Cholerové povstanie

Protifeudálne vrenie a nespokojnosť medzi poddanými možno sledovať na sklonku 18. a začiatkom 19. storočia častejšie. Vyvolávalo ho zbedačovanie poddaného ľudu šľachtou. Toto vrenie nadobúdalo niekedy aj široký rozsah a znamenalo vážne nebezpečenstvo pre vládnucu triedu. V rokoch 1 818- 1 820 prišlo napríklad pri zaberaní kopaníc k nepokojom na plaveckom panstve, panstve Pálfiovcov na Záhorí. Do príprav ozbrojeného povstania bolo zapojených okolo 7 000 roľníkov. Kým sa však stačilo rozvinúť, potlačilo ho cisárske vojsko.
Najrozsiahlejšie roľnícke povstanie vypuklo v roku 1 831 na východnom Slovensku. Príčiny a okolnosti, ktoré ho vyvolali, boli viaceré. Roľnícky ľud bol celkove nespokojný so svojím postavením, s povinnou robotou zemepánovi a s rozličnými dávkami a povinnosťami. K tomu pripočítajme, že rok 1 830 bol veľmi neúrodný, medzi roľníctvom vypukli hladomory a prirátajme celkový európsky nepokoj, výbuchy revolúcií. V lete 1 830 vypukla revolúcia v Paríži, v novembri toho istého roku v bezprostrednej blízkosti uhorských hraníc vypuklo povstanie poľskej šľachty proti ruskej nadvláde. Roľníctvo na východnom Slovensku bolo v neobyčajne ťažkom postavení vzhľadom na výraznejšie hospodárske zaostávanie východoslovenských stolíc oproti iným krajom. Práve tu odtrhávanie výrobcov (roľníkov) od pôdy bolo citeľnejšie ako inde, zaberanie pôdy pre zemepánske majerské hospodárenie práve na východnom Slovensku nadobudlo mimoriadne veľké rozmery. Za napoleonských vojen feudálni páni, zvábení vojenskými objednávkami obilia, neskôr vlny, zaberali polia a pasienky na úkor poddaných. Zvlášť kruto prebiehal na východnom Slovensku záber pôdy pomocou sceľovania pozemkov. Poddaný dostal menší pozemok a horšej kvality, ako mal predtým. Feudálni páni používali ešte aj iné "súkromné" spôsoby. Častejšie sa stalo, že zemepán zakúpil kus usadlostí alebo nepatrnú časť kúrie len preto, aby mohol svojimi početnými stádami dobytka vypásať spoločné pasienkové vlastníctvo. Poddaný ľud potom sotva vládal uživiť svoj ťažný statok. Hoci obdobie napoleonských vojen poskytovalo privilegovanej vrstve možnosť hospodársky sa obohatiť, nestihla príležitosť náležite využiť jednak pre znehodnotenie papierových peňazí roku 1 811, keď kurz klesol na pätinu.

Bieda o groš doľahla prirodzene aj na poddaný ľud, a to tým väčšmi, že dane od neho vymáhali v striebre, a to znamenalo cestu do katastrofálnej závislosti od dedinských úžerníkov a kupcov.
Urbárska pôda, ktorá bola hlavnou živiteľkou roľníctva a na ktorej spočívali všetky krajinské a stoličné dane a robotové a iné povinnosti voči zemepánom a cirkvi, tvorila v Zemplínskej, Šarišskej a Spišskej stolici len
17- 18 % všetkej úžitkovej pôdy. V iných stoliciach bola dvojnásobne väčšia. Na východnom Slovenskom počet želiarov a podželiarov, čiže skoro bezzemkov, tvoril už skoro polovicu poľnohospodárskeho obyvateľstva.
Od začiatku roku 1 831 nachádzame na východnom Slovensku stopy príprav povstania. Ich organizátorom bol schudobnený zeman Peter Tašnádi (Tašnády) z Malých Raškoviec. Roľníci si založili Hornouhorskú sedliacku konfederáciu a pripravovali povstanie. Tašnádi počítal s tým, že pod vedením drobnej šľachty sa podarí vyvolať ľudové povstanie a s jeho pomocou sa zmocnia majetkov vysokej šľachty. Peter Tašnádi a jeho prívrženci šírili povesti o ruskej a francúzskej pomoci povstaniu a neskôr aj fámy o travičstve. Cholerová epidémia sa aj skutočne stala takým bezprostredným podnetom k výbuchu povstania. Skutočnosť bola taká, že z Ruska sa roku 1 830 preniesla ázijská cholera a hoci uhorská vláda robila na hraniciach opatrenia, prenikla cholera aj na východné Slovensko a rýchle sa šírila po krajine. V dôsledku nedostatočnej hygieny postihovala najmä poddaný ľud. Keď na hraniciach vojenské kordóny (reťazové zástupy vojska) mali zabrániť prenikaniu cholerou napadnutých ľudí na Slovensko, začali sa šíriť chýry,že uhorskí páni vojensky obsadili hranice, aby zabránili príchodu Rusov, ktorí chceli poddaný ľud oslobodiť z poddanstva. Keď začala vrchnosť robiť hygienické opatrenia, dezinfikovať studne, nariaďovať roľníkom užívanie liekov a kopanie hromadných hrobov, aby sa nemohla šíriť nákaza z mŕtvych tiel, nespokojní roľníci si to vysvetľovali po svojom, že páni sypú do studní jed, otravujú ich, chcú vyhubiť roľníkov. Takú nedôveru a nenávisť mali voči feudálnej vrchnosti a pánom, až uverili, že páni sú schopní otráviť chudobu.
Epidémia cholery, lavínovite sa šíriaca po celej krajine, postihla v čase od júna do konca novembra 1 831 skoro pol milióna ľudí na 3 855 miestach a z toho okolo 200 tisíc ľudí zomrelo. Na choleru zomierali po stovkách a živí pritom nesmeli vychádzať do chotára vlastnej obce, hoci nastala žatva, ani ísť za prácou na Dolnú zem. Zásoby potravín sa vyčerpali. Vtedy aj viacero tých, čo odolávali travičskej legende, uverilo, že páni chcú vyhubiť roľníkov.
Povstanie, ktoré správne dostalo názov "cholerové" vzplanulo 19. Júla v Košiciach, kde sa ľud búril proti násilnému podávaniu liekov. Dňa 25. Júla v Kerestúre a v okolitých obciach odopreli poddaní pánom poslušnosť.

Prestali vykonávať roboty, povyháňali z obcí zdravotných komisárov i panských úradníkov.
Masový charakter nadobudlo povstanie v Zemplíne po vypuknutí vzbury v Žipove neďaleko Trebišova dňa 31. Júla. Na čelo vzbury sa postavil richtár obce Michal Pavúk, ktorý zvolal 1. Augusta do Žipova zhromaždenie roľníkov z okolitých osád a nabádal ich, aby začali boj proti pánom a nebáli sa následkov, lebo "prídu Moskali, ktorí sú katmi pánov, avšak radosťou a dobrodincami chudobných ľudí". Neskôr na stannom súde mu zazlievali, že neveril v travičnú povesť, a jednako ju rozširoval, a hoci mal v obci veľkú autoritu, nepoužil ju na utíšenie povstania, lež naopak. V súdnych spisoch čítame, že Michal Pavúk dal v Žipove postaviť šibenicu namiesto statkára.
Súčasne povstali aj roľníci v michalovskom okrese. V Zemplíne malo povstanie najprudší priebeh v okolí Vranova. Povstalo tu okolo 30 obcí. Správa štatariálneho súdu hovorí o týchto udalostiach : " Zemepáni boli nápadnutí a vyháňaní zo svojich príbytkov a ich domy a majetky rozmetané viac ako od nepriateľa… len v 15 obciach zničili 40 panských budov a okrem toho 13 osôb nemilosrdne zabili, medzi ktorými okrem zemských pánov sa nachádzal aj jeden hlavný slúžny a jeden duchovný…" Povstanie v Zemplíne sa podarilo potlačiť až 12. Augusta silou niekoľkých stotín vojska. Tým sa zabránilo jeho väčšiemu rozšíreniu do Šarišskej stolice, kde tiež vrela protipanská nálada ľudu.
Iskra povstania sa zo Zemplína preniesla do susedného Spiša. Povstanie vypuklo 8. Augusta v okolí Kluknavy a prehnalo sa celým údolím Hornádu až po Poprad. K väčším či menším nepokojom došlo aj v Abovskej, Šarišskej, Gemerskej a Liptovskej stolici, ale i vo Zvolene, Tekovej, Novohradskej stolici a v Turci.
V Rožňave v úlohe vodcu povstania vystúpila žena, 23- ročná Alžbeta Košovičová. Práve z jej počínania zreteľne vidíme sociálny obsah vzbury. Pri nápore na panský dom volala : " Teraz som ja pani Hámošová!" Pričinením rožňavského biskupa vojenský oddiel povolaný zo Spiša s pomocou gardy v zárodku postavenie a aj nebezpečné pobúrenie roľníkov v okolí Štítnika, Betliara a Kokavy zahnal vo vývoji k otvorenému povstaniu.
Východoslovenské povstanie roľníkov malo ohlas aj v okolitých slovenských, zakarpatsko-ukrajinských, maďarských a sedmohradských stoliciach. Patrilo medzi najväčšie protifeudálne povstania a Uhorsku od čias Juraja Dóžu. Vzbudilo poddaných vo viac ako 150 obciach a celkový počet povstalcov bol okolo 45 000 osôb. Poddaní sa chceli zbaviť feudálnej poroby, pánov a chceli slobodne užívať pôdu. Na niektorých miestach, napríklad v okolí Michaloviec, si chceli rozdeliť šľachtické pozemky.

Primitívne vyzbrojení vzbúrenci neboli však schopní vzdorovať vojenskej presile. Chýbalo im jednotné velenie, zväčša len v jednej dedine alebo len v niekoľkých dedinách. Povstalci sa domnievali, že stačí, ak sa zbavia bezprostredných utláčateľov. Všetky tieto okolnosti pomohli šľachte povstanie obmedziť a nakoniec celkom potlačiť.
Na povstaleckom území zavládol po potlačení povstania krutý teror.
Do 8. Novembra, keď panovník vydal zákaz ďalšieho trestania smrťou, popravili na šibenici 119 povstalcov. Tento počet popravených je neúmerný. Vysoko presahuje počet obetí povstania, ktorých bolo 24. Približne 4 000 poddaných, medzi nimi aj viaceré ženy a deti, odsúdili k telesným trestom hlavne palicovaním (i nad 80 palíc). Okrem toho museli poddaní z povstaleckých obcí uhradiť pánom všetky škody a vydržiavať trestné oddiely.
Povstanie bolo kruto potrestané, ale nespokojnosť s poddanskými povinnosťami pretrvávali naďalej čo bolo príčinou napätia medzi roľníkmi a feudálnou vrchnosťou.
Východoslovenské roľnícke povstanie ukázalo pevnú vôľu ľudu skoncovať s feudálnym útlakom. To pochopili aj niektorí predstavitelia strednej šľachty, ktorí namiesto zastaraného hospodárenia chceli sami účinne podnikať kapitalistickým spôsobom. Lež nový spoločenský poriadok sa rodil veľmi pomaly.