Začali sa tu objavovať heslá ako : „Neni župy, nerozkazujú páni, ale chudobní ľudia budú rozkazovať!“
Masový charakter začalo nadobúdať povstanie v Zemplínskej stolici po vypuknutí vzbury v Žipove ( 31. júla ) neďaleko Trebišova. Na čele žipovskej vzbury stál Michal Pavúk, viackrát zvolený richtár obce. Jeho zásluhou získali tu ľudové pohyby cieľavedomejší protifeudálny charakter a zo Žipova sa riadil spoločný postup viacerých obcí proti pánom. Súčasne s revolučnými pohybmi v okolí Trebišova povstalo poddané roľníctvo aj v michalovskom okrese. Hlavným cieľom tu bolo obsadenie dočasného stoličného sídla v Malčiciach. K tomu však nedošlo, lebo pri prevážaní zajatých pánov do Trebišova oddiely povstalcov prepadlo vojsko, ktoré potom ( 5. augusta )udusilo povstanie aj v okolí Trebišova .
V Zemplínskej stolici malo povstanie najprudší priebeh v okolí Vranova. Vyznačovalo sa masovosťou a spoločným postupom viacerých obcí. Povstalci zabrali a vyplienili šľachtické kúrie, kaštiele a fary. Povstanie nemalo nacionálne pohnútky, zúčastnili sa na ňom slovenskí, ukrajinskí, maďarskí a nemeckí roľníci, ktorí chceli priamo fyzicky odstrániť pánov bez ohľadu na ich národnosť a likvidovať aj nenávidenú stoličnú správu. Povstalo tu okolo 30 obcí. V 15 obciach v okolí Vranova bolo zničených 40 panských budov a 13 osôb bolo nemilosrdne zabitých. Povstanie v Zemplínskej stolici sa podarilo potlačiť až 12. augusta silou niekoľkých stotín vojska. Zo Zemplínu sa povstanie prenieslo na Spiš. Príčiny povstania tu boli rovnaké ako na Zemplíne a na strane roľníkov bojovalo aj tamojšie banské robotníctvo a mestská chudoba. K najväčším vzburám došlo v poddanských obciach grófa Karola Csákyho, a to pre olupovanie roľníkov o pôdu pri sceľovaní pozemkov a pre vysoké povinnosti. Vojenské operácie proti povstalcom na Spiši začali 12. augusta.
K väčším i menším nepokojom dochádzalo nielen v oblastiach susediacich s povstaleckými stolicami – Zemplínskou a Spišskou, v Abovskej, Šarišskej, Gemerskej a Liptovskej stolici, ale aj vo Zvolenskej, Tekovskej, Novohradskej stolici, v Turci a inde. Rozšíreniu povstania na celé Slovensko a možno i Uhorsko zabránilo to, že samo povstanie na východnom Slovensku prebehlo živelne.

Čo očakávali východoslovenskí roľníci od povstania?

Vzbúrení poddaní odopierali panské roboty, pretože sa chceli zbaviť pánov, a tým aj neznesiteľných feudálnych tiarch, vykorisťovania a útlaku. Túžili slobodne žiť na svojich majetkoch, ba ozývali sa aj heslá o delení pôdy. Očakávali od udalostí nový, lepší život, život bez pánov a utláčateľov.