. V júni 1993 podpísal klub päťročnú, mimoriadne veľkorysú zmluvu s neskúseným Alexandrom Daiglom. Zmluva sa týkala nováčika vstupujúceho do NHL, a to spôsobilo spätný náraz. Latka bola odrazu príliš vysoko a ako nočná mora strašila majiteľov klubov celé tri roky. Súťaž sa prerušila. Neodohralo sa 468 zápasov a v základnej časti sezóny absolvovalo každé mužstvo iba 48 stretnutí. Napokon sa obe strany dohodli.

Plat nováčikov limitovali a starší hráči získali väčšiu možnosť pohybu.
Nová päťročná licencia nevyhovovala zastaralým štadiónom a Quebec Nordiques a Winnipeg Jets sa presťahovali na juh – do Denveru a Phoenixu. Zmena vzduchu prospela Coloradu, ktoré hneď s novým názvom Avalanche truimfovalo v Stanleyho pohári.

V 90. rokoch sa v NHL hovorí o spoločnom podnikaní. V popredí podnikateľských aktivít sú dva významné projekty: World Cup of Hockey (Svetový pohár v hokeji), prvýkrát usporiadaný na jeseň roku 1996, a projekt Dream Team (Tím snov), v rámci ktorého by mali hrať najlepší profesionáli za svoje reprezentačné družstvá na ZOH 1998 v Nagane. Na obidvoch projektoch spolupracuje NHL a NHLPA a sľubujú si ešte väčší prínos popularity a reklamy pre NHL. Národná hokejová liga sa už vysporiadala, hoci sa to nezaobišlo bez vnútorného boja, s miestne obmedzenou mentalitou Pôvodnej šestky, ktorá v lige vládla pred 30. rokmi. K roku 2000 smeruje NHL plná odhodlania nielen zabezpečiť si celosvetový charakter, ale aj razantne vstúpiť na nadnárodný marketingový a reklamný trh. Liga kráča vpred a na svojej ceste vychádza z už zavedeného systému udelených licencií vo väčšine kľúčových miest Severnej Ameriky, berúc do úvahy ako svoj veľký tromf päťročnú zmluvu o televíznych právach so spoločnosťou Fox.
Pád Sovietskeho zväzu a jeho satelitov otvoril bránu do súťaže množstvu mladých talentov. Hráči z Európy priniesli do súťaže novú vlnu hokejového umenia práve v čase, keď NHL nové hviezdy potrebovala. Hoci sa v minulosti licencie na niektorých netradičných trhoch neujali, vyzerá dnes budúcnosť nových držiteľov licencií pomerne sľubne, čo je napokon zrejmé aj pri pohľade na finálové zloženie Stanleyho pohára v roku 1996, v ktorom sa stretli Colorado Avalanche (lavína) a Forida Panthers (panteri). NHL skutočne vykročila do celého sveta a návrat do minulosti už nie je možný.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Vznik a história NHL