Napoleon a cirkev

Keď sa prvý konzul Francúzskej republiky Napoleon Bonaparte dozvedel o benátskom konkláve , zlostne a sarkasticky poznamenal:" Tak hŕba starých pánov predsa len zasadla!" Jeho stanovisko ku katolíckej cirkvi bolo ešte pod vplyvom radikálneho ateistického myslenia francúzskej revolúcie. Napoleon však onedlho začal meniť svoj postoj k cirkvi. Predvídavo začal chápať, že jeho projekt akýchsi spojených štátov európskych, v ktorom chce panovať, by bez podpory cirkvi neprešiel.

Prvý Konkordát.

Nový pápež Pius Vll. považoval za užitočné a pozitívne, že sa Napoleon chce dohodnúť. Napoleon v Miláne vyhlásil:"Opäť potrebujeme Boha, aby bol niekto, kto trpí s nami. To pápežovi imponovalo. Pápež začal vyjednávať vo veci konkordátu, pretože sa nazdával, že by dal hojivú náplasť na rany francúzskej cirkvi. Pápež však pristúpil na hru, v ktorej pozadí sa skrývali rafinované ciele budúceho imperátora. Napoleon začal byť netrpezlivý, lebo si myslel, že vec konkordátu bude vyriešená v priebehu 14 dní. Pokyn na konanie pred pápežom v Ríme dal francúzskemu kardinálovi Feschovi. Ten však neuspel. Napoleon vymohol, aby sa rokovania konali v Paríži - Consalvi. Napoleon žiadal, aby jeho konzulská právomoc vo veci vymenovania biskupov bola neobmedzená, chcel obmedziť biskupské stolice zo 150 na 60, obmedziť majetok cirkvi. Kardinál Consalvi oponoval hlavne tým, že by sa arcibiskupi stali duchovnými policajtmi Napoleona. Podľa svojho presvedčenia nemohol súhlasiť hlavne s tým, aby v kostoloch bola pánom polícia, ktorá má možnosť kedykoľvek odstrániť kňaza z kazateľnice i počas výkonu bohoslužieb. Bonaparte bol čím ďalej netrpezlivejší. Problém uzavretia konkordátu sa stupňoval. Nakoniec sa predsa len zrodil výsledok. Dňa 15.7.1801 sa uzavrel konkordát, ktorý mal dať "Bohu čo je božie a cisárovi čo je cisárovo". Napoleon ho i tak svojvoľne doplnil neskôr o článok č. 77 a vyhlásil: "Teraz som nebo spriatelil so zemou". A pápež mu ešte veril... Sám si položil na hlavu korunu


V máji 1804 sa spýtal či má byť korunovaný za cisára. Miliónové zástupy vykríkli svoje áno. Avšak nestačil hlas ľudu a šľachty, ale aj súhlas cirkvi, veď išlo o historický precedens. Napoleon povedal:"Keď je už na korunovanie potrebný kňaz, nech je najvyšší". Korunovácia mala prebehnúť v Paríži. Prišla otázka protokolárnych záležitosti týkajúcich sa korunovácie.

Dohodlo sa, že pri ceremónii Napoleon nepobozká ruku konsekrujúcemu kňazovi, olejom pomažú len čelo, dá sa vyhotoviť atrapa meča Karola Veľkého, ktorý sa stratil počas revolúcie. Pápež súhlasil. Nastal deň korunovácie 2. December 1804. O 9:00 prišiel koč s pápežom Piom Vll. ku katedrále Notre Dame. V katedrále už čakali generáli Murat, Latour d´Auvergne, Soult, Ney, Desaix, ale i minister Talleyrand a ďalší vysoký hodnostári. Budúci cisár potreboval pápeža ponížiť tak nechal na seba dlho čakať (vyše hodiny). Pápež to však trpezlivo zniesol a venoval sa modlitbám. O 10:30 vstúpil Napoleon s manželkou Jozefínou do kadedrály. Keď nadišla rozhodujúca chvíľa a pápež Pius Vll.siahol po korune, ktorú mal položiť na Napoleonovu hlavu, ten ho predišiel, zložil si z hlavy zlatý vavrínový veniec, uchopil korunu a otočený chrbtom k pápežovi sám si ju položil na hlavu. Pius Vll.nereagoval. Potom "sebakorunovaný" cisár položil korunu na hlavu svojej manželke Jozefíne. Proti cisárovi stál zrazu iba pápežský štát a tohto sa Napoleon snažil zbaviť. Zásadné rozhodnutie Napoleona, ktoré malo zlomiť protivníka, sa prejavilo tým, že vojská generála Miollisa obsadili Rím. Nad Anjelským hradom zaviala zástava francúzskeho cisára. Rím vrel pobúrením. Pápež však tiež rozhodol Bulou, ktorá začínala slovami: "Perpetuam memoriam" vyslovil, že kto sa zúčastní na rabovaní cirkvi, bude z kresťanskej pospolitosti vyhostený! Aj keď v Bule nebolo uvedené konkrétne meno, z obsahu vyplynulo, že exkomunikoval Napoleona. V noci zo 6.na7.júla 1809 francúzsky vojaci stáli v spálni pápeža a mierili naňho bodákmi. Na dvore čakal pripravený koč. Koč s väzňom sa dal na cestu, už po niekoľkých dňoch bol pápež veľmi vyčerpaný. Čím ďalej cesta pokračovala Pius trpel. Duševné otrasy mu zoslabili aj telo. Zvesť o jeho uväznení sa šírila ako lavína. 29.augusta 1809 pápež došiel do Savony. Pápeža deportovali a pápežský štát prestal existovať. Napoleon mal v pláne vybudovať "nový Vatikán", a tým dostať cirkev pod svoju kontrolu. Napoleon povolal do Paríža kardinálov, predstavených reholí, pápežské ministerstvo aj s archívom. Keď sa väčšina kardinálov vyjadrila, že bez pápežského súhlasu nemôže opustiť Sväté mesto, nechal ich do Paríža deportovať. Pápež zostal v savonskom väzení úplne sám a Napoleon sa ho pokúšal zlomiť, najprv mu ponúkal 3 mil. Frankov, keď pápež odmietol začal mu cenzurovať poštu a biskupi mohli prísť len formálne. Chorý pápež strácal posledné zvyšky síl. 16.mája 1811 zvolal Napoleon do katedrály Notre Dame synodu. Pri prejave zaútočil na autoritu pápeža, napriek tomu autorita pápeža neutrpela. V júni 1812 tajne previezli pápeža do Fontainebleau.

Napoleon začal naliehať na Pia Vll., aby podpísal v poradí už druhý konkordát. Išlo mu o definitívnu nadradenosť vlastnej moci nad cirkevnou. Psychicky i fyzicky zlomený Pius nakoniec podpísal. Pápež zozbieral sily a 25.apríla 1813 vyhlásil tento konkordát za neplatný. Napoleon opäť zúril, avšak zmenil taktiku, pápežovo rozhodnutie nebral do úvahy. Vrátil sa na bojiská, ale prehratá bitka pod Lipskom 16.-19.oktobra 1813 ho vyradila z politickej hry a konkordát prestal existovať. Nakoniec Napoleon zomiera na ostrove sv. Heleny 5.mája 1821 a pápež Pius Vll.sa vrátil do svojho Svätého mesta Ríma a zomiera 20.augusta 1823. Ešte pred smrťou vyjadril o bývalom cisárovi Napoleonovi l.: "Bol to náš tvrdohlavý syn, no jednako len syn". Konkláva - rada kardinálov, zhromaždenie na voľbu pápeža
Konkordát - dohoda medzi štátom a kat. cirkvou o úprave vzájomných vzťahov.