Roku 1922 sa fašizmus vzdialil od revolučného a sociálneho zápalu "bojovného zväzku" (fasci di combattimento), ktorý založil Benito Mussolini 23. marca 1919.
Jeho aktivisti - squardisti, ktorých vyzbrojila oligarchia, organizovali "trestné výpravy" proti ľavicovým stranám a socialistickým a katolíckym združeniam. V máji 1921 fašistická strana vstúpila do konzervatívnej koalície, ktorá vládla v Taliansku. Získala 35 poslancov: tradičná pravica vlastne pomohla nabrať fašistom druhý dych. Vtedy sa Mussoliny použitím sily alebo hrozby násilného prevratu zmocnil vlády. Využil pri tom plán svojho bývalého spojenca Gabriela d' Annunzia a okolo neho zoskupených bývalých vojnových bojovníkov usporiadať 4. novembra 1922 manifestáciu v Ríme. Vodca faašistickej strany sa obával, aby sa manifestácia nezvrhla na demonštráciu proti nemu alebo, naopak, aby proti nemu nepobúrila potencionálnych prívržencov fašizmu. Fašistickú členskú základňu zmobilizoval zjezd strany, ktorý sa konal 24. októbra v Neapole. Všetko bolo dopredu dokonale pripravené, všetko spolu hralo, dokonca aj otázky a odpovede. Michele Bianchi, jeden z Mussoliniho najbližších spolupracovníkov, pôvodne anarchista a syndikalista sa pýtal davu 40 000 ľudí: "V Neapole prší, čo tu teda robíte?" Mussolini so šerpou vo farbách Ríma na čiernej košeli čiže v straníckej uniforme upresňoval: "Alebo nám vláda dá moc, alebo pôjdeme na Rím a sami si ju vezmeme". Dav skandoval: "Na Rím! Na Rím!"
Scenár zjazdu a operačný plán prevzatia moci v celom Taliansku vznikol na schôdzi, ktorá sa konala 16. októbra. Dohodlo sa na nej, ktoré strategické body treba vziať pod kontrolu, že hlavný štáb operácie bude v Peruze a aktivisti budú sústredení okolo Ríma - v Santa Marinnelle, Monte Rodonto a v Tivoli. Mussolini si vybral Miláno, odkiaľ by mohol v prípade neúspechu ľahšie utiecť do Švajčiarska. Okrem toho chcel byť spočiatku radšej ďalej od centra operácie a robiť dojemúctyhodného politika, ktorý rešpektuje právo. Vydieranie
Vo vyhlásení z 26.októbra fašisti žiadali demisiu predsedu vlády Luigiho Factu, lebo inak pôjdu na Rím. Na druhý deň obkľúčili vládne budovy, policajné komisariáty, telefónneústredne a železničné stanice. Vojaci a fašisti zväčša stáli proti sebe a vyčkávali. Všetko sa rozhodlo v Ríme. Tam bolo 26 000 zle vyzbrojených fašistov, ktorým chýbali potraviny. Bolo ich menej ako vojakov generála puglieseho, ktorý bránil mesto a mohol ich bez ťažkostí rozohnať. Zavážila polická vôľa a nie pomer síl.