Lascaux – jaskyňa s dokladmi paleolitického umenia pri Montignacu v údolí Vesery 24 km od Les Eyzies – de – Tayac, department Dordogne, Francúzsko. Jej história má podobné črty s Altamirou. Vchod do jaskyne odkryli roku 1940 štyria mladíci. V Lascaux sa našiel dosiaľ najveľkolepejší súbor mladopaleolitického umenia. Okolo 2000 rytín a malieb prekvapuje sviežosťou, intenzitou farieb a monumentálnosťou. Známe sú maľby praturov (najväčší meria 5,3 metra), divých koní a bizónov. Niektoré kresby prekrývajú iné, mnohé boli premaľované.
Laugaricio – miesto na pôde alebo v bezprostrednej blízkosti Trenčína, kde roku 179 n.l. prezimovalo 855 vojakov II. pomocnej légie, garnizovanej (opevnenej) v Aquincu na čele s legátom Valériom Maximiánom. Nápis z alžírskej Zany uvádza formu Leugaricione. Laugaricio je azda totožné s obchodnou osadou Leukaristos, zaznamenanou na Ptolemaiovaj mape. Predpokladá sa, že murovaný tábor ležal na mieste dnešného hradu alebo v bývalej Pollakovej tehelni.
Leányvár – (Kelemantia), dnešný názov lokality na ľavom brehu Dunaja pri obci Iža, asi 4 km východne od Komárna, kde stál najväčší a zatiaľ najlepšie preskúmaný rímsky vojenský tábor (castellum) na území ČSSR J Pôvodný názov nie je známy (maďarský názov znamená Dievčenský hrad – Devín), s rímskym táborom nesúvisí. Pravdepodobne stál na mieste, prípadne v susedstve germánskej osady Kelemantia, ktorú spomína Klaudius Ptolemaios (asi 100 – 170). Tábor vznikol v 1. stor. n.l. ako zemný tábor, ktorý v 2. stor n.l. prestavali na murovaný. Po germánskych vpádoch za markomanských vojen Leányvár opravili a v 4. stor. n.l. Zosilnili opevnenie. Tábor mal 175 x 176 metrov, na každom boku bránu a 20 obranných veží. Vnútri bola odkrytá vojenská budova (dlhá 67 m, široká 21 m), ubikácie vojakov, skladisko a iné. Okrem kolkovaných tehál sa tu našla keramika, kahance, mince, spony, výrobky zo skla, železné zbrane, nástroje a kostené predmety.
Limes Romanus – opevnená hranica Rímskej ríše. Tvoril ju val s priekopou. Pozdĺž „ hraničnej čiary “ stáli kastely, tábory a v určitých vzdialenostiach medzi nimi hliadkové veže. Pojem limes pochádza pôvodne zo slova limitare – vymeriavať, vo vojenskom názvosloví znamenajú limites aj cesty na kontrolu nepriateľského územia.

Limes sa chápe aj ako slovo hranica (neprirodzená hranica, prípadne hranica medzi barbarskými kmeňmi, súkromnými pozemkami a podobne.).
Longobardi - germánsky kmeň, ktorý podľa antických správ sídlil začiatkom nášho letopočtu v západnej časti Dolného Polabia, kam presídlil z južnej Škandinávie. V staršej rímskej dobe boli pre Longobardov charakteristické veľké žiarové pohrebiská, osobitne pre mužov aosobitne pre ženy. Na pohrebiskách mužov sa našli rôzne druhy výzbroje. Medzi najznámejšie nekropoly patrí Nienbúttel, Harsefeld, Putensen, Ehestorf - Vehrendorf, Darzau (ženské pohrebisko). Ešte v 3. – 4. Storočí sídlilo jadro longobardov v Dolnom plabí a len časť sa zúčastnila na markomanských vojnách v 2. Storočí n.l.Na rozhrani 4. – 5. stor. n.l. začali prenikať na juh do Poddunajska a rokuu 488 sú o nich zmienky v Rugilande. Začiatkom 6. stor n.l. sa rozšírili až na územie dnešného Maďarska. Za kráľa Tata a najmä Vakka dosiahla ich moc vrchol a dostali sa až na územie Moravy a do Čiech. V Taliansku utrpeli porážku od Frankov (Karol Veľký). V Longobarských hroboch zo 6.-7. stor n.l. v severnom a strednom Taliansku sa našli zbrane a šperky.
Magdalénien – najmladšia paleolitická kultúra, nazvaná 1863 E. Lartetom podľa rozsiahleho skalného prvisu Madeleine. Časovo patrí do obdobia 15 000 – 9 000 rokov p.n.l., keď jej nositelia, prvobytní lovci sobov a divých koní, zakladali sídliská najmä v jaskyniach. Vznikla na území dnešného Francúzska a odtiaľ sa rozšírila do severnej Európy a na východ smerom až do oblasti Moravského krasu a do Krakovskej jury, neprekročila však Karpaty. Šikovnosť a technická vybavenosť pravekého lovca dosiahla v magdalénine vrchol. Prejavuje sa vo výrobných prostriedkoch, najmä v tovarovo rozvinutej kamennej industrii, v dômyselných loveckých zbraniach a nástrojoch z kosti a zo sobích parohov /hroty oštepov, harpúny). Veľký rozvoj dosiahli i ozdobné predmety a výtvarné prejavy, najmä malebný štýl parietálneho (lat. temenný) umenia, ryté obrazy i drobné plastiky (Lascaux, Laugerie Haute, Combarelles, Niaux a Font-de-Gaume). Henri Breuil roku 1912 roztriedil magdalénien do 6 fáz na základe nélezov z jaskyne Placard (Charente). Breuilovo triedenie založené na kostenom materiály upresnil D. Peyrony, ktorý vzal do úvahy aj kamennú industriu.
Manching – keltské oppidum pri Ingolstadte v Hornom Bavorsku, NSR J Vzniklo v strednej dobe laténskej v 2. stor p.n.l. a bolo azda hlavným sídlom Vindelikov (keltský kmeň). Zaniklo najneskoršie koncom 1. stor. p.n.l., keď sa dostalo Predalpsko pod rímsku zvrchovanosť. Oppidum založili na južnom brahu Dunaja na nízkej terase pri ústí rieky Paary. Plochu 380 ha chránil 7,8 km dlhý múr.

V staršom období ho vybudovali ako murus gallicus, neskôr (po zničení( ho nahradil kamenný múr spevnený drevom. Predpokladá sa, že toto osídlenia malo 4 brány. Pre toto oppidum sú charakteristické veľké ohradené areály s plánovitou výstavbou vnútri, s hospodárskou a obytnou časťou. Zachovalo sa aj veľa železiarskych pecí. Rozvoj remesiel ako sklárstvo alebo mincovníctvo. Zvieracie kosti tvoria tvoria dosiaľ najväčší a úplne spracovaný materiál tohoto druhu.
Markomani – germánsky kmeň, ktorého meno uvádza po prvý raz G. J. Cézar roku 58 p.n.l., keď boli Markomani súčasťou Ariovistovho vojska. Patrili ku kmeňovému zväzu Svébov. Krátko pred zmenou letopočtu opustili sídla v Pomohansku a pod vedením Marboda (Marobuda) ustúpili z dosahu rímskej moci na územie dnešných Čiech, do krajiny opustenej Bojmi. Tu založili rozsiahli kmeňový zväz (ríšu), ktora zjednocovala viacero germánskych kmeňov a preto sa stala nepohodlnou Rímskemu impériu. Pokus Rimanov o vojenské podrobenie roku 6 n.l. sa nevydaril. Marobud mal vraj obrovské vojsko (70 000 pešiakov a 4 000 jazdcov), ďalekosiahle obchodné styky a významné stredisko (Marobudum). Utiekol pred súperom Katvaldom pod rímsku ochranu. Katvaldu vystriedal Vibilius. Markomani sa zúčastňovali na vojnách Germánov proti Rímskej ríši za vlády Marka Aurélia (166 – 180), odtiaľ teda označenia markomanské vojny. V 5. Storočí opustili územie Čiech a usadili sa v dnešnom Bavorsku. Našlo sa veľa importovaných predmetov (kovové ozdoby). Známe sú veľké žiarové pohrebiská: Třebusice, Dobřichov, Tišice, Pňov a Plotište nad Labem. Matriarchát – obdobie nediferencovanej rodovej spoločnosti s predpokladaným významným postavením ženy (pred nástupom patriarchátu). Upustilo sa od názoru, že matriarchát znamenal nadvládu žien nad mužmi. V Európe sa do obdobia matriarchátu zaraďuje neolit a niekedy aj mladší paleolit a mezolit. Základnými znakmi je matronýmia (odvodzovanie pôvodu a mena podľa matiek) a matrilokácia (usádzanie sa novozaložených rodín v osade manželkinej matky).
Megalit – praveká pamiatka z veľkých neopracovaných alebo iba hrubo opracovaných kameňov (gr. megas – veľký, lithos – kameň), určená zväčša na pohrebné alebo kultové ciele. Je to najstaršia monumentálna kamenná architektúra. Megality nie sú výtvarným prejavom, predstavujú komplex kultúrnych prvkov odzrkadľujúcich formu spoločenského i náboženského života i sociálne a filozofické predstavy. Na stavbu sa používali blúdivé kamene, niektoré mali hmotnosť 20 ton.

Mgality sa rozšírili v Stredomorí, v západnej a severozápadnej Európe, prenikli do vnútra Afriky, sú aj na Arabskom polostrove (Plaestína), v Idii, strednej Ázii, Indonézii, v Japonsku, na Madagaskare a na Velkonočných ostrovoch.
Menhir – megalitická pamiatka, kamenný blok (monolit) zvislo zasadený do zeme. Názov je Bretónskeho (keltského) pôvou (men – kameň, hir – dlhý). Menhiry sa nachádzajú vo Francúzsku, Bretónsku (Locmariaquer, Porspoder) a v Nemecku. Obyčajne nemajú stopy po opracovaní, zriedka sú na nich schematicky zobrazené tváre alebo črty ľudskej postavy, prípadne odev alebo zbrane. Menhirové sochy sú známe aj zo západného a južného Francúzska, Španielska a z Korziky (Filitosa). Zdá sa, ýe mali výlučne kultový chrakter. Vo Francúzsku sa ich zachovalo okolo 1600, niektoré sú až 20 metrov vysoké s hmotnosťou 350 ton.
Mikrolit – drobný štiepaný kamenný nástroj prevažujúci najmä v mezolite, jeho začiatky siahajú až do mladšieho paleolitu. Mikrolity mali väčšinou geometrické tvary (trojuholníky, lichobežníky). Tieto drobnotvaré kamenné nástroje sa nepoužívali samostatne, ale ako súčasť vkladaných (kombinovaných) nástrojov. Upevňovali sa zvyčajne živicou a priväzovali sa do drevených či kostených rukovätí a násad.
Minca – kúsok kovu, ktorý štát alebo oprávnená právnická osoba určila za zákonné platidlo. Hodnota mince závisí od hodnoty materiálu a od kreditu (záruky) vydavateľa. O vzniku mincí kolujú rôzne domnienky, pravdepodobne vznikli v Lýdii v Malej Ázii, odkiaľ sa rozšírili na grécke ostrovy, na Balkánsky polostrov, do Ríma a odtiaľ do celého sveta. Za obdobie vzniku mince sa pokladá 7. stor p.n.l. Za najstaršie sa v súčasnosti pokladajú mince gréckeho mesta Milétu v Malej Ázii, ktoré sa razili z elektrónu (zliatiny zlata a striebra). Na našom území mince používali ako prví Kelti (3.–1. stor p.n.l.) a to biateky. V 10. stor. sa stal základom strieborný denár, od 14. stor. strieborný groš a od polovice 16. stor. strieborný toliar.
Mohyla – väčší umelý násyp z hliny, niekedy v kombinácii s kameňom, navŕšený nad kostrovým, prípadne žiarovým hrobom alebo viacerými hrobmi. V mohyle sa zvyčajne rozlišuje ústredný hrob a vedľajšie hroby, ktoré mali v jednotlivých obdobiach rozdielny význam. Miesto, na ktorom sa vyskytujú mohyly, sa nazýva mohylník. Mohylové pochovávanie sa uplatňovalo v mnohých obdobiach praveku a v rannej dejinnej dobe, na Slovensku po prvý raz v závere neskorej kamennej doby. Najväčšou európskou mohylou ke Silbury Hilll. Veľký rozmach budovania mohýl nastal v strednej dobe bronzovej najmä v okruhu mohylových kultúr. Mali spravidla kamenné jadro. Zánik mohylového pochovávania v strednej a západnej Európe nastal za expanzie Keltov.

Pod mohylami sa začalo pochovávať v staroslovanskom, na severe vo vikinskom prostredí.
Monoxyl – plavidlo (loď, čln) zhotovené z jedného kusa dreva (kmeňa). Najstaršie monoxyly sa zjavili už v mezolite (Pesse v Holandsku), bežne sa používali na riečnych tokoch a jazerách v neolite (Federseemoor vo Švábsku), miestami sa udržali až do súčasnosti. Zhotovovali sa vypaľovaním alebo alebo tesaním kamennými respektíve kovovými nástrojmi. Bezpečnosť plavby sa zabezpečovala plavákmi, prípadne sa viac člnov spájalo do jedného plavidla. Pri plavbe sa používali veslá pripevnené na bokoch lodí. Veľkosť člnov bola rozličná (2 – 30 metrov) a niektoré pojali vyše 20 osôb. Moravany nad Váhom – miestna časť Piešťan, nálezisko v okrese Trnava. Na sprašových chrbtoch ležia najznámejšie slovanské sídliská z mladšieho paleolitu. V polohe dlhá robil systematický výskum 1943 L. Zotz, 1946 K. Absolon a 1963 J. Bárta. V stratigraficky spornej polohe (výnimočne čierno) maľovaná, častá je rytá výzdoba a štylizovaná ženská plastika střelického typu. Početná je štiepaná industria z obsidiánu.
Moustérien – najvýznamnejšia stredopaleolitická kultúra, ktorá sa vyvinula s levalloisienu. Pomenoval ju G. Mortillet podľa jaskynného previsu Le Moustier pri Les – Eyzies – de – Tayac, department Dordogne, Francúzsko. Vyvíjala sa od ríšskeho štadiálu po prvý wurmský interštadiál. Jej nositeľom bol neandertálsky pračlovek. Na základe C14 sa datuje do 55 000 až 35 000 rokov p.n.l. Charakterizuje ju výroba úštepov z diskovitých jadier. Úštepy boli opracované do tvaru moustérienských trojuholníkovitých hrotov a drapadiel početných foriem. Mozaika – druh plošnej výzdoby z drobných rôznofarebných kociek, hranolčekov, kolíčkov z rôzmanitých druhov materiálu (kameň, sklo, terakota, kov a drevo). Upevňovali sa do mäkkej omietky alebo tmelu. Začiatky mozaikovej techniky siahajú až do 4. tisícročia p.n.l. Najstaršie známe vzory sú z Uruku v Mezopotámii (geometrické vzory). V antickom Grécku sa používala kamenná mozaika na výzdobu dlážky, často s mytologickými a loveckými motívmi. Veľký rozkvet mozaiky nastal do obdobia Rímskej ríše. Od 3. stor n.l. sa rozšírila skalná nástenná mozaika.
Murus Gallicus – druh opevnenia niektorých keltských opíd, najmä v Galii, najďalej na východ sa objavuje murus gallicus v prvej fáze opevnenia oppida v Manchingu. Základ stavby tvorila drevená roštová konštrukcia na úrovni terénu, pospájaná dlhými železnými klincami a vyplnená sypkým materiálom z kameňov a hliny. Vonkajšia stena je z čiatočne opracovaných kameňov kladených na seba nasucho, bez malty.

Konce vodorovných drevených trámov prenikajú kamenným múrom a sú na jeho vonkajšej strane viditeľné.
Niaux – jaskyňa s nástennými paleolitickými maľbami pri Tarascone v Pyrenejach, department Ariege, Francúzsko. Preskúmal ju 1906 H. Brauil a E. Cartailhac. Je takmer 1 400 mertrov dlhá, chodbovitá, bez kultúrnej vrstvy, patrí k najvýznamnejším jaskyniam s maľbami franko – kantaberského štýlu. Väčšina malieb je v Čiernej sále vzdialenej asi 770 metrov od vchodu (26 bizónov, 16 divých koní, 6 kozorožcov, jelene). V jednej z bočných chodieb je v hlinitom dne rytina bizóna zasiahnutého šípmi., v zadnej časti jaskyne sa našli aj odtlačky nôh kromaňonca. Všetky obrazy (jednofarebné, zväčša čierne) sa zachovali vo výbornom stave, datujú sa do stredného magdalénienu.
Nitriansky Hrádok – klasická lokalita na sútoku Nitry a ramena starej Nitry v okrese Nové Zámky. Najvýznamnejšou a systematicky preskúmanou je poloha Zámeček (J. Eisner, A. Točík) - -tellový útvar s osídlením od neolitu po stredovek. Jej názov je odvodený od malej protitureckej pevnosti zo 17. stor. Lokalita sa rozkladá na sprašovom ostrohu 150 x 150 metrov, vyčnievajúcom 6-7 metrov nad okolitý terén, chránili ho rieka a močiare. Hrúbka kultúrnych vrstiev dosahovala 4-5 metrov. V priebehu osídlenia ľudu s lengyelskou kultúrou Zámeček opevnili priekopami s palisádou.
Obolus – v starovekom Grécku pôvodná drobná minca v hodnote 1/6 drachmy s hmotnosťou 0,727 g , neskôr 0,57 g. Obolus sa delil na 8 chalkusov. Často ho dávali do úst mŕtvym (poplatok na potreby v záhrobnom živote). Obolus ako menová jednotka prešiel aj do stredovekých menových sústav, v ktorých tvoril najnižšiu hodnotu, pl denára. V Uhorsku zaviedol razenie obolusu zo striebra kráľ Štefan I. Začiatkom 11. storočia.
Obsidián – sopečné (vulkanické) sklo, ktoré vzniká pri rýchlom ochladení lávy (ryolitovej a čadičovej). Má vysoký lesk s lastúrovým lomom, je čiernej, sivočiernej, zriedkavo i hnedočervenej farby. Ako surovina sa používal na výrobu štiepanej industrie už v paleolite, najmä však v mladšej dobe kamennej (neolite). Lesklá a ľahko opracovateľná surovina má podobné výborné technické vlastnosti ako pazúrik. Je dostatočne tvrdá a utvára ostré hrany. Obsidián bol veľmi obľúbený v indiánskych kultúrach Ameriky (v Peru ho nazývali „zrkadlom Inkov“).
Očkov – archeologická lokalita pri Piešťanoch, okres Trenčín. Roku 1953-1959 tu odkryl AÚ SAV v Nitre (J. Paulík, T. Kolník) kniežaciu mohylu z mladšej doby bronzovej (12. stor p.n.l.) a rozsiahle barbarské pohrebisko z neskorej rímskej doby. Hrob vojenského náčelníka ľudu stredodunajských popolnicových polí (velatická kultúra) bol vybudovaný z hliny, kameňa a dreva.

Pod mohylovým násypom (priemer 25 m) a trojnásobným kamenným vencom bola zahĺbená komora, čiastočne obložená drevom, v strede s pravouhou hrobovou jamou (dno v hĺbke 7,5 m). Vrstva popoloa a uhlíkov s roztavenými bronzovými predmetmi svedčí o pohrebnej hranici, na ktorej po spálení tela vybudovali hrobku. Našla sa keramika (črepy z približne 100 nádob), časť bronzového meča, noža a hrotu oštepu.
Oppidum – opevnené sídlisko (hradisko) v oblasti strednej Európy z neskorej doby laténskej, v západnej Európe sa (najmä vo Francúzsku) oppidá označujú ako opevnené hradiská už od neskorej halštatskej doby. Oppidum by malo obsahovať najmenej dve typické znaky: opevnenie s vonkajším kamenným múrom (murus gallicus) s priekopou a doklady hospodárskej (výrobnej alebo obchodnej) koncentrácie. Oppidum neplnilo len úlohu predsunutej pevnosti ale aj spoločenské, kultúrne a politické stredisko. Preto oppidá zaberali väčšiu plochu (30-100 ha) na rozdiel od pohraničných pevností (5 ha).
Ostrovany – nálezisko dvoch bohatých hrobov z mladšej doby rímskej pri Sabinove na severovýchodnom Slovensku. Prvý nález pochádzal z roku 1790. Išlo o hrob v ktorom sa zachoval zlatý nákrčník, náramok, spona s ónyxom, zlatá spona s nápisom VTERE FELIX (šťastne užívaj) atď. Hrob obsahuje popri germánskych predmetoch aj predmety rímske. Hrob sa datuje podľa najmladších nálezov na začiatok 4. stor n.l. Druhý nález z Ostrován pochádza z roku 1865 (kostrový hrob). Našlo sa mnoho strieborných, pozlátených a zlatých predmetov i aureus (staroveká rímska minca) Herennie Etruscilly, manželky Décia staršieho (okolo 250 n.l.).
Paleontológia – veda o vyhynutých pravekých živočíchoch. Rekonštruuje pravekú a historickú faunu na základe analýzy kostrových zvyškov živočíchov. Podľa rozličných detailov možno niekedy predpokladať aj konkrétne formy lovu. Podobne možno určiť, ktoré zvieratá boli domestikované, aké bolo ich zastúpenie v stáde a aký bol pomer medzi množstvom lovených a chovaných zvierat.
Palisáda – obranná stena z drevených zahrotených kolov, tesne vedľa seba spravidla kolmo zapustených do zeme. Palisády stavali ako opevnenie prípadne ako jeho časť po obvode hradísk alebo opevnených sídlisk od mladšej doby kamennej až do obdobia vrcholného stredoveku. V rímskej dobe v oblastiach chudobných na drevo museli vojaci okrem bežného výstroja niesť aj koly (valli) pre prípadné vybudovanie palisád.
Panónia – provincia Rímskej ríše na území Maďarska, Rakúska, Juhoslávie a Slovenska (Rusovce). Úplné podobrenie Panónie zavŕšil Tibérius v roku 12 – 9 p.n.l.

Traján rozdelil Panóniu na hornú (superior) a dolnú (inferior) Na území Panónie prebiehalo mnoho vojen: germánske a sarmatské za Domiciána (neskôr Trajána a Hadriána) a veľké markomanské za Marka Aurélia. Hospodársky bola Panónia málo významná, neskôr s príchodom mnohých národov a obchodníkov na jej územie, jej význam stúpal. Na území Panónie (v slovenskej časti) sú v súčasnosti známe tieto náleziská: Gerulata (Rusovce), Stupava, Devín, Bratislava, Leányvár, Milanovce a Cífer-Pác.
Patriarchát – druhá fáza vývoja rodovej spoločnosti, ktorá nahrádza nediferencovanú rodovú spoločnosť, niekedy nazývanú matriarchát. Patriarchát nasledoval v Európe po zavedení oradlá ťahaného dobytkom, ktoré spôsobilo novú fázu spoločenskej deľby práce. Základné ekonomické činnosti (obrábanie polí, chov dobytka) definitívne prešli do rúk mužov, ženám ostali pomocné práce a práca v domácnosti. Na tomto základe sa vytvorilo osobné vlastníctvo ťažných zvierat (vlastníkmi bola skupina mužov), pôda však stále ostávala spoločným vlastníctvom všetkých. Patriarchát znamenal skutočný nadvládu mužov nad ženami a deťmi. V strednej Európe trvá patriarchálne zriadenie od eneolitu do začiatku železnej doby, neskôr sa patriarchát udržuje iba ako forma organizácie rodiny.
Pazúrik - (flint, silex), sedimentárna hornina, ktorú tvorí kysličník kremičitý. Nie je kryštalický a pri štiepaní utvára mušle s ostrými hranami. Jeho farba je v jednotlivých lokalitách rôzna: sivočierna, sivá, bledosivá, sivohnedá, hnedastá, hnedá až medovo žltohnedá. Najdôležitejšie ložiská: severozápad Francúzska, Holandska, Belgicka a Dánska až po severné Nemecko. Pazúrik sa používal po celú kamennú dobu na výrobu štiepanej ojedinele brúsenej industrie. Obľúbený bol v mladších fázach paleolitu, najmä v gravettiene a magdeléniene.
Piktogram – obraz predstavujúci určitú myšlienku, zrozumiteľnú aj bez znalosti jazyka, jednoduchá forma obrázkového písma. Piktogram nie je dôkazom článkovanej reči, preto ho nemožno čítať. Jeho rozlúštením je teda výklad obrazu. Nie každý obraz je aj písmom. Obrázkové písmo pretrvalo až dodnes u národov, ktoré zostali na prvotnom stupni rozvoja civilizácie: Eskimáci, Indiáni, niektoré kmene v Polynézii.
Plavecké Podhradie – keltské oppidum na vrchu Pohanská, vybiehajúcom z masívu Malých Karpát (496 m.n.m.). Na výšine vzniklo už v mladšej dobe bronzovej hradisko ľudu velatickej kultúry. Hlavné osídlenie však patrí do laténskej doby, keď keltské oppidum zaberalo rozlohu 38 ha.

V jednom z odkrytých sídliskových objektov sa našli doklady kamenársko-sochárskej dielne, ktorá vyrábala asi kultové kamenné plastiky.
Pleistocénna fauna – zvieratstvo starších štvrtohôr, pokračovanie veľkého spoločenstva žijúceho koncom treťohôr, ktoré bolo pôvodne prispôsobené čiastočne inému prostrediu. Vplyv na ňom zanechali opakujúce sa klimatické oscilácie na konci treťohôr, ktoré sa začiatkom pleistocénu ešte zvýraznili. Išlo najmä o výkyvy vo vlhkosti podnebia. V týchto meniacich sa podmenkach vznikla postupne fauna známa dnes.
Pohrebisko – nekropola, miesto určené na pochovávanie mŕtvych. Vznik pohrebísk súvisí s rituálnym pochovávaním, hoci hroby sa zoskupovali na jednom mieste až neskôr. Pohrebiskám predchádzali jednotlivé hroby, prípadne sa pochovávalo priamo na sídlisku. Vyčlenenie osobitného miesta, oddeleného od osady vyjadruje úctu, respektíve strach pred zosnulým. Pohrebiská sa členia podľa spôsobu pochovávania na kostrové a žiarové, podľa vonkajšieho výzoru hrobov na mohylové, ploché a skalné.
Rádiokarbónová metóda – datovacia metóda založená na skutočnosti, že všetok uhlík v živých organizmoch pochádza z atmosféry. Tu je pomer medzi jednotlivými izotopmi uhlíka približne konštantný. Len čo organizmus odumrie, začína sa tento pomer meniť, lebo C14 sa rozpadá s polčasom asi 5730 rokov. Úmerne s vekom organickej hmoty klesá množstvo C14. Stačí teda zmerať koľko rádioaktívneho uhlíka zostalo ešte v archeologickej vzorke organickej hmoty a tým vypočítať jej absolútny vek.
Rádiolarit – tuhá usadená hornina, silicit tvorený prevažne kremitými schránkami mrežovcov. Má charakteristickú čokoládovohnedú alebo zelenkavú, červenavú a hnedožltú farbu. Na rozdiel od iných silicitov (pazúrik, rohovec) podlieha patinačnému (patinovať - vytvárať umelý zelený povlak na zliatinách medi) procesu len nepatrne. Na Slovensku sa rádiolarit používal na výrobu štiepaných nástrojov už v paleolite, mezolite a eneolite. Značné rozšírenie rádiolaritu je dôležitým ukazovateľom rôznorodých komunikácií v pravekom prostredí.
Sarmati – veľký iránsky kmeňový zväz, o ktorých prvé historické správy sa nachádzajú v čínskych a antických prameňoch. Za oblasť formovania sa kmeňov sa považujú povolžsko-uralské stepi v 6. stor. p.n.l. Pri postupe na západ vytláčali z čiernomorských stepí Skýtov. Sarmati si postupne podmaňovali časť východnej Európy a Ázie. Tvorilo ich viacej kmeňov – Aorsi, Syrakovia, Jazygovia, Alani a Roxolania. Sarmati boli kočovníci, zaoberali sa kočovným pastierstvom, chovom koní, oviec a kôz. Meč bol ich hlavným kultovým predmetom a personifikoval boha vojny. Uctievali vodné božstvá, rieky a jazerá. Mŕtvych pochovávali vo vystretej polohe.

Roku 378 sa alanskí jazdci zúčastnili bojov pri Adrianopole.
Skýti – príslušníci kočovných kmeňov iránskeho pôvodu, obyvatelia Skýtie, ktorí v 8.-7. stor. p.n.l. vytlačili z čiernomorských stepí Kimerov. Zachovali sa o nich početné správy antických autorov (Hesiodos, Hippokrates a Herodotos). Skýti podnikali vpády až k hraniciam Egypta. O ich prítomnosti v staroorientálnom svete svedčia asýrske texty a bohatý nález zo Ziwiyje. Okolo 673 p.n.l. sa odohrala bitka medzi Skýtmi a Asýrčanmi. Skýti uctievali najvyššie ženské božstvo Tabiti, bohyňu kozuba, ohňa a Zeme. Obávanou Skýtskou zbraňou bol reflexný luk, ktorému bola podrobená aj ich bojová taktika.
Smolenice – lokalita pod svahmi Malých Karpát na juhozápadnom Slovensku, prvý raz skúmaná 1890 N. Sándorfim. V polohe Molpír zistil osídlenie s trojnásobnými obrannými múrmi. Bokom od sídliska odkryl 23 hrobov stredodunajskej mohylovej kultúry, zväčša s mohylovým násypom a kamennou konštrukciou. Na strategickej polohe výbežku Molpíra odkryli významné a dosiaľ najväčšie spoločensko-hospodárske centrum ľudu kalenderberskej kultúry halštatskej doby na Slovensku. Hradisko bolo opevnené zložitou sústavou s trojicou múrov a valov. Miestnu remeselnú výrobu dokladajú dielne so stopami železiarstva. Hradisko bolo vybudované v 7. stor. p.n.l. a existovalo asi sto rokov.
Somotor – praveké nálezisko v katastri obce Somotor na Somotorskom vrchu na východnom Slovensku. Roku 1954-1957 tu J. Pástor našiel opevnenú osadu z mladšej až neskorej doby bronzovej. Keramický materiál získaný z tohoto miesta patrí do okruhu gávskej kultúry a k somotorskému typu. Našlo sa niekoľko hlinených miniatúrnych nádobiek, torzo plastiky barana a koňa. Nezvyčajný je miniatúrny hlinený model bronzovej sekerky. Našli sa tu tri depoty. Našla sa v tejto oblasti aj mohyla priemerom 6 m obsahujúca 3 hroby, v ktorých sa našli iba črepy. Doznievanie osídlenia na Somotorskom vrchu dokladajú nálezy halštatskej kuštanovickej kultúry.
Spišský Štvrtok – opevnené výšinné sídlisko ľudu otomanskej kultúry zo začiatku strednej doby bronzovej v polohe Myšia Hôrka. Význam náleziska ako hospodárskeho a obchodného centra podčiarkuje aj jeho fortifikačný systém (kamenné múry, val a priekopa). Našlo sa tu mnoho zlatých a bronzových ozdôb. Obživu osady zabezpečovalo poľnohospodárstvo. Roku 1974 zistili na akropole dva žiarové urnové detské hroby. Našla sa prenosná piecka a nádoba s obežným žliabkom na kvasenie nápojov. Našli sa aj bočnice zubadiel z kostenej a parohovej industrie. Osada zanikla pri požiari.
Sťahovanie národov – 4. - 6. stor. n.l., éra zániku antických ríš a ich kultúr.

Bola vyvolaná vnútornou krízou neskoroantickej spoločnosti a tlakom barbarských kmeňov z východu. Úpadku predchádzali dlhé vojny, ktoré vyčerpali antické ríše a tak isto aj stále sa zvyšujúci tribút barbarov, ktorým sa dal vykúpiť dočasný mier. Pohyb kmeňov, ktorý vyústil v sťahovanie národy, si vyžiadal tlak nomádskeho kmeňa Hunov.
Stonehenge – megalitická stavba typu henge vo Wiltshire, neďaleko Salisbury v južnom Anglicku. Je to jedinečný praveký pamätník obradného charakteru. Hlavnú stavbu (kruh s priemerom 30 m) tvorili 4 m vysoké, hore vodorovným prekladom pospájané kamenné bloky. Pamätník sa nachádza v areáli bohatých mohylových hrobov bronzovej doby. Účel svätyne v Stonehenge zrejme súvisel so slnečným kultom. Stonehenge bol zničený sčasti za rímskej okupácie a sčasti v stredoveku. Jeho rekonštrukcia bola zavŕšená roku 1958.
Szeletien – najstaršia stredoeurópska mladopaleolitická kultúra. Vyvinula sa z moustérienu a ovplyvnil ju aurignacien. Jej nositeľom bol už praveký čovek Homo Sapiens. Nazvaná je podľa maďarskej jaskyne Szeleta. Szeletien trval približne od roku 40 000 do roku 35 000 p.n.l. Príslušníci tejto kultúry využívali jaskyne ako loviská na jaskynné medvede. Známa je jamová ťažba kamenných surovín a farbív.
Šamanizmus – schopnosť ovládať nadprirodzené bytosti (napríklad duchov) charakteristická pre náboženské predstavy prvotnopospolnej spoločnosti. Pod šamanizmom sa chápu také praktiky alebo činnosti, ktoré mali prinútiť rôznych duchov k poslušnosti a k službe v prospech človeka. Verilo sa, že šamani dokážu liečiť chorých, ovládať živly a atmosferické úkazy. Šamanmi mohli byť iba tí, ktorí prešli reinkarnáciou. Používali zvieracie odevy a rôzne nástroje (napríklad bubny).
Šnúrová keramika – eneolitický kultúrny komplex, ktorý sa v 3. tisícročí p.n.l. rozšíril v severnej Európe a od Holandska po Dneper a Volgu. Nazýva sa aj kultúrou s bojovými sekeromlatmi. Šnúrová keramika tvorila základ pre vývoj prvých kultúr bronzovej doby. Spoločným znakom tejto kultúry sú hroby s pochovanými v skrčenej polohe, pohárové nádoby zdobené odtlačkami šnúry a dobre opracované sekeromlaty ako atribúty mužov. Najväčší rozvoj keramických foriem, zrejme vplyvom ranobronzového prostredia Karpatskej kotliny, dosiahla šnúrová keramika na Morave.
Tell – sídlisková mohyla, výšina utvorená dlhodobým osídlením. Telly sú typické v krajinách Blizkeho východu a v juhovýchodnej Európe. Vznikali postupným navŕšením zrúcanín z rozrušených stavieb a výstavbou nových.

Výška tellu závisí od počtu prestavieb, dĺžky a intenzity osídlenia, a najmä od použitého stavebného materiálu. Vo východnom Stredomorí (Sýria, Irak, Palestína) sa stavalo z nepálených tehál, telly sú teda dosť dobre viditeľné. Najvyššie v Sýrii a v Turecku dosahujú výšku 30 - 40 m.
Terakota – drobná figurálna plastika z vypálenej hliny. Pôvodne bola modelovaná vo voľnej ruke. Výroba z dutých foriem (matríc) sa rozšírila v 7. stor. p.n.l. z východného Stredomoria na Rodos, Cyprus a do Grécka. Terakota bola v gréckom duchu polychrómovaná, v archaickom období prevládla tmavá, lesklá farba a od 6. stor. p.n.l. prevládla červená farba, v helenistickom období belasá. Terakoty mali votívny charakter, sú dôležitým zdrojom informácií o náboženstve, sociálnom a súkromnom živote v staroveku.
Tibava – praveké nálezisko na záplavnom ostrove na severnom okraji Východoslovenskej nížiny v Michalovciach. Lokalitu objavil a roku 1955-57 preskúmal K. Andel. Začiatky osídlenia patria do mladšieho paleolitu (aurignacienska kultúra), z tohto obdobia sa zistili chaty a dielne na výrobu kamennej úštepovej industrie. Najintenzívnejšie bolo nálezisko osídľované v mladšej dobe kamennej. V blízkosti sídliska sa preskúmalo jedno z najvýznamnejších pohrebísk tiszapolgárskej skupiny (41 zväčša kostrových hrobov). Popri chudobných sa našli aj bohaté hroby (medené sekeromlaty a náramky). Bohatstvom kovovej industrie a osobitosťou ďalších nálezov patrí toto pohrebisko k najvýznamnejším eneolitickým lokalitám na Slovensku.
Tráci – obyvateľstvo indoeurópskeho pôvodu, ktoré v 2. tisícročí p.n.l. obývalo Balkánsky polostrov. Pôvod Trákov je dodnes nejasný. Ich predchodcami boli roľnícko-pastierske kmene. Pojem Tráci sa objavuje prvý raz v Iliade. Označujú sa ním kmene obývajúce okolie mesta Enos. Charakteristickými pamiatkami Trákov sú hrobky. Boli v nich pochovaní trácki panovníci a kmeňoví vodcovia. Súčasťou týchto hrobiek bol aj bohatý hrobový inventár. Svoje výrobky zdobili Tráci zvieracími motívmi. Mali aj bohatú mytológiu. Osobitné postavenie mal trácky jazdec (héros). Kultúra starých Trákov dosiahla vysokú úroveň v umení, duchovnej kultúre i náboženstve.
Travertín – pevný, sladkovodný sediment, ktorý vzniká zrážaním uhličitanu vápenatého vo vode. Pri procese zrážania padajú o vody rastlinné alebo živočíšne zvyšky, ktoré v tvrdnúcom travertíne zanechávajú odtlačky. Naše travertíny vznikali koncom treťohôr. Z archeologického hľadiska najdôležitejšie sú Gánovce, kde sa našiel výliatok lebečnej dutiny neandertálca.

Travertíny majú väčšinou svetlú farbu, zriedkavo bývajú sfarbené do žlta alebo žltohneda. Slúžili aj ako stavebný materiál. Z travertínu je napríklad postavené aj rímske Koloseum.
Urna – popolnica, nádoba, v ktorej sú uložené nedohorené zvyšky kostí zo spopolnenia. Urny boli podľa miestnych a dobových zvyklostí z rôzneho materiálu (hlina, kameň, alabaster, sklo alebo kov) a mali rozličnú podobu. Niekedy sa ako urna použil aj bronzový popol na votívnom vozíku.
Val – viditeľný zvyšok pôvodného opevnenia prevyšujúci okolitý terén. Môže byť pozostatkom opevneného výšinného alebo nížinného hradiska, vydelenej časti (akropoly), útočištného hradiska i rozsiahlych fortifikácií chrániacich celé krajiny. Niekedy bol val jednoduchý, inokedy viacnásobný. Výška je rôzna, závisí od použitého materiálu, významu a možností. Val je alebo z kameňa alebo skrýva stavebné jadro, ktoré môže byť iba z hliny, z kombinácie dreva a hliny prípadne aj murovaný z tehál. Pred valom bývala (ak to vyžadoval terén a situácia) priekopa.
Vampirizmus – iracionálne predstavy, že niektorí zomrelí vychádzajú v noci z hrobu a cicajú ľuďom, prípadne dobytku krv a spôsobujú tak ich smrť. Konzumovanie čerstvej krvi malo uchrániť telo vampírov (upírov) pred rozkladom. Ako prevenciu proti vampirizmu ľudia svojich mŕtvych uložili do hrobu (truhly) dolu tvárou, pribili im prsty klincami k rakve, prípadne im do srdca vrazili kôl, väčšinou drevený. Do hrobov sa vkladali aj magické ochranné rastliny. Ak pochovaného podozrievali z vampirizmu, jeho telo exhumovali, prebodli mu srdce, odťali hlavu a prípadne ho aj spálili. Vampírske predstavy vznikli ako prvé u Slovanov.
Vaniovo kráľovstvo – (regnum Vannianum), germánsky štátny útvar v klientelskom pomere k Rímu (21-50 n.l.), Rimania pridelili družinám Marboda a Katvaldu po ich úteku na rímsku pôdu, územie medzi riekami Marus a Cusus a dali im za kráľa Kváda Vania. Za Vannia sa ťažisko germánskeho štátu presunulo z Čiech na juhozápadné Slovensko. Vannius odtiaľ vytvoril územne rozsiahle kráľovstvo a zjednotil niektoré germánske kmene (Markomani, Kvádi, Lugiovia a Hermundurovia). Za 30 ročnej vlády Vannius bohatol na cle vyberanom za tovar dovážaný najmä po Jantárovej ceste. Roku 50 n.l. bol Vannius vyhnaný vlastnými rodinnými príslušníkmi (Vangiom a Sidom) a hľadal záchranu u Ríma, ktorý ho s družinou usadil v Panónii.
Veľké Raškovce – praveká lokalita na východnom Slovensku a názov miestnej skupiny mladšej lineárnej keramiky, rozšírenej na juhovýchodnom Slovensku a severovýchodnom Maďarsku.

Vo výzdobe sa uplatňujú vzory maľované čiernoufarbou na svetlom podklade blízke bukovohorským motívom. Roku 1971-1974 Veľké Raškovce preskúmal J. Vizdal a našiel pohrbisko tiszapolgárskej kultúry so 44 kostrovými hrobmi a 1 zvieracím (ovca-koza). Okrem keramiky je v každom hrobe aj kovová a kamenná industria (náramky, sekeromlaty, dláta), nález amfory so zobrazeným vozom a konským záprahom.
Venuša – mladopaleolitická plastika, soška prevažne nahých žien so zvýraznením niektorých pohlavných znakov, zvyčajne so zanedbaním čŕt tváre, hlavy a dolných končatín. Venuše sú vrcholným prejavom paleolitického umenia. Vyrábali sa prevažne s mamutoviny, parohov alebo kostí, prípadne z vypálenej hliny alebo mäkkých nerastov. Najstaršie sú staré okolo 30 000 rokov. Ich veľkosť sa pohybuje od 4 do 23 cm. U nás sú známe najmä Moravianska a Věstonická venuša.
Votívny dar – obetný dar často symbolického charakteru, venovaný božstvu, v kresťanskej dobe kostolom. V praveku sa objavuje často v rašeliniskách, prameňoch či vodných tokoch.
Závist – rozsiahla pevnostná sústava, dominujúca južnému okraju pražskej kotliny. Leží na území obcí Lhota, Dolní Břežany a Točná. Zrúcaniny múrov a opevnenia boli dobre viditeľné v stredoveku. Mohutné opevnenie patrilo vo svojej vrcholnej fáze najväčšiemu dosiaľ známemu keltskému mestu (oppidu) v Čechách, datovanému 2. – 1. stor. p.n.l. Opevnená plocha meria 170 ha a jej stredom sú 2 výrazné plošiny zvané Akropole a Balda. Závist patrí medzi najväčšie stredoeurópske pevnosti tých čias.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Heslá z praveku (L-Z)